Ako pomôcť synčekovi s nočnými morami po pobyte v nemocnici?

súhlasím s aero, potrebuje cítiť bezpečie, nech je pri nom tatinko alebo ty ked sa zobudí, kým to neprejde 😢
držíme palce, chudiatenko malé, si teda prežil, až mi mráz preskakuje po chrbte 😔

Musí to byť hrozný zážitok. Nechaj mu zasvietené v izbičke. Musí vedieť, že ste tu pre neho. Bežte spolu kúpiť hračku na spinkanie.
My sme tým prešli keď mal syn 8 mesiacov, žiaden chlap k nemu sa nesmel priblížiť ani tatino ani dedo. Postupne sa to zlepšilo. Keď sme išli k lekárovi, povedala som čo sa bude diať-aj to zlé. Bez strachu, sĺz sme zvládli, ešte 2-krát infúzie, vŕtanie, trhanie zúbku. K lekárom sa tešia 😉

presne niečo podobne sme si prežili aj my.naštastie ale bez nasledkov .ale tak tiež mi ho vzali a cez dvere som počula jeho žalostny plač.najskor plač neskor nič(zachadza sa) a oni ho vobec nneoslovili a robili si svoju pracu.no ja osm tam išla z kože vyskočit.dalšie dni sa k nemu nemohli ani približit hned reval.naštastie ale kym sme išli domov to prešlo.teras je zase v pohode.vela sa snim rozpravaj a vysvetluj mu .ak mne maly v noci plače tak mu rozpravam niečo čo pekne zažil den predtym alebo kam pojdeme na dalši den.začne počuvat a zabudne na sny a potom sa da uložit a spinka dalej..držim palce ,

tak ako vravi zuzka, vysvetluj, co sa mu stalo, komunikuj o jeho pocitoch, o jeho strachu aj cez den, nech vie, ze chapes, co sa mu stalo, a ze citis s nim...aby ho netlacilo niekde v nevedomi...ale aby sa strach spritomnil...a tvoja empatia...kludne s nim aj spinkaj...boze, to je strasne, drzim vam palce, velmi, velmi a malemu vela sily, ale zvladne to neboj...len musis s nim byt a komunikovat...aj s tou hrackou je fajn, a rovno mu povedz, ci nechce mat nieco, aby sa v noci nebal...okrem teba...musi pochopit, ze ma strach a ze preto, ze mu niekto ublizil a musi zaroven vediet , ze ty s nim citis a vies o tom ...

moja rada je, BYT S NIM, najviac ako sa ti bude dat, byt mu co najblizsie, co najintimnejsie, aby citil Bezpecie...

taketo zachadzanie by malo byt zalovatelne...je mi z toho na grc, ze toto sa moze stat v nemocnici malemu dietatu...

...drzim palceky, aby ste to zvladli co najrychlejsie s co najmensimi nasledkami na dusicke...

ja som dceru vziat nenechala - ked sa sestram nepodarilo napichnut malu (mala vtedy 1 rok aj nieco) na 8x, dozadovala som sa p. doktorky...preco ho poslali za dvere? Ja som sa vyhodit nenechala. Drzala som ju za ruku a prihovarala som sa jej - aj ked plakala, kricala, ale bola som tam s nou (prip. manzel mal ostat)
a suhlasim s zuza.m. Inak, aj moj brat mal co si pamatam take stavy - neviem ako dlho ale dlho 🙂 . Mal nieco cez 2 roky a skoro kazdu noc vyskal a krical, kto ho chcel upokojit bil - ono to vyzeralo, akoby spal a neslo mu prebrat ....Vyrastol z toho - mozno sa niecoho velmi nalakal tiez, ale nepreslo to za tyzden - mesiac. Trvalo mu to naozaj dlho...

fiha tak to je tazke... ja som s amlou bola v nemocnici ked mala par dni a vzdy som bola vsade s nou, aj ked jej krv brali aj ked pichali.. a napriek tomu som mala pocit ze odtial sme prisli ako vymeneny... zrazu cele dni plakala a trvalo dlho kym sa upokojila...vobec nevedela zaspat (v nemocnici ju zobudili vzdy ked prave zaspala 😠 ) ja by som asi skusila byt co najviac s nim a odputavat mu pozornost... vecer mu nieco vesele rozpravat ci citat a ostat pri nom kym nezaspi ... tu asi hrozi ze si na to zvykne a bude to chciet aj potom,ale ja by som to asi riskla.. a to co tu niekto spomenul tu hracku na spanie to nie je zly napad... nech si ju vyberie sam a mozno by som to este obalila rozpravkou o tom ako mu ta jeho vyvolena hracka pomoze strazit sny a tak...

ahoj, nasa dcera mala tiez taketo stavy, pomohol az cas.Ochorela ako 21- mesacna a v nemocnici som s nou bola ja. Dcera bola vo vaznom stave-nastup autoimunneho ochorenia, tak jej robili neustale odbery presne takym sposobom ako si uviedla, napichovanie infuzii,bolestive vysetrenia, punkcie, magneticku rezonanciu a vsetko mozne i nemozne. Ako sme sa vratili z nemocnice nemohli sme od nej odist ani na krok, vzdy nas musela vidiet. Nehrozilo ist ani do druhej izby. V noci spavala medzi nami. Islo o neustale dodavanie pocitu bezpecia. Maly to zvladne, teraz to musi spracovat a preziva vsetko este raz.

ahoj,
to ze s nim urcite vela rozpravas a mojkas - si myslim ze je jasne. Mozno by nebola zla rada detskeho psychologa, nech ta nasmeruje pediatricka..lepsie sa opytat odbornika.

Ahojte.....my mame nocne mori teraz a to maly nebol ani chory ale docitala som sa ze je to dost bezne a ze to prejde samo len to chce cas.....maly ma rok a 9mes.....trva to asi tyzden v rovnakom case okolo 3h rano zacne strasne kricat a plakat....a utisi sa po takych 2min potom ako ho hladkam a rozpravam nanho ze som snim....takze myslim ze chce to len cas a vsetko prejde..ako sa vravi vyrastie z toho.....tak drzim prsty aby to skoncilo cim skor.....

malinký, no zapamatal si to a teraz sa bojí, že zasa bude sám a budú mu robiť zle....
súhlasím s babami, ktoré to tu písali, na nejaký čas sa ty, alebo tvoj muž presťahujte k nemu a buďte pri ňom v tom okamihu keď sa vystrašene zobudí, aby videl, že je v bezpečí, že mu nič nehrozí, proste, že je to len mora a keď bude vidieť pri sebe človeka, ktorého pozná snáď to bude lepšie. A možno by aj bolo lepšie keby si s ním bola ty ako muž, lebo možno v neho teraz nemá takú dôveru, keďže on to môže brať tak, že s ním v tej nemocke bol a nepomohol mu.
Musíš sa mu teraz veľa venovať, maznať sa s ním, mojkať, aby sa to v ňom zlomilo. Zanechalo to v ňom zlé spomienky a zrejme budete mať teraz problémy aj s doktromi, ale on časom z toho vyrastie....
Hlavne nech sa necíti byť sám a nech vidí, že si stále pri ňom keď naňho tá zlá spomienka príde. Viem, že je to ťažké takto to všetko prispôsobovať, ale určite to bude stáť zato.
Večer pred spaním mu čítaj nejakú obľúbenú rozprávku, aby zaspával kľudný, spokojný a s vedomím, že má pri sebe maminu. Držim palce 😉

.... Údajne ho tam tri sestry držali a pretože im to nešlo opakovali že príde bobo a vezme ho....atď . ..tomu nerozumiem,prečo by ho sestry mali strašiť,keď nemohli napichnúť infúziu? nevidím logiku.....manžel to počul/videl?...skôr mi napadlo,čo keď malý skutočne v noci niekoho vidí 😒 pozri si tému o duchoch a podobných úkazoch,o bylinke čistec....mnoho ľudí na podobné veci neverí,ale čo keď 😒

@janinah žiadni duchovia, moja, imbecilné sestry to boli čo ho tak straumatizovali, veď by si to nevymyslel. Ako môže niekto takto dieťa strašiť a páchať násilie na dieťati. Strašné. @annie13 Do budúcna: Ak sa nedarí infúziu podať a stav nie je taký akútny, treba počkať chvíľu a znova sa pokúsiť. Ale v žiadnom prípade nedovoliť personálu aby s ním manipuloval mimo Tvojej alebo manželovej prítomnosti. Teraz: Syna neustále upokojovať s tým, že už nikdy sa nič zlé nestane, žiadny bobo nepríde, tie tety boli hlúpe, iba oni si to mysleli ale bobo ujo neexistuje. Stále mu opakovať že maminka je s Tebou a upokojovať. Je to traumatický zážitok, a iste to ani do dospelosti nezabudne. Ale musíte mu pomôcť sa s tým zmieriť a vyrovnať. Hlavne neveriť na duchov a podobné somariny. Skúste vymyslieť nejakú fintu, ak sa bude dať. Choďte spolu do hračkárstva, vyberte nejakého sympatického plyšáka, či figúrku, ktorá sa bude malému páčiť a hneď namieste vymyslite nejaký príbeh, že je to silák, ktorý bude všetky hračky chrániť a strážiť v detskej izbičke, že je to taký hrdina. Prakticky niečo na spôsob neviného amuletu, nech si ho malý obľúbi a má ho v postieľke keď zaspáva, vieš čo myslím.

zažila som so synom to sté, bola som s ním dva krát v nemocnici (7 dní a 5 dní), pichli ho minimálne 7 krát kým mu napichli infúzku a tiaž ho držali dve sestry a lekárka ho pichala, priniesli ho priviazaného ako nejaké zviera celého modrého a krvavého, pokakaného, urevaného (mal 5 mesiacov) a infúzku mal navyše napichnutú zle takže mu tiekla do tkaniva a celá ruka mu napuchla...naše zdravotníctvo 😠 (plne ťa chápem a viem ako ti je)...odvtedy sa nemôžme ani priblížiť k lekárovi, k nikomu v bielom plášti...skús si nechať malého nejaký čas spať pri sebe, bude ťa podvedome cítiť pri sebe a bude vedieť že mu neublížia... je to ťažké, držím palce aby ste to zvládli...môj malý bol vtedy maličký, ale stále si to pamätá...stále má strach z lekárov a spustí rev akonáhle prídeme k lekárovi, ani jeho lekárka sa ho nesmie ani chytiť, ani sa s ním rozprávať, proste len plače kým odtiaľ neodídeme a to má teraz už skoro dva roky.