Dieťa vyrastajúce bez otca

Samozrejme že chýbal a stále chýba, rovnako ako by mi chýbala mama. Obaja rodičia majú nenahraditeľnú úlohu v našich životoch. Ono je rozdiel vyrastať v rozvedenej rodine, kde ten druhý rodič stále je hoci v inej domácnosti a udržiava s dieťaťom vzťah ako byť polosirota a nemať druhého rodiča celý život vôbec. Ja som ten druhý prípad.

Mne otec osobne nikdy necbybal, lebo som ani nevedela .co je to mat otca a vyrastat s nim..nikdy snami nebol obcas prisiel aj to nevedel o com sa ma so mnou rozpravat..... nemam s nim v podstate ziaden vztah je to pre mna ako cudzi clovek....mam 20 uz ma 2roky nevidel raz za cas zavola inak nic.....

ja by som sa chcela pripojiť k otázkam... Hnevali ste sa / vyčítali ste nejakým spôsobom mame, že nie je s otcom, že nevyrastáte v úplnej rodine? Vďaka

@zuzka251 ja som sice vyrastala v uplnej rodine, cize z toho pohladu ti neporadim. No aj ked ziadne dieta asi netuzi vyrastat bez jedneho z rodicov, urcite to nie je dovod zostavat v nefungujucom vztah. A myslim ze ak su v rodine problemy a dieta je dostatocne rozumne, tak to nebude rodicom vycitat. Urcite zalezi aj na problemoch, aka je pricina. Su pripady ked dieta vycitalo to, ze sa rodicia nerozviedli a roky museli kadeco trpiet.

Áno, chýbal a chýba stále. Ale naši sa nerozviedli, otec zomrel. Je to úplne iné, ako keď sú stále obaja rodičia v živote toho dieťaťa, akurát jeden býva v inom dome. Ako dieťa som závidela kamarátkam s rozvedenými rodičmi, že chodia k otcom na víkendy, na dovolenky, volajú s nimi... Nie je to ideálne, ale sú aj oveľa horšie veci, čo sa môžu v živote stať. Je samozrejme iná vec, keď ten otec záujem nemá a nie je s dieťaťom v žiadnom kontakte, to len treba dieťaťu celý život vysvetľovať, že to ten sploditeľ je vadný a nie to dieťa.

@denisah1 presne v tomto duchu som išla písať odpoveď. Nemôže nám chýbať niečo, čo sme nikdy nemali 🤗

Pre mňa je tiež tento pán cudzí človek, od mojich 2 rokov s nim nežijeme a môžem povedať len - našťastie. Keď ho stretnem, pozdravím ho, ved som slušne výchovana.

Ale vykam mu. Nemám dôvod mu tykat.

@marzuz89 presne tak! Vzdy sme si poradili aj bez neho, ja mu sice tykam ale nikdy sme spolu nebyvali, on zije uplne v inom meste, a okrem DNA nemame nic spolocne😉

U každého je to predsa inak. Iné okolností. Mne otec nechýbal, lebo aj ked bol doma, bol duch a nestaral sa o nás/deti. Všetko sa točilo okolo jeho problémov. Nakoniec zomrel s nedožitými 45 rokmi. Teraz by som rada taký dlhší pokec s ním dala, keď som už dospelá. Ja neviem, kto bol a občas nad tým premýšľam.

Tak ja som otca mala ako malé dievča, bola som jeho miláčik, ako to už býva zvykom, ale na druhej strane som bola najšťastnejšie dieťa na svete, keď sa s ním mama rozviedla. Bol ( je ) alkoholik a gembler. Občas som ho aj s bratom navštevovala, ale vôbec nie rada, nemala som rada jeho frajerky, bolo to celé divné. Teraz mi každý víkend zavolá a ja zo slušnosti zdvihnem a chvíľu pokecám, ale v podstate je to pre mňa cudzí človek. Nemám pocit, že som bez neho o niečo prišla a v puberte ma fakt nezaujímal

Kazdemu dietatu chyba hociktory rodic. Ale chyba mu taky ten idealny rodic, co robi v spravnom veku spravne veci - vychovava, uci, poradi, pomaha, je tam pre neho/nu,...
Ked to ten rodic nesplna (opilec, tyran, nezaujima sa...), tak sa dieta iba nauci nepotrebovat ho. To neznamena, ze by mu ten spravny rodic nechybal. Len nepotrebuje toho nespravneho.

Naši sa rozviedli skoro, otec si založil novú rodinu, ja som ho vlastne ani nepoznala. Ako decko som si myslela a brala to tak, že je to úplne v pohode, otec mi nechýba, všetko mi mama nahradila, absolútne som nepociťovala ničo menej a pod. Vtedy. Realitu som spoznala až teraz - keď mám manžela, keď mám dve deti, keď vidím vzťah otec-dieťa. Vieš koľkokrát si v duchu poviem, že kokos, toto ja nepoznám? Tak ako keď sa pozerám na moje deti a vidím čo je to súrodenec? Mnohokrát ma to vie dojať. Aj to keď sa prizerám čo znamená otec v rodine. Ja mám dvoch chlapcov. A hovorí sa, že chlapci sa viac upierajú na mamu a dievčatá viac na otca. Takže ak by som mala dcéru, tak podľa mňa by som si uvedomovala ešte viac, že ten otec v detstve chýbal...

@raffaella Ja uplne suhlasim a teda pripajam sa, mrzi ma este aj teraz ako dospelu, ze ma nenaucil kopec "chlapskych" veci, kym este zil a zil s nami (zomrel par rokov po tom, co ho mama + my 2 deti opustila, mali velmi agresivny vztah)... teraz by som bola byvala sebestacna a vedela by som si pomoct sama.... napr. chybali mi (a bez hanby sa priznam, ze UPLNE VSETKY) znalosti a vedomosti ohladom stavebnin, soferovania (v case robenia si vodicaku a potom prvotneho jazdenia na vlastnu past) vrtania, prerabky bytu a pod...musela som sa vsetko sama ucit od nuly a napr. na vodicaku ma mrzelo, ze ine baby "tatinkovia" do nemoty doucuju, jazdia, praxuju a aj po vodicaku im radia a usmernuju, strazia v premavke a ja som mala cisto len najazdene hodiny, casovo limitovane v skole. Je toho viac, co pocitujem, ze nemam od otca (nemyslim nic materialne), napr.ziadne hranie, santenie, rozpravanie s nami (proste sme sa im len "prihodili", neplanovane a tak to aj vyzeralo), ani proste starsieho mudrejsieho skusenejsieho clena rodiny, s kym by som pokecala a ziskala mozno rozumnejsi pohlad, nazory, ale nemozem mu nic zazlievat, rodicia nam dali zivot a nic viac uz niesu povinni nam davat. A veci, co som chcela vediet, sa teda ucim sama, aj ked s 1000 x dlhsim trvanim a namahou, ale co uz. Nastastie nijak psychicky netrpim tym, ze sme vyrastali bez otca, niesom nijak mentalne, emocionalne ci psychicky poznacena (skor spravanim matky ku mne a psych.ublizovanim mi z jej strany, ked uz tak), no myslim, ze moj brat to znasal velmi tazko, len to nedaval najavo, predsa len, synovia potrebuju viac tu chlapsku ruku a autoritu doma. Silna a tvrda ruka, ktora by ich usmernila. Myslim, teda citim, ze doteraz on ma z toho nasledky......
A
@zuzka251 nie, absolutne mojej matke nic nevycitam, ze odisla s detmi od otca, bolo to podla mna dobre rozhodnutie, aj ja by som tak konala... urobila vtedy to najlepsie, co vedela a mohla a mala to ze sakra tazke, mala akurat tak holy zadok a slabo platenu pracu, a dokazala sa o nas postarat. Obdivujem ju. Moja babka zase ovdovela medzi 30-40tkou a ostali jej 2 male deti (moj otec mal cca 6-8 rokov), cely zivot s nimi utiahla uplne sama, doteraz ma to uchvacuje, ze ake vyzvy zivot necakane prinasa a ake zeny vedia byt silne.... ako pozbieraju vsetky mozne aj nemozne sily a tvrdo bojuju, teda ked chcu. Uz len dodam, ze suhlasim s tym, co vela krat odznieva tu na mk, ze deti su stastne, ked rodicia su v pohode - radsej zit oddelene a spokojne a v pokoji, nez sa vsetci trapit a dusit pokope - deti to citia a boli by velmi vystresovane. To na margo tych castych dovodov, ze "ostanem s nim, aj ked ma bije, nadava mi, oziera sa atd., len aby rodina bola pokope a deti mali otca"..... pripadne aby "som nebola single a mala kde byvat"........ nuz, skor takym sa divim, ale tak kazdy si je strojcom svojho stastia a urobi sam, co uzna za vhodne.

@ivangeline Presne, ja tak isto. Ako dvaja dospelaci. Moj zomrel tesne pred / po 40-tke, v tom istom mesiaci, mala som 12 r. a ani sme s nim uz nezili, no ale aj ked sme este zili, podobne, nevenoval sa nam...teda brata vyvazal kade tade a ja som bola vzduch (nastastie mam ale dodnes super babku😊 plus pes 💙 = moja rodina 🙂)

@ysseba Ja som na tom tak isto. Svoju vlastnu rodinu zatial este nemam, ale dojima ma to tiez, ked vidim taketo kompletne rodiny a tych "spravnych" tatkov 😊 - co sa s detmi hraju, blaznia, stanuju, vyletuju, ucia ich... tiez som bola v tom, ze o nic som neprisla.... no pracovala som ako au-pair v UK v jednej milej kompletnej rodine (3 deti) a raz v piatok vecer z okna som nahodou videla, ako otec detom (mama bola vynimocne odcestovana cez vikend, inak sa vzdy OBAJA starali o deti rovnomerne) pripravuje dobrodruznu noc... mali velikansky dvor, vratili sa z nakupu a kazdy mal vlastny spacak, celovku, ruksak atd. a postavili si stan na dvore a celu noc tam spali, no ako tam pobehovali nadsene, kym to stavali a veselo si stebotali, zvlacali hracky z domu, mala som z toho celeho zimomriavky, ze ty koki, ja take nieco vobec nepoznam a musi to byt super mat takeho tatka. 🙂 to bol len priklad (jasne, ze je toho viac), bol to pekny moment a doteraz si nanho obcas spomeniem. A dufam, ze aj ja raz najdem takeho otca mojich deti. 😊 Ak takeho spoznam, budem neskutocne vdacna. 🥰🙏 ..... len ci taky exemplar vobec este existuje a nevymrel uz...🤨🤣🤷‍♀️🤦‍♀️