Ako chránite svoje deti?

Je to iba o celoživotnej komunikácii..

od malička malého - už na ihrisku keď mal asi rok a deti mu brali hračky to pochopil ani som nemusela vysvetľovať, neskôr v škôlke, deti chápu, že nie sú všetci dobrí... ťažšie to bolo potom s autoritami, kde som musela opatrne vysvetľovať (nepodrývať autoritu), že nie každý učiteľ je dobrý učiteľ, ktorý vie naučiť, alebo ktorý mu ako jedincovi "sadne"
drogy a alkohol - to ešte len uvidíme, zatiaľ sa správa rozumne (15) uvidíme či mu to vydrží, ale snáď áno

Nehovorim že sú zlí ľudia a zle veci a že mu niekto chce ublížiť, hovorím že musí rozmýšľať a nie všetkému uveriť, že musí rozlišovať čo je dobre a čo nie a byt cestný

Neklamem mu o ničom, hovorím pravdu a aj keď je nieco zle ,tak mu to vysvetlím. Aj mne niekedy prasknú nervy, vysvetlím mu prečo a ospravedlním sa. A nedovolím mu všetko ,nech zažije aj sklamanie ,nech to vie spracuvat. Že ho kľudne aj vezmem do obchodu s hračkami ak treba kúpiť niečo,minule hru na Vianoce rodine, a aj sme mu to vysvetlili že čo ideme a že nekupime nič, a aj chcel ale bol sklamaný nakoniec že nič nemá.

Nikdy som deťom neklamala,to že sú zlé veci a ludia vedeli od malička z čitania rozpravok,neskor ich sledovaním spolocnými hovormi a potom školka,škola.Ćlovek sa o deti a vnúčatá bojí celý život to nezmeníme...

Hlavne netreba drzat deti v bubline a riesit vsetko za neho, ako je to tu casto vidiet. Mnohe matky ofukuju deti aj do 18 a potom tie deti dostanu preplesk od zivota, ked sa stretnu s realitou.

Uplne normalne. Ze tak ako su aj postavy v rozpravkach, ktore nekonaju spravne a len Dobro, taki su aj ludia. Ze su ludia rozni. A ze sa nemusi s kazdym kamaratit, pretoze to sa ani neda. Ze niekto sa nam paci Viac, a niekto menej. Minule dcera plakala, taka frsustrovana. Videla kreslenehi grincha, a plakala, ze ona nevie byt ku kazdemu taka mila, ako ta Sindy Lou. Tak som ju upokojila, ze ved to nikto od nej neziada, a ani sa to neda. Podla mna toto je dolezitejsie, aby deti vedeli. Nemusis byt proste kazdemu po voli. Takto potom citame o nestastnych zenach, ktore posluchaju nejakeho debila, lebo sa to ma. Alebo ze starsim mame prejavovat uctu, a neodvravat🤦. Z mojho pohladu je dolezite sa ucit asertivite. Nemusi byt clovek mily ku kazdemu, staci byt slusny a neublizit. Azalezi na miere empatie.
A zalezi, ako dieta teba vidi reagovat v roznych situaciach, tam sa uci najviac. Aj po tom, ked si to spolu prejdete🙂

Normálne ho vychovávať a nezametat mu cestičku. Učiť ho že nie je stred sveta a nastaviť hranice. Ak ho nenaučíte vy, naučí to život. Akurát to bude viac bolieť.

Slo to podla veku. Uz od skolky, ked prisli prve sklamania zo spravania niektorych kamaratov. A v podstate prislo zivotom dane prirodzene ucenie sa, ako ziskat a udrzat si miesto v hierarchii trebars medzi tymi detmi v skolke. Alebo na ihrisku. Co je vzdy aj boj a sklamanie. Lebo na zaciatku zapadnes, kdesi sa uz umiestnis a fungujes (mas kamosov, rozumiete si). Ale potom tie “posuny” v hierarchii byvaju bolestive. Hlavne, ak ta nahodou niekto zacne vytlacat na okraj.
(Ludia funguju vzdy hierarchicky.)

A ucit deti chapat zivot zo sirsieho, globalneho hladiska. Out of box. Nenechat sa strhnut davom. Neplavat s myslienkovym prudom len preto, ze aktualne nim idu vsetci. Nedovolit, aby sa preto vytesnilo vsetko ostatne (nepustit to zo zretela). Proste nerobit take to: teraz ideme vsetci nadavat na jednu vec. Trebars pocas Covidu, ked sa riesili ruska a vsetky tie dalsie veci.

Ale zaroven sa zmierit s tym, ze su situacie, ked si dotlaceny si vybrat len jednu stranu. Lebo take nastanu (s nami alebo proti nam).

Potom snazit sa chapat ludi. Nesudit ich, aj ked nam ublizuju (kebo casto ublizia len tolko, co im dovolime). Mat siroko nastavene hranice, co uz nie je akceptovatelne. Lebo v konecnom dosledku, vytycovanim si uzkych hranic akurat clovek moze v nich uzavriet seba.
Akurat ze potom za svoje sklamania vini tych druhych, ze mu do tych hranic nepasuju. Takze zrazu ma pocit, ze pol sveta okolo neho su len zli ludia a nadava na to.

Zmierit sa, ze ani za seba nemozeme dat ruku do ohna a i seba mozeme prekvapit, co ako sme si mysleli, ze sme zasadovi (napr. zrazu lietame v nevere).
Tak nevyzadovat tuto “bezchybnost” od druhych.

Nehrat sa na hrdinov, co vsetko zvladnu.

Drogy, cigarety, alkohol? Vlastny priklad. Nic lepsie sa neda.
(Ak vsak zdedilo po predkoch predispozicie k zavislosti, tak nepomoze nic. Ochutna a uz sa v tom bude viest. Preto najdes alkoholika, fajciara, drogovo zavisleho aj v rodine, kde nikto toto neuziva a neuzival.)

A vnimat zivot svojho dietata, byt jeho sucastou, vela ich pocuvat. Hlavne kym su male. Co zazili, ako ich to bavilo/nebavilo, co citili. (Pubertiak je uz menej zdielny.)
Tak potom vzdy vysvetlenie naviazes na konkretny priklad, konkretnu situaciu v ich zivote. Takze ju zazili, je im blizka, vedia si to predstavit, a tym lahsie pochopit. Nie su to pre nich len prazdne slova, co hovoris.

Ci su dobre vychovane? Myslim, ze hej. (Aj ked to si kazdy rodic mysli 🙂 . )

Áno, rozpravame sa odmalička o mnohých veciach, aj o ne/kamarátoch, rôznych životných situáciách, nástrahách v živote, aj o smrti… takto to znie asi morbídne, ale venujeme tomu primerane veku pozornosť, rovnako ako tomu, že oni su veľmi lubeni, ze som tu vždy pre nich, ale tiez sa musia spoľahnúť v danej chvíli aj na seba. nesmu sa bat povedať nie, ak sa im nieco nepáči, ze sa nemusia bat prejaviť smútok a slabost, ale tiez ze musia byt tolerantní voči druhym, že každý ma svoje potreby, ale tiež že sú urcite hranice, ktoré proste platia. Ja sa s nimi doma rozpravam veľmi veľa, chcem, aby rozmýšľali trosku viac ako “toto sa musí, toto sa patrí, toto sa očakáva” alebo “takto to chcem ja a nikto so mnou nepohne”. Ja som intrakove dieťa, moj manzel je veľmi naviazaný na rodičov, žije vo svojej bublinke doposial. U našich deti hladam teda zlatý stred, chcem, aby vedeli, ze sme tu vždy pre nich, ale zaroven musia vyhodnotiť rôzne situácie aj sami - rozhodnúť sa, necakat, ze to urobí za nich niekto iný. Veľa sa chalani aj pýtajú, malokedy im odpoviem, ze sú na to “mali” - vždy sa snažím najst nejaku odpoved, primerane situacii. Už niekoľko rokov mame zavedený rituál - večer, keď si ľahnú, sedim pri nich a chvilku kecame. Ja to mam veľmi rada a užívam si to každý den, lebo neviem, ci ten dalsi ich to bude ešte baviť 🙂 Vtedy sa dozviem ozaj vselico, čo inak cez den nepovedia 😅 hovoríme si vždy, čo sa nám na danom dni pacilo, nepáčilo a na čo sa tesime v dalsom dni. Ma to efekt v tom, že si uvedomujú, ake malickosti im spravili den. Že je fajn zastaviť sa a nehnať sa stále za niečim. Niekedy hovoria napr, ze sa im nepáčilo, keď sa im spolužiak smial - takze na tieto ich otázky a odpovede sa snažím vždy nadviazať a už to plynie prirodzene. napr darčeky a Vianoce - hneď sme sa rozprávali o tom, ze nie pre každého je to samozrejmost, aj sme chystali darčeky pre iné deti v domove. Potom drogy - párkrát sme videli v meste zdrogovaneho človeka, hneď mali otazky a odpovedala som. Takze teóriu vidia veľakrát aj v praxi, negatívny vs. pozitívny príklad, to asi pomaha najviac. Mne sa osvedčilo, ze sú v komunikácii mojim partakom (primerane veku) a keď ich nieco trapi, neodbijem ich, ze to sú blbosti, ale rozpravame sa o tom. Pocuvam ich a to je veľmi dolezite. to je to, čo v komunikácii dospelých často chyba 🙂

Samozrejme, snažím sa ich stále chrániť (mam dvoch synov a sú proste “moji”, najviac prace budem mat so sebou ako svokra 😂), často sa desim puberty 😂 ale zaroven chcem, aby sa naučili samostatnosti a aby v dospelosti neboli zavesení na mne až príliš, aby boli pripravení do života mimo nasej domácnosti. Takze aj ofukujem, aj mojkam, aj objimam, koľko potrebuju, ale sú situácie, v ktorých musia “plávať” primerane svojmu veku. Oni sú každý iná povaha, je to celkom náročné, ale vidím, ze to ma efekt. Mladsi je taký vacsi výkvet, starsi je zodpovedný, snažím sa najst v tom balans 😅Uvidime o par rokov, ci to padlo na úrodnú pôdu. Zatiaľ verim, že áno 😇

Nechranim ich pred nicim a nechavam ich prezit aj negativne,lebo zivot je aj o tom.preto som nikdy extremne nedavala pozor, aby nespadli.lebo aj spadnut deti musia.ucime ich,ze nie vsetko,co chcu,aj dostanu.hoci sa hodia o zem a revu.nech!ze do skolky starsi musi a určite ho nebudem odtial brat domov na obed,lebo tak by sa mu to pacilo.nie! Nezlahcujem mu to, lebo o rok bude v skole a musi si zvyknut,ze tam skratka musi sediet.nechavame ich hnevat,zurit,plakat. A ked treba,vysvetlujeme,aby vedeli odlusit dobre od zleho. Samozrejme, vela sa ucia od nas.ak pochybim,ospravedlbim sa a poviem,ze to nebolo spravne