Problémy s 8 ročnou dcérou
Ahojte mamičky, dcérka má 8 rokov a problém začal pravdepodobne narodením nášho syna, ktorý má teraz 1,5 roka. U dcéry sa zhoršilo správanie, doma aj v škole, pani učiteľka si ma po rodičovskom pravidelne necháva v triede a pýta sa ma, čo sa s ňou deje, často je smutná, nechce sa kamarátiť so spolužiačkami, je zanovitá, tvrdohlavá...má pocit krivdy...pravdou je, že to má aj v povahe (zdedené). snaží sa byť najlepšia, so všetkými súperí (vrátane mňa ako rodiča) a keď sa jej niečo nepodarí, veľmi tým trpí, trápi sa...musím podotknúť, že sa učí na jednotky, s učením zatiaľ problémy nemá...skôr so spracovaním toho, že je niekto lepší ako ona...je to veľmi náročné niečo jej dohovoriť, pretože nechce počúvať...často sa pýta, či ju máme radi, preto si myslím, že by to mohlo mať súvislosť s narodením syna, keďže predtým jej bola venovaná všetka pozornosť. nechcem, aby sa trápila...prosím o radu, či máte podobné skúsenosti a čo s tým.....
Ahoj, ja mam rozdiel medzi detmi 2r, ale velmi sa mi osvedcilo zvlast u dcerky mat s nou spolocny cas. Iba my dve. Len tak sa prejst po vonku, pridat sa k nej, ak prave nieco robi, spytat sa, ci sa nezahrame nieco ...
dakujem za príspevky, rady...áno, pred narodením súrodenca jej bol venovaný všetok čas, pozornosť, v podstate jej vyhovovalo, že je sama (bez súrodenca)...aj keď sa malému veľmi teší, sú tu tieto problémy....je veľmi ťažké venovať sa len jej, tráviť čas len s ňou, keď mi veľmi nemá s deťmi kto pomôcť...manžel večne zamestnaný, babky veľmi nie sú k dispozícii, ale určite to skúsim...aj keď som v tejto chvíli skeptická...
ono to velmi suvusi s povahou...narodenie surodenca moze a nemusi mat nejaky vplyv na to..bola taka aj pred jeho narodenim? Myslim co sa tyka superenia a tak?
My mame 5.5 rocneho syna a je to to iste.....a nemyslim si, ze je to kvoli tomu, ze je jedinacik...ma cisto povahu po mne..zial v tomto..velka ambicioznost, az prehanana, nevie prehravat, vsade chce byt prvy, najlepsi..vsetci su superi..aj ja s manzelom....ked sa mu nieco nedari, ked sa nieco uci -- ci sa ucil bicyklovat ked bol mensi, lyzovat, korculovat, ci len obycajny kotul -- vsetko je to boj...vsetko chce hned a najlepsie a ked nevyhrava, mame tazke stavy...je to vodcovska osobnost, inak oblubeny a spolocensky, velmi inteligentny...ale s tymto mame velke problemy..
Snazime sa ako sa da mu vysvetlit, ze nemoze byt vsade prvy, ze nemoze vsetko vyhrat...ze na vsetko treba trpezlivost..niektore veci idu vekom, deti na to potrebuju isty cas..ale niekedy je to povahou.
Ja som bola presne taka ista..a pritom som mala o 2 roky mladsiu sestru....vyrastali sme od malicka spolu, ja som nezriarlila, hned som si z nej spravila obetneho baranka na rozkazovanie, pretoze ona bola presny opak - kde ma das, tam budem a tak to vzdy bolo o tom, ze ja som bola ucitelka a ona musela posluchat...nemala som ziadnu vyhradnu pozornost rodicov, snazili sa mi stale vtlkat do hlavy to iste co ja synovi, ze nie je spravne chciet byt vsade prvy a najlepsi..ale nevysvetlis...v skole som kvoli okuliarom sedela v prvej lavici, co som milovala, lebo som vzdy mohla vsetko spravit prva..jasneze som mala same jednotky..vzdy..az po vysoku skolu...obcasna dvojka v ziackej ma vedela vytacat a nasi mali co so mnou robit aby mi dokola vysvetlovali, ze znamky nie su najdolezitejsie a obcas dostat dvojku nie je ziadna katastrofa..a pritom na mna nik nemal prehnane naroky, nik na mna netlacil...bola som neskutocne ambuciozna..v prvej triede som chodila po triede a komandovala spoluziakov ako maju pisat a citat a kadeco, lebo som uz vsetko davno vedela...vonku ked sme sa hrali s detmi tak ja som musela prva skakat gumu, prva dostat loptu..na prechadzke ked sme niekam sli som ja musela vojst prva do dveri...ja si to uz aj pamatam vsetko, az sa hanbim za to...nevedela som prehravat, otec ked ma ucil lyzovat, tak mama sa na to pozerat nemohla, ze ake ma otec nervy zo zeleza, lebo ja by som lyze dolamala..pritom som velmi chcela vsetko vediet, dokazat si strasne vela, ale kym som sa to naucila, tak okolie malo dost...pochopila som to asi cca v 9-10r..tak nejak tesne pred nastupom puberty...pochopila som, ze takto nebudem mat kamaratky...ze takto sa to nerobi...ze netreba vyhravat vzdy a vsade..tie emotivne vybuchy ked sa mi nieco nedari ma presli...ostala mi ambicioznost, co je fajn, za to som aj vdacna, lebo ma to v mnohych smeroch hnalo vpred...ale rodicia si uzili..a sestra bola pritom uplne ina, skor flegmatik, ziadne ambicie..do nej museli naopak - hucat, ze ma nieco spravit, ze sa treba aj ucit...ze by mohla aj nejaku knihu precitat...a pritom si nepamtatm, ze by sa mama so mnou niekedy hrala alebo mi venovala nejaku zvysenu pozornost..hrali sme sa stale so sestrou a s kamaratkami..neboli sme ani solventna rodina a nemali sme nic extra..
Teraz ja zazivam presne to iste so synom a pripravujem sa na to, ze skolou to bude gradovat a len verim, ze to tiez aspon v 10r pochopi...ucitelky v skolke to tiez pochopili, uz vedia zhruba ako na neho...aby sa predislo sokom z nervov ked nieco nevyjde, alebo nie je prvy.....proste pevne nervy a vysvetlovat, vysvetlovat...
🙂 dakujem miri za príspevok, neviem, či sa mám smiať alebo plakať, lebo miestami vo vašich riadkoch spoznávam svoju dcéru...áno, ako som písala, mi to tiež máme zdedené - po manželovi - ale vidím tam ten rozdiel, že keď dcéra neuspeje, nie je v niečom prvá, veľmi ťažko to znáša, nekomunikuje s nikým, nezdôverí sa, snaží sa spracovať to nejak v sebe, aby nikto nevedel, že ona tým trpí....a tohto sa ja nejak bojím...trápi ma to, aby jej to neublížilo...nuž mne v poslednej dobe z nej už dochádzajú nervy, zato aj tento príspevok...vysvetľujem,vysvetľujem, ale akoby som hrach na stenu hádzala....ale...verím a dúfam, že ju to prejde...ako písete vy, cca v 9-10 rokoch ste sa "spamatali" 🙂 tak to sa už blíži, možno mi svitá na lepšie časy 🙂 výchova je veľmi ťažká vec....
@adamko2014 no ja som bola vzdy extrovert, ako aj moj syn..takze aj on tu zlost dava aj patricne najavo..co je mozno aj dobre, lebo to nedusi v sebe, ale zas je to o to viac na nervy..lebo to je zlost, krik...bil by cely svet okolo, hodi o zem bicykel, lyze...dozlosti sa...moj manzel na neho nema nervy, preto u nas tiez vela takych veci co by ho mal ucit skor ocko robim ja..zial neda sa to, lebo manzela by slak trafil..nie kazdy ma nervy a trpezlivost s takym dietatom..ja asi aj tym, ze to scasti chapem ako sa citi tak tu trpezlivost mam...lebo on je sikovny velmi, len si to obnasa vsetko svoje...
Tvoja dcerka je asi introvertny typ a to je tazsie..ked to veru vsetko v sebe dusi..ked sa sama trapi ☹ Znasa to rovnako tazko, ale zaroven sa zoziera vnutorne...drzim velmi palce nech to coskoro pochopi...ja som si ista, ze to prejde najneskor v puberte, ten rozum je uz potom zamerany na ine veci..ja som napriklad v puberte tak na rok-dva doslova vypla...asi tak v 12r mi nejako vsetko to co do mna hucali, ze nesuperit, nechciet vyhrat, znamky nie su vsetko atd -- vsetko doslo az tak, ze som otocila o 180st..tiez som videla, ze v triede su oblubene dievcata co nie su najlepsie ziacky, ale skor lepsie vyzeraju, chalani poskulovali, baby co chodili vonku za chalanmi...co boli vysmiate a kocky..a nie co robili matematicke olympiady a ucili sa na same jednotky..a pre dievcat to obdobie je tazke...zacali ma zaujimat chlapci, moj vyzor..a vtedy som sa zacala hnevat aj sama na seba, ze takuto aka som ma nik nebude chciet...a trosku poplieskala puberta s tym, ze som prisla domov, ze ja sa uz nikdy nebudem ucit, ze ja chcem ma na vysvedcku aspon jednu dvojku, lebo ostatne dievcata sa neucia a su oblubene...preplo uplne inde..uz som nesutazila o to byt najlepsia vo vsetkom, uz som nestihala vyzorom ani oblubenostou na tie super kocky...tak zacali komplexy...kedy moja mama musela zmenit retoriku, ze chlapci si teraz vsimaju take baby co sa flakaju a co sa neucia a tak, ale ked vyrastieme, vzdy si budu vazit viac take co maju viac v hlave..a ze to je dolezite...toto obdobie potom tiez preslo, uz tak v 14 to bolo ok..uz som mala zasa ciel dostat sa na gympel, ukazat ze som dobra a na gympli som sa aj dobre zapisala aj vsetko..uz zacali skor take normalne ambicie, ze co chcem v zivote dosiahnut, co preto chcem spravit atd...ale taketo povahy su velmi tazke na pristup a vychovu...ja som isty cas nasim aj vycitala, ze ma brzdili..ze keby ma nechali byt tak strasne sutazivou mohla som dostiahnut v zivote este viac...lebo oni ma skor brzdili...ze ja toto svojmu synovi nechcem spravit..brzdit ho byt ambiciozny a byt sutazivy..do zivota to nie je zle...len tie deti musia pochopit aj to, ze su aj ini ludia, treba byt empaticki..a ze ked nieco nevyjde, svet sa nezruti
Kazdopadne s introvertnejsim dietatkom to mate z isteho hladiska este tazsie...
veru, je to tak...bola by som spokojnejšia, keby sa mi posťažovala, čo ju trápi, ale ona si práve takéto veci necháva pre seba a snaží sa ich sama spracovať...akoby nechcela dať najavo svoje city...ale tiež zdedená vlastnosť - po manželovi 🙂 ale to je zas iná téma...človeku je z toho niekedy do plaču, keď nevie pomôcť svojmu dieťaťu...ale inak je živá, hravá, súťaživá, v škole sa hlási, len keď neuspeje, keď vidí, že niekto je lepší ako ona, tak to ťažko spracováva....
@adamko2014 akoby som čítala o svojej neteri... tiež bol pre ňu obrovský zlom narodenie súrodencov (hneď dvoch), odvtedy bojuje s celým svetom a hlavne s rodičmi a nevie si s tým dať rady. U nej tieto nespracované záležitosti spustili anorexiu (má 13 rokov), takže bacha na to, skús sa jej priblížiť aby bola schopná aspoň niečo ti povedať. Ale zasa niektoré veci sa s matkami ťažko preberajú...
P.S.: my sme zasa celá rodina nepriebojní introverti, pre mňa je nepochopiteľné ako môže niekomu tak strašne záležať na vynikaní, byť všade prvý ako píše @m.i.r.i , strhávať na seba všetku pozornosť. Ja aj moje deti sme vždy túžili byť nepovšimnutí, súťaženie nenávidíme, školské kolektívy nám liezli (deťom ešte lezú) na nervy... takže takéto dieťa neviem či by som zvládla, lebo by som mu nerozumela. Ale držím palce.
ja som tiez mala taketo problemy kedze je medzi mnou a sestrou 9 rocny rozdiel.. mozno to berie ze sa jej zmenil zivot, musite jej dat najavo, ze ich obe lubite rovnako a nezanedbavat ani tu starsiu 🙂
@0silvia0 tak ked nemaju tvoje deti po kom take byt tak aj ta pravdepodobnost je potom mala..aj ked nikdy nevies po akom pradedovi zdedia povahu 🙂 moj muz je napriklad extrovert tiez, dominantny typ ale nie taky netrpezlivy a sutazivy ako som ja bola..a tiez ma problem syna pochopit..ja zas si zatial neviem predstavit dieta co by som musela do vsetkeho dokopat..ze nechce byt v kolektive, ze by sa za mnou skryvalo..ze by sa balo....ale ved naucila by som sa rozumiet aj takemu 🙂 ale inak -- ja som nikdy nechcela byt stredobod pozornosti..to nie..mala som dost svojich komplexov, nosila som okuliare od babatka, zvykli sa mi kvoli tomu aj vysmievat napriklad..a doteraz nie som zas ten super odvazny typ co sa ozve, co vie nadviazat dobre konverzaciu..co chce byt viditelny..to nie.. byt najlepsia a vyhravat, moct rozhodovat o vsetkom, mat svoj vlastny rozum - ano..ale nie sa ukazovat ..su to tiez odlisne veci
@m.i.r.i no jasné, ja práveže bojujem s tým dokopávaním mojich detí do niečoho stále 😎 Ale zasa rozumiem tomu, bola som taká istá. Oveľa horšie je to pre moju sestru, má taký typ dieťaťa ako zakladateľka témy a obrovské problémy s ňou, lebo jej jednoducho nerozumie, ťažko sa chápe úplne iný typ dieťaťa ako je človek sám. Fakt sestre nezávidím problémy s týmto spojené.
Ale samozrejme máš pravdu, je v celkovej osobnosti dieťaťa viacero ovplyvňujúcich faktorov. Nič nie je čiernobiele. Napr. môj syn je v tejto nulovej ctižiadosti a súťaživosti úplne po mne, ale zasa má ešte také osobnostné črty, s ktorými sa ťažko zmierujem a ťažko ich tolerujem. Takže môže to byť v dieťati aj rôzne pomiešané a je dôležité, aby sa rodič snažil dieťaťu čo najlepšie porozumieť.
@0silvia0 môžem sa spýtať, aký vekový rozdiel je medzi neterkou a jej súrodencami? cítila sa "zanedbávaná"? ako to rieši sestra? preboha - anorexia!!!! nechcem na také ani pomyslieť....práveže ja sa snažím mať s dcérou priateľský vzťah, chcem, aby sa mi so všetkým zdôverovala, nie vždy to však ide...ja dúfam, že bude všetko ok a malá sa spamätá a vyrastie z tohto všetkého....
@adamko2014 napíšem ti správu, nechcem na verejnosti písať podrobnosti o živote niekoho iného, mne by to určite vadilo, ak by ma tu niekto hoci aj anonymne preberal 🙂
@0silvia0 ok.dakujem.
Poznam to, akoby som tu citala z vasich prispevkov o mojej dcere - tiez ma 8 rokov a vzdy musi byt vo vsetkom najlepsia. Ked sa s nou ucim a v niecom ju opravim, ze nerobi dobre alebo ma chybu, hned vybuch zlosti a hlada chyby vsade, len nie v sebe. To iste v sutazeni, kedze ma 2 mladsie sestry, vybudovala uz aj u nich taky pocit, ze ked niekam ideme, vzdy treba pretekat, kto tam bude skor, kto si vyberie lepsiu zmrzlinu, kto ma najkrajsi obrazok....Je taka odmalicka a nezmenilo to ani narodenie sestier. Stredna dcera je prisposobiva, tiez ma z nej obetneho baranka, no krpata sa povahovo dost podoba na najstarsiu, tak neviem ako spolu budu fungovat, ked budu vacsie. Uz teraz je to des, ked sa pochytia a neustupi a nevzda sa, ani ked jej poviem, ci ju bavi sa dohadovat s 2-rocnym deckom 😖
@adamko2014
baby, pozrite si aspergerov syndrom...
@sammy
@adamko2014 presne to iste sme si prezili!!! Dcerka ma 8, syn teraz 2. Mesiac po jeho narodeni sa dcera zmenila a bola doslova taka ista ako si opisala tvoju. Boli sme uz zufali, plakali, prosili, nechapali, dokonca som velmi vazne zvazovala navstevu psychologicky...cely prvy rok bol sialeny, brata mala aj ma rada, len to bolo take...neviem. Potom sa dost utiahla a nechcela travit s nami cas. Trebars "joj preco aj Lukas musi ist!!!"..."ja chcem len sama s tebou"...vtedy som pochopila, co robit. V prvom rade sme dali veeelky pokec o tom, ze ona je uplne rovnako milivana a dolezita pre nas ako on. Ze bez nej by moj zivot nemal zmysel, ze je moje prvorodene milovane zlaticko...vtedy casto reagovala, ze "no ircite, ja nie som dolezita, mate Lukaska" a to som jej vzdy vyvratila, ze nie, ze to uz by moje srdiecko bolo navzdy nestastne bez nej atd. Takze sme zacali velmi casto objimat ju, hovorit jej,ze ju lubime, ze je uzasna. Naozaj velmi casto, mozno az prehnane, ale ona to naozaj potrebovala a musela uverit tomu. Dalsia zasadna vec, vyclenili sme si cas LEN pre nu. Lukaska k babke a len ja s nou na zmrzlinu. Davali sme pred nou na to velky doraz, ze "dnes je Vikinkin den, dnes chcem byt len s tebou a mozme si dat kolacik, alebo ist kam chces, robit co chces"...ak sa da, aspon raz v tyzdni jej dopriat talyto cas len pre nu. Dalsia vec, ak sa cosi deje, ze sa s bratom "hadaju", on jej taha veci atd, predtym sme hovorili, ze nech ho necha, ustupi, lebo je maly...chyba. Ona ma pravo mat svoje veci a ked si prave kresli, vyraba, povedat jemu praveze, ze prestan, nechaj ju, ona si teraz kresli, to je jej. Dat jej pocit, ze su tie veci a priestor naozaj jej a ze sa nemusi neustale len ona prisposobovat, ale aj on. Ked on jej ublizuje, poviem mu "prestan jej to robit, je to tvoja sestricka a musis ju lubit"...a tak dookola. Krok za krokom sme to zvladli a teraz klop klop, moje deti su obe stastne, dcerka je usilovna, patri zrazu medzi majzlatsie deti v triede, je pokojna a mila aj doma. Takze moja rada: dajte jej vela Lasky, Pocitu vynimocnosti, Cas len pre nu.
@luvika dobre si to napísala, súhlasím....v sobotu nás čaká dámska jazda, ideme len my dve do divadla, tak dúfam, že si to užije....a teda budem zdôrazňovať, že je to jej deň 🙂 jooooooj, prečo musí byť všetko také komplikované?????!!!!!!! 🙂
@adamko2014 veru preco? 🙂 ale raz mi povedala jedna dobra kamaratka, ze "vies, malicky je maly, este to tak nevnima, kto ho kocikuje, kto ho vezme do parku, kto mu da obed, ale dcerka ma uz svoj rozum a vnima, ak je odstrcena. On je s tebou cele dopoludnie, ona je v skole a pride domov a zasa vidi, ze si s nim." Cize naozaj clovek to robi tak podvedome, pretoze - on je malicky, on nevie, on potrebuje a zas ona uz je predsa velka, vie si vziat sama atd. Ale aj ona chce pocitit tu starostlivost, predsa len je to stale dieta,8-rocne, ale z pohladu dospelych este male dievcatko. Drzim prstiky a zelam krasny zazitok, nech je v ten den tvojim stredom vesmiru a uz teraz jej to pripominaj, ako sa tesis, ze KONECNE si oddychnes od drobca a budes len s nou, tvojou milovanou dcerkou a ako vam bude super :D uvidis, ako jej budu ziarit ocka 🙂
Včera večer ma prekvapila dcérka. Dávala som obomd eťom dobrú noc, malému som povedala, že ho ľúbime a sme naň hrdí aj napriek zlým známkam, ktoré v ten deň dostal. Už som chcela odísť, keď dcérka s úsmevom povedala: "a mne niečo povieš tiež? Vtedy som si uvedomila s akou samozrejmosťou berieme jej jednotky. Na druhej strane, s úsilím, ktoré do učenia dá jej brat, by ona preskočila ročník.
Veľmi sa mi páčilo, akým spôsobom dala o sebe vedieť.
@dada07
@luvika
no a tu je aj vidieť, že je dieťa a dieťa. Tvoja dcéra reagovala úžasne, introvertné mierne zamindrákované dieťa by ti nič nepovedalo, ale vo vnútri by sa zožieralo tým, že brata napriek horším známkam majú radšej ako mňa s lepšimi 😒 Preto je pre rodiča veľmi dôležité vedieť, akú povahu má doma a podľa toho vychovávať a hlavne snažiť sa porozumieť, chápať, chváliť 🙂
ťažko je to riešiť, keď dieťa samé nepovie čo mu vadí, čo chce a čo potrebuje. vtedy len bádame a skúšame ako to napraviť a zlepšiť.
@luvika no a moja dcéra by reagovala presne ako som napísala: nič by nepovedala, vo vnútri by si povedala: "jasné, M. majú radšej ako mňa hoci má horšie známky", tvárila by sa odmerane a zožerala žiarlivosťou a nespravodlivosťou. Ako to viem? Bola som taká istá 😀 😀 Mám šťastie, že dcéra je moja totálna kópia a ani nemusí nič hovoriť, prečítam to z nej 🙂 Horšie je to so synom, ten je povahovo kópia mojej mamy a to je tvrdý oriešok. Ten v sebe síce krivdy nedusí, ale dáva ich najavo takým divným zraneným spôsobom, ale viem prečítať aj jeho, takže v pohode.
@verini ono keď rodič a dieťa má odlišnú povahu a odlišné vnímanie sveta, je to dosť ťažké a niekedy aj neriešiteľné. Ja som bola zaťatý introvert a moja mama totálny extrovert, stále mala potrebu meniť ma na svoj obraz a stále mi naznačovala, že nie som podľa jej predstáv. Vôbec ma nepočúvala, keď som aj niečo hovorila, zotrela to a prezentovala len svoje názory. Potom som sa uzatvorila pred ňou, lebo som videla, že to nemá význam. Takže aj deti, ktoré nepovedia priamo, čo im vadí, povedia to mimochodom, ale treba ich akceptovať, počúvať, vnímať nielen sluchom, ale aj dušou. Ak matka nemá záujem o vypočutie svojho dieťaťa (lebo si myslí, že je ešte malé, že niečomu nerozumie, alebo že neskôr bude vhodnejší čas) dieťa sa môže uzatvoriť do seba ako ja a nepohneš s ním...
ešte to som chcela, že moja malá nemá k súrodencovi nenávistný vzťah, práve naopak, má ho veľmi rada, lúbi sa s ním blázniť, hrať...preto som aj napísala v úvode, že "pravdepodobne" jej problém bude súvisieť s príchodom súrodenca, ale nie som si v tom istá....áno, prirodzene malému venujeme teraz viac času a sem - tam sa spýta, či aj ju máme radi....ale...myslím, že skôr má problém v škole...nestrpí, keď je niekto lepší ako ona, no proste ťažko to spracováva....aj so mnou súťaží a často smutno skonštatuje, že ja viem všetko, ona nič a podobné hlášky...a nič si nedá vysvetliť, veď ona všetko vie...
ona nie je čistý introvert, ani extrovert, niečo medzi 🙂
Problémom je asi to, ze jej bola doma pred narodenim brata venovana vsetka pozornost - dieta bolo na piedestale, mozno stale chvalene (aj za samozrejme veci), zahrnane bezhranicnou laskou a pozornostou....neviem, ci to bolo tak, su to len moje dohady a netvrdim, ze to bolo zle 🙂 . Len niekedy deti velmi malo konfrontujeme s neuspechom, prehoru a pod. Je dobre, ked si to aspon obcas vyskusaju a zistia, ze sa svet nezruti, ked nie su megauspesne ;) Narodenim brata z piedestalu musela zostupit a vyrovnava sa s realitou...predtým aspon doma bola na 1. mieste a ked tomu tak nebolo v skole, tak ju to az tak nestvalo. Teraz je situacia doma trochu ina, pozornost sa deli medzi ju a brata...v skole by si to chcela kompenzovat, ale nie vzdy sa to podari...prichadza frustracia a nasledne problemy v spravani. Skuste si na nu obcas vyhradit specialny cas (bud ty alebo tvoj partner, alebo dajte malého k babke - ak je taka moznost) a vtedy sa venujte len jej - chodte do zoo, na nejaku akciu, do kina...Hrajte sa spolu doma spolocenske alebo sportove hry a nenechajte ju vzdy vyhrat - nech si skusi aj prehru, vsimajte si reakcie. Potom sa o tom rozprávajte - ako sa citila, ako sa spravala, ako ste sa potom asi citili vy...proste vysvetlovat, vysvetlovat, vysvetlovat - zamerat sa na pocity, nasledne spravanie a dosledky toho spravania. Je uz dost velka na to, aby take veci chapala. My doma s nasou 6-rocnou casto riesime podobne temy a v pohode rozumie, aj sa obcas snazi nieco aplikovat do praxe 😉