Čo vníma a prežíva nenarodené dieťa

má vedomie
Thomas Verny a John Kelly v roku 1981 vydali knihu Tajomný život dieťaťa pred narodením a podľa nich sa: " Jedna skupina bádateľov domnieva, že čosi ako vedomie jestvuje už od prvého momentu počatia. Dôkazom toho sú tisíce zdravých žien, ktoré opakovane spontánne potratili. Jestvujú úvahy, že už veľmi skoro, počas prvých týždňov, možno dokonca hodín, po počatí si oplodnené vajíčko môže byť vedomé, že ho materský organizmus zavrhuje a je schopné na to reagovať.

stotožňuje sa s matkinými túžbami
Naši predkovia si veľmi dobre uvedomovali, že matkine skúsenosti sa vštepujú jej, ešte nenarodenému, dieťaťu. Preto aj pred tisíc rokmi Číňania zakladali prvé prenatálne kliniky. Zmienky o prenatálnych vplyvoch môžeme nájsť v mnohých starých textoch, počínajúc Hippokratovými spismi až po bibliu. V jednej udalosti , ktorú živo opisuje sv. Lukáš (Lukáš 1,44), napríklad Alžbeta zvolá: "Lebo hľa, ako zaznel hlas Tvojho pozdravu v mojich ušiach, dieťa v mojom tele poskočilo od radosti.
Prvý človek, ktorý vystihol túto myšlienku vo všetkých jej dimenziách, nebol však ani svätý, ani lekár, ale veľký taliansky filozof, vynálezca a génius Leonardo da Vinci. Leonardovo Quaderni hovorí o prenatálnych vplyvoch viac než mnohé z najnovších lekárskych článkov. V jednej pasáži, ktorá sa obzvlášť vyznačuje jeho hlbokým prienikom do problémov, napísal: "tá istá duša ovláda dve telá... veci, ktoré si matka praje, sa často vtláčajú do jej dieťaťa, ktoré nosí v čase svojej túžby... jedna vôľa, jedno najvyššie želanie, jeden strach, ktorý matka pociťuje, alebo duševná bolesť má väčšiu moc nad dieťaťom ako nad ňou samou.
je formované emóciami matky
Freudove práce sa dotkli dieťaťa pred narodením iba okrajovo. Podľa vtedajších tradičných neurologických a biologických názorov dieťa nebolo do druhého až tretieho roku života dostatočne zrelé na to, aby cítilo a malo zmysluplné zážitky. Preto sa aj Freud nazdával, že osobnosť sa dovtedy nemôže začať vyvíjať. Freudove práce, aj keď nepriamo, však zaznamenali v jednom ohľade pre prenatálnu psychológiu dôležitý prínos; preukázal, že negatívne emócie a city majú nepriaznivý účinok na fyzické zdravie. Tento poznatok označil za psychosomatické ochorenie. Ústrednou myšlienkou bolo jeho presvedčenie, že emócia môže vyvolať bolesť, a dokonca aj fyzické zmeny v tele. Ak by to tak bolo - uvažovali niektorí bádatelia - nemohli by potom emócie formovať aj osobnosť ešte nenarodeného dieťaťa?

je počujúca, vnímajúca a cítiaca bytosť
V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch bádatelia Igor Caruso a Sepp Schindler z Univerzity v Salzburgu, Lester Sontag a Peter Fodor zo Spojených štátov amerických, D. W. Winnicott z Londýnskej univerzity a Gustav Hans Graber zo Švajčiarska boli presvedčení, že emócie matky práve takto pôsobia na nenarodené dieťa. Nemohli to však dokázať laboratórne. To, čo potrebovali, bol spôsob bezprostredného skúmania a testovania dieťaťa v maternici. V polovici šesťdesiatych rokov však lekárska technika pokročila natoľko, že takýto výskum umožnila. Práce neurológov Domonika Purpuru z Lekárskej univerzity Alberta Ensteina v New York City a Marie Z. Salamovej a Richarda D. Adamsa z Harvardu, foniatra Erika Wedenberga zo švédskeho Karolínskeho ústavu, pôrodníkov Antonia J. Ferreiru z Ústavu pre výskum duševnej činnosti v Paolo Alto, Dr. Alberta Lileyho z Postgraduálnej školy pri Štátnej ženskej klinike v Aucklande na Novom Zélande a Dr. Margarety Lilestrovej, jeho ženy, napokon poskytli to, čo tak veľmi chýbalo - solídne, nevyvrátiteľné fyziologické dôkazy, že nenarodené dieťa je počujúca, vnímajúca a cítiaca bytosť. V skutočnosti nenarodené dieťa, ktoré odhalili práce týchto mužov a žien, bolo emocionálne, intelektuálne a fyzicky dokonca vyspelejšie, než si predstavovali priekopníci Winnicott a Kruse. Štúdie napríklad ukázali, že nenarodené dieťa si v piatom týždni života vytvára podivuhodne zložitý repertoár reflexných úkonov. V ôsmom týždni života nielenže ľahko pohybuje hlavičkou, rúčkami, trupom, ale z týchto pohybov vytvára aj určitú telesnú reč- vyjadruje svoje záľuby a nevôľu cielenými pohybmi a kopaním.
má vyvinutý sluch a všetkéme načúva
V štvrtom mesiaci vie dieťa mraštiť čelo, žmurkať a škľabiť sa. Približne v tom istom čase získava aj základné reflexy. O štyri až osem týždňov je na dotyk citlivé ako jednoročné dieťa.
Súčasne štúdie ukazujú, že počínajúc dvadsiatym štvrtým týždňom nenarodené dieťa stále načúva. Škŕkanie v matkinom žalúdku je najhlasnejší zvuk, ktorý počuje. Matkin hlas, hlas otca a iné občasné zvuky sú tichšie, ale počuje ich. Zvuk, ktorý ovláda celý jeho svet, je rytmický tlkot matkinho srdca. Pokiaľ je tento rytmus pravidelný, nenarodené dieťa vie, že všetko je v poriadku ; cíti sa bezpečným a tento pocit istoty uňho pretrváva. Dr. Albert Lilley je presvedčený, že z rovnakého dôvodu väčšina ľudí, ktorých požiadali nastaviť metronóm na najviac vyhovujúci rytmus, si obyčajne zvolí rytmus 50 až 90 úderov za minútu, čo je približne to isté ako rytmus ľudského srdca. Iný odborník, Elias Carnetii sa domnieva, že tlkot matkinho srdca, ktorý si človek podrží v prvotnej pamäti, vysvetľuje mnohé z našich hudobných záľub. Zdôrazňuje, že všetky bubnové rytmy, ktoré poznáme, majú dva základné vzory: buď rýchly dupot zvieracích kopýt, alebo pravidelný rytmus ľudského srdca.
je sčasti aj divákom
Zrak nenarodeného dieťaťa sa vyvíja omnoho pomalšie, a to z pochopiteľných dôvodov. Hoci v maternici nie je úplná tma, nie je vôbec ideálnym miestom pre videnie. To však neznamená, že takéto dieťa nevidí. Počínajúc šestnástym týždňom vnútromaternicového života začína byť veľmi citlivé na svetlo. Istý bádateľ vyvolal u dieťaťa neuveriteľné výkyvy srdcového rytmu, keď len blikajúcim svetlom ožaroval brucho tehotnej ženy.
To znamená, že dieťa skryté v matke sa neskryje pred blikaním televízora, ktoré je evidentné najmä v kontraste s nočnou tmou. To pochopí každý, kto sa v noci prechádza popri panelákoch. Blikanie televízora pôsobí priam fanaticky.

má vedomie
Dieťa v maternici príma veľké množstvo správ a musí vedieť rozlíšiť, ktoré sú podstatné a ktoré nie sú - na ktoré treba reagovať a ktoré možno zanedbať. Napokon si musí zapamätať, čo tieto správy hovoria. Dr. Domonik Purpura kladie začiatok vedomia medzi dvadsiaty ôsmy a tridsiaty druhý týždeň vnútromaternicového života. V tomto čase, uvádza Purpura, sú nervové dráhy v mozgu vyvinuté už tak ako u novorodenca. Približne v rovnakom čase mozgová kôra dozrieva natoľko, že môže vzniknúť vedomie. Pomocou nej myslíme, cítime a pamätáme si.

udržuje s matkou emocionálny dialóg
Ľudia sa zväčša pýtajú, ako dieťa dokáže dešifrovať matkinu správu, ktorá hovorí o "láske" a "pohode", keď nijako nemôže vedieť, čo tieto citové stavy znamenajú. V roku 1925 americký biológ a psychológ W. B. Cannon ukázal, že strach a úzkosť možno navodiť biochemicky injekciou skupiny chemických látok zvaných katecholamíny, ktoré sa bežne vyskytujú v krvi vystrašených zvierat a ľudí. V prípade nenarodeného dieťaťa pochádzajú od jeho matky, ktorá je rozrušená. Len čo prejdú cez bariéru placenty, takisto vystrašia dieťa.
Tieto látky začínajú vzbudzovať v dieťati primitívne vedomie seba a vedomie čisto emocionálnej stránky jeho citových stavov. Postupne, ako jeho mozog dozrieva, začne nachádzať odpovede, a to nielen na fyziologickej úrovni matkiných citových stavov, ale aj na emocionálnej úrovni. V šiestom alebo siedmom mesiaci je nenarodené dieťa už schopné celkom jemne rozlišovať matkine postoje a city, a čo je dôležitejšie, začne na ne reagovať.
Neurohormonálne väzby sú preto také životne dôležité, lebo sú jednou z mála ciest, ktorou matka a jej nenarodené dieťa udržujú svoj emocionálny dialóg.

chráni láska
Ak dieťa cíti lásku, vytvára si tým okolo seba ochranný štít, ktorý môže znižovať alebo niekedy neutralizovať vplyv vonkajších napätí.
V krátkosti: vonkajšie stresy, ktoré pôsobia na ženu, sú dôležité, najdôležitejší je však jej citový vzťah k nenarodenému dieťaťu. Jej myšlienky a city sú látkou, z ktorej sa nenarodené dieťa formuje. Ak sú pozitívne a smerujú l ochrane dieťaťa, môže dieťa čeliť akýmkoľvek rizikám. No nenarodené dieťa nemožno klamať. Ak dobre vníma, čo má jeho matka vo všeobecnosti na mysli, tým lepšie vycíti postoj k sebe.

bude vnímať vonkajší svet tak, ako vnímalo maternicu
Maternica je prvým svetom dieťaťa. Spôsob, akým tento svet naň pôsobí, či priateľsky, alebo nepriateľsky, predurčuje jeho povahu a osobnosť. V skutočnom zmysle slova maternica vytvára základ pre očakávania dieťaťa. Ak bola teplým, milujúcim prostredím, dieťa bude pravdepodobne očakávať, že vonkajší svet bude rovnaký. To vytvára predpoklady pre dôveru, otvorenosť, extrovertnosť a sebadôveru. Svet bude preň ochrannou škrupinou, rovnako, ako ňou bola maternica. Ak bolo toto prostredie nepriateľské, dieťa bude svoj nový svet pokladať za rovnako nehostinný. Bude skôr podozrievavé, nedôverčivé a introvertné. Vzťahy k iným ľuďom si bude vytvárať ťažšie a ťažšie sa bude aj presadzovať. Život bude preň ťažší než pre dieťa, ktoré si z maternice odnieslo dobré skúsenosti.
je ohrozené strachom matky
Istý vedecký pracovník preskúmal okolnosti vyše 400 spontánnych potratov a dospel k názoru, že strach zo zodpovednosti a strach z toho, aby sa nenarodilo defektné dieťa, zvyšuje pravdepodobnosť, že žena potratí.
Je jasné, že stavy úzkosti, ktoré sa priamo dotýkajú dieťaťa, tehotenstva, partnera alebo nedostatku sebadôvery a schopností, majú najväčší vplyv na nenarodené dieťa.

"Od tej doby, kedy genetický výskum odhalil tajomsvto dedičnosti, je na otázku začiatku života možná len jediná odpoveď. Ľudský život začína okamžikomsplynutia ženskej pohlavnej bunky (vajíčka) a mužskej pohlavnje bunky (spermie)."
Jiří Pavlín, Zdeňka Rybová Trhací kalendář pro těhotné Computer Press 2006

Smysly plodu
Novorozenec není slepý – je jen oslepován. Není hluchý, je jen ohlušován.
Frederic Leboyer
Jak tedy dobře věděli naši předkové v různých kulturách, a jak si bohužel stále nevšimli někteří naši porodníci, plod a novorozenec není necitelný uzlíček hmoty. Co cítí, vidí, slyší v děloze? David Chambelain sestavil jakýsi přehled toho, co zatím víme o smyslech plodu.
Hmat
Děloha je pro člověka optimálním, stimulujícím a interaktivním prostředím. Plod není nikdy izolován, děloha funguje bez přestání. Hmat, smysl pro dotek, je prvním a v děloze tím nejdůležitějším smyslem. První projevy hmatu se projevují už v 8. týdnu sérií ochranných pohybů, přičemž stačí jen dotek vlasu na tvářičce. Smysl pro dotek se pak rychle rozvíjí, v 10. týdnu začne být citlivá i oblast genitálií, v 11. týdnu ruce a ve 12. týdnu chodidla. Právě tyto oblasti jsou nejcitlivější i v dospělosti. V průběhu 17. týdne jsou citlivé oblasti břicha a zadečku. Kůže těla je zázračně komplexní systém stovek různých buněk s různou citlivostí na teplo, chlad, tlak a bolest. Kolem 32. týdne je prakticky každá část těla citlivá na pouhý dotek vlasu.
Pohyb plodu
Prvním dramatickým pohybem, symbolizujícím život sám o sobě, je první tlukot srdce v době asi tří týdnů po početí. Tato rytmická aktivita pak pokračuje, i když všechny ostatní části srdce se teprve vyvíjejí – ilustruje to důležitý fakt každého vývoje: různé části, jakmile jsou k mání, jsou okamžitě funkční. Nebo jinak, sama potřeba je pro důležitá pro vývoj.
Mezi šestým a desátým týdnem se tělo plodu začíná různě pohybovat. Objevují se různá natahování, kruhové pohyby hlavy, paží a nohou. Ruce se dotknou hlavy, obličeje, úst, ústa sama se otevírají a zavírají a to vše již v desátém týdnu. Okolo 14. týdne je možno zaznamenat prakticky kompletní repertoár pohybových možností plodu. Pohyby jsou spontánní, vrozené a projevují se v typických cyklech, rozdělených na aktivitu a odpočinek. Objevují se už dechové pohyby a pohyby čelistí. Ruce začínají interagovat s ostatními částmi těla a pupeční šňůrou.
Od těchto raných stádií je pohyb plodu jeho primární, někdy spontánně, někdy vnějšími událostmi vyprovokovanou aktivitou. Spontánní pohyby se vyskytují dříve a pravděpodobně vyjadřují čistě individuální zájmy a potřeby. Vyprovokované pohyby zrcadlí citlivost k prostředí. Např. když během 10. a 15. týdne těhotenství matka zakašle nebo se zasměje, plod se začne během vteřin hýbat.
Vestibulární systém vyvinutý k registraci pohybů hlavy a těla, stejně jako ke zvládání gravitace, se objevuje okolo 8. týdne.
Chuť a čich
Tělesné struktury pro rozeznávání chutě se začínají vyvíjet okolo 14. týdne těhotenství a vědci věří, že už tehdy je plod schopen vnímat chuť. Testy ukazují, že polykání se zintenzívňuje sladkou chutí a zeslabuje hořkou nebo kyselou chutí. V tekutém světě dělohy je k mání velký výběr chutí, včetně kyseliny mléčné a citronové, kreatininu, aminokyselin, proteinů a solí. Testy, provedené při porodu odhalily již velmi vyvinutý smysl pro chuťové rozeznání nejrůznějších látek.
Donedávna téměř nikdo nepovažoval za možné, že plod může čichat, protože se předpokládalo, že čich závisí na vzduchu a dýchání. Poslední výzkumy avšak odhalily nový svět možností. Nosní systém je daleko komplexnější, než se předpokládalo a je tvořen neméně než čtyřmi podsystémy (čich, trigeminální, vomeronasální a terminální systém), které poskytují plodu komplexní čichové hody.
Nos se začíná rozvíjet mezi 11. a 15 týdnem. Stěnami placenty procházejí nejrůznější chemické složeniny, poskytující tak plodu nejrůznější chutě a vůně. Děložní tekutina obklopující plod omývá usní, nosní a krční dutiny, dítě je vdechuje a polyká, což umožňuje přímý přístup k receptorům několika smyslových systémů. Asociace zformované v děloze mají vliv na následné chování plodu a promítají se i do života po narození. Důkaz přímého i nepřímého učení se čichovým vjemům v děloze byl již několikrát podán. Výzkum naznačuje výjimečně široké spektrum čichových vjemů (nejméně 120). Navíc se přes stěny placenty k dítěti dostávají i složky matčiny potravy. Prenatální zkušenost s vůněmi je tak pravděpodobně přípravou smyslového systému k umění hledat a rozlišovat určité vůně nebo typy vůní. Při jednou experimentu byly děti v děloze schopné odpovídat změnou plodového dechu a srdečního tepu na to, jestli matka pila obyčejnou nebo bezkofeinovou kávu. Novorozenci jsou lákáni vůní mateřského mléka, ačkoliv s ní nikdy před tím nepřišly do styku.
Sluch
Ačkoliv je plod oddělen od vnějšího světa několika bariérami – děložní tekutinou, embryonickými membránami, dělohou a břichem matky – žije ve velmi stimulujícím světě zvuků, vibrací a pohybu. Stačí si uvědomit, že voda vede zvuk třikrát rychleji než vzduch. Dnes již nesčetné studie prokazují, že přes všechny možné hluky, vytvářené matkou a placentou, plod velmi zřetelně slyší hlas své matky. Právě tak bez významných zkreslení je schopen rozeznávat intonační vzory a výšky tónů, rytmus řeči, stres a dokonce i hudbu. Protože je hlas matky do dělohy přenášen přímo, je silnější než všechny vnější zvuky.
Zvuk má překvapivý vliv na srdeční tep plodu. I jen několikavteřinový zvukový podnět vyvolá změny v srdečním tepu a následné pohyby, které trvají i celou hodinu. Některé hudební zvuky vyvolávají i metabolické změny. Při jednom testu s zjistilo, že šestkrát denně přehraná Brahmsova ukolébavka zapříčinila rychlejší přibírání na váze, než v podobném rytmu a v podobné četnosti přehrávaný jeden lidský hlas.
Výzkumy v Belfastu prokázaly, že reakce na zvukové podněty začínají už v 16. týdnu těhotenství, tedy téměř dva měsíce dříve, než naznačovaly jiné studie. Tamní lékaři pracovali se čtyřmi sty plody a při svých testech (pomocí ultrazvukového měření) nalezli reakce na zvukové podněty o dvěstěpadesáti až pěti stech herzích již v 16. týdnu těhotenství. Toto zjištění je velmi významné, protože naznačuje, že plod reaguje na zvukové podněty již 8 týdnů před tím, než je dokončená struktura ucha (okolo 24. týdne).
To vše naznačuje velmi složitou komplexnost sluchu a slyšení a podporuje ideu, že vývoj sluchu začíná zároveň s vývojem kůže a kostry. Kůže je jakýsi multismyslový orgán receptorů tepla a bolesti, integrující vlivy vibrace. Tento primární systém vnímání zvuku je pak, jakmile je to vývojově možné, zesilován vestibulární a kochleární informací. Spolu s touto schopností reagovat na zvuky již v šestnáctém týdnu je schopnost sluchu zcela jednoznačně hlavním informačním kanálem. Současné studie prokazují, že počínaje dvacátým čtvrtým týdnem nenarozené dítě v podstatě stále naslouchá. A že má čemu... Mateřské bříško a děloha jsou velmi hlučné části těla. Kručení žaludku je vůbec tím nejhlasitějším zvukem, které dítě slyší. Matčin a otcův hlas, stejně jako jiné občasné zvuky, jsou tišší, ale dítě je slyší velice dobře. Zvukem, který jeho svět ovládá, je však něco zcela jiného - rytmický tlukot matčina srdce. Když je pravidelný, i nenarozené dítě ví, že všechno je v pořádku. Cítí se v bezpečí a ten pocit jistoty přetrvává.
Podvědomým zapamatováním si tlukotu matčina srdce můžeme vysvětlit, proč se dítě cítí příjemně, když je přivinete k sobě, proč klidně usíná při podobně pravidelném zvuku tikajících hodin a proč ani dospělé v rušné kanceláři nerozptyluje rytmický klapot psacích strojů či běžící klimatizace. Dr. Albert Liley je přesvědčen, že ze stejného důvodu většina lidí, kteří měli možnost nechat si nastavit metronom, za nejpříjemnější hodnotu považuje rytmus 50 až 90 úderů za minutu, což je přibližně stejný rytmus, jakým pracuje lidské srdce.
http://www.baraka.cz/baraka/Marek/knihy/nova_do...

Je plod skutočne ľudskou bytosťou?
Veda umožňuje podrobne skúmať plod za rôznych podmienok a dáva kladnú odpoveď na otázku, či je plod skutočne ľudskou bytosťou. Nový ľudský život začína v okamihu spojenia vajíčka (oocytu) so spermiou. Nijaké iné ohraničenie vzniku života neexistuje. Od tejto chvíle začína kontinuálny vývoj, ktorý sa končí až smrťou. Pôrod je iba prechodom. Už na 15. deň vývinu sa objavujú prvé cievy a o niekoľko dní neskôr sa vytvára primitívne srdiečko, ktorého kontrakcie začínajú byť pravidelné od 21. dňa po počatí. Pri veľkosti necelých dvoch milimetrov embryo má vlastný mozog, ktorý riadi ďalší vývin. A keď na 25. deň po počatí meria 3,5 milimetra, má už všetky orgány: srdce, pľúca, centrálny nervový systém, kožu, pečeň, pohlavné orgány.
V 7. týždni mozog vytvára kontaktné miesta, ktoré odovzdávajú informácie medzi jemnými nervovými vláknami o polohe v maternici, tlaku na svoje telo, o rozdieloch teploty. Akonáhle vznikne ktorýkoľvek orgán, ihneď je „daný do prevádzky“. Embryonálny vývin je koncom 8. týždňa ukončený, jeho telo je už vytvorené a je dlhé 3 cm. Moderná definícia počiatku nového života by teda mohla znieť: nový individuálny život s vlastným genetickým programom.
Nositeľmi genetickej informácie sú chromozómy, ktoré boli identifikované ako špecificky ľudské. Tým je biologicky jasne dokázané, že človek je od prvopočiatku človekom a nemusí - ako to tvrdil Haeckel - prechádzať počas vnútromaternicového vývinu skrátene všetkými vývinovými štádiami živočíšnych druhov. Blechschmidt na základe embryologických štúdií dokazuje, že práve rané štádiá ľudského vývinu sa veľmi líšia od raných štádií vývinu iných druhov. Biologické vzťahy dieťaťa k matke a naopak sa začínajú vyvíjať ihneď po oplodnení. Podľa prof. Dr. J. Trapla oplodnením vajíčka vzniká nové indivíduum, ktoré je už od počatia ľudským jedincom, novým členom ľudskej spoločnosti. Aj keď spočiatku ešte nemá dokonale vyvinuté tvary, v zárodku má všetko podstatné, ba dokonca i osobné črty, ktoré sa rastom len rozvíjajú . Je to vysoko vyvinutá bytosť, ľudsky nezameniteľná, so všetkým, čo robí človeka človekom. Tak embryo, ako aj plod, treba považovať za citlivého človeka, ktorý hromadí skúsenosti a potrebuje lásku.
Moderné vyšetrovacie metódy - molekulárna biológia, ultrasonografia a fetoskopia - nám potvrdzujú fakt, že neexistuje žiadny morálny ani biologický rozdiel medzi zabitím plodu a zabitím novorodenca. A tak nič na svete nás nemôže zbaviť zodpovednosti za počatý život a za jeho zničenie v tele jeho vlastnej matky.

MUDr. Imrich Benický

http://www.rytier.sk/rytier/2002/3-02/plod.html

http://tvnoviny.sk/zeny/top-tema/vegetarianstvo...

BBC Ľudské telo 1, Príbeh života, Každodenný zázrak
Emma DeAth, Liesel Evans

V dokumente je nenarodené dieťa prirovnané k pijavici. Záber prisatej pijúcej pijavice sa prelína so zábermi krvného riečišťa tehotnej protaginistky. Vraj tak, ako pijavici, aj dieťaťu v matke stačí k pržitiu jej krv, z ktorej čerpá všetky potrebné stavebné látky

V knihe Hovory s nenarozeným dítětem Mirabelle Coudrisovej a René Coudris je prevažným autorom knihy nenarodené dieťa. To počas meditácie jeho matky nadviazalo kontakt a šesť týždňov viedlo jej ruku s perom po papieri. Predstavilo sa ako Emanuel -bdelá bytosť s dosiaľ neovplyvneným nezaujatým vnímaním. Emanuel prehováral k najčastejšie k svojej matke, ale veľká časť pozornsti bola venovaná aj jeho otcovi a skrz matku radil aj ich rodinnej známej ako si má poradiť s neuspokojujúcim životom.
V knihe sa prestavil v niekoľkých polohách. Ako inkarnovaná bytosť, ako embryo, radca, aj silná podpora matky:
"Môj príbeh je hlboký, ťažký a krásny. Nechcel by som vám rozprávať len o tom, čo som, ale tiž o svojich skúsenostiach, zážitkoch, minulosti a hlavne o svojom momentálnom stave. Ten je veľmi zvláštny, pretože ako jeden z prvých nenarodených detí už môžem byť aktívny. Teraz vám ďakujem za veľkú vnímavosť a ozajstný úžas. Je mojím prianím pomôcť všetkým ženám v pochopení toho, čo sa deje, keď jeden z nás - nevidený, nenarodený, a pre vás neurčitý - už napriek tomu medzi bami fyzicky existuje. Až na základe mojich slov začnete tušiť, ako málo o tom vy, pozemšťania viete. Hovorím tu menom mnohých ešte neviditeľných, nepatrných človiečikov. Každý z nás vás všetkých nekonečne miluje. A náš rozum nemá hraníc, pretože niečo ako myslenie u nás ešte - alebo lepšie povedané - už neexisuje. Skôr cítime svojím celým bytím a sme absolútne súčasní. Aj keď podľa vašich predstáv bývame veľmi obmedzení a neslobodní v malom chráme svojich matiek, napriek tomu sme vo svojom prežívaní nekonečne slobodnejší, než vôbec tušíte. Ešte sme neprebralo váš spôsob myslenia a vaše predstavy. Ešte nepoznáme žiadnu nenávisť a strach. Ale zažívame to rpestredníctvom svojich matiek a je podivuhodné, čo prežívame. Tak počúvajte. Chcel by som začať pri svojom poslednom pozemskom živote, potom budem informovať o svojom pobyte "v nebi", ako tomu hovoríte, a nakoniec veľmi podrobne o svojom momentálnom živote."
str.64

V 26. týždni tehotenstva vypovedal o tom, čo ho obklopuje:
"Ležím naprieč v matkinom bruchu. Prsty na nohách sa dotkýkajú teplého, pevného miesta, ktoré ma chráni. Je mi teplo a som najedený, ako by ste povedali vy. Príjemná tekutina obklopuje moje telo. Uprostred som pevne spojený šnúrou, ktorá sa pohupuje vo vode. Hrajem sa s ňou, keď sa dotkne mojich prstov, potom ju cmúľam, alebo si ju dávam na tvár. Moje uši už veľmi dobre počujú a na hluk nreaguje celé telo trhnutím alebo sťahom. Najradšej počúvam matkin hlas keď ku mne hovorí. Od samého začiatku ju dôverne poznám
, pretože som sa naučil rozličovať zvuky. Jej hlas je mäkký a ukľudňujúci. Keď kričí, viem, že to nie je na mňa, sú to úplne iné tóny, než keď hovorí s niekým iným...Ústa sú prvý otvor do môjho tela, ktorý som našiel a pozoroval. Bol to pre mňa zázrak! Prsty sa môžu dostať do vnútra svojho tela. Je to hlboký zážitok a dodáva sebavedomie".str 71-72

V 26. týždni tehotenstva opisuje to, ako prežíva čas:
"Ako som vám už hovoril, neexiszuje pre embryo ( celý čas sa nazýva embryom) ani minulosť ani budúcnosť. Nemyslí tak, ako vy to chápete. Cíti a prežíva reálne, to znamená, vždy len teraz. Čo ale naozaj robí je, že sa učí. str. 73
Dokonca opisuje komunikikáciu s inými bytosťami, napríklad nenarodeným dieťaťom:
"Môj priateľ, malý Daniel, je v brušku svojej mamičky rovnako ako ja. Často si posielame imlulzy. Darí sa mu dobre a teší sa na svoj príchod na svet ako jeho mamička. Nekomunikuje s ňou tak ako my, ale darí sa mu rovnako dobre, pretože ho chcú a milujú. Jeho mamička si myslí, že musí ešte počkať, než ho uvidí, aby s ním mohla hovoriť. Ale jeho malá sestrička s ním v sne často hovorí. Potom o tom mamičke rozpráva." str. 77

Emanuel vypovedá aj o tom, ako vníma ultrazvuk:
Ty si potrebovala akési technické zariadenie, aby si stratila svoju hranú, navonok predstieranú neistotu o mojom pohlaví??!!! Prestaň so svojou neistotou vzhľadom k negatívnym vibráciám!! str. 145

a mnohom inom. Je to prvý ešte nenarodený autor. Vyjadril prianie, aby o jeho kontaktovaní vyšla kniha a jeho rodičia knihu vydali na vlastné náklady v roku 1985. Presne v tomto roku vyšla aj kniha Thomasa Vernyho, ktorú spomíname aj v teoretickej časti práce. Ako prvá priniesla dôkazy o tom, že dieťa vníma, počuje, učí sa - jednoducho o všetkom tom, čo o sebe píše Emanuel.

Zaujíma ma, ako to vnímate vy?
Ja som napríklad nadviazala komunikáciu s mojim dieťatkom od momentu, keď som sa dozvedela z testu, že nás navštívila nová bytosť. Jeho reč som vnímala formou vnútorného hlasu. Nevedela som, či sú to moje fantázie, ale prikladala som tomu absolútnu vierohodnosť. Bol úžasný. Vždy ma povzbudzoval, radil, ukľudňoval, bol oveľa silnejší ako ja. Veľa ma naučil a stále učí..