Keď sa mi niečo stane, tak 9-ročný syn sa smeje
Ahojte, 9- rocny syn sa smeje, ked sa mi stane nieco zle. Napriklad udriem sa, spadnem, popalim sa, aj ked vidi, ze mam nieco krvave, ranu, chrastu. Pyta sa, co sa mi stalo a potom sa zacne usmievat. Robi to aj inym, od malicka. Vraj to nevie ovladat. Mne sa to zda trochu psycho. Prehanam?
On to nemysli zle a ani to nerobi naschval. Neviem cim to je (kedysi som o tom aj citala ale nepmatam si presne ako sa to vola) ale niektori ludia, napriklad aj ja, to tak mame ze ked sa stane nieco zle, alebo pocujeme nieco smutne tak sa zacneme usmievat aj ked nam to ani nahodou nepride vtipne. Uz to viem ako tak ovladat ale je to tazke.
@michaelam2 no,dufam. Potesilo ma to. Snad nebude nejaky sadista.
Je to jeho obranný mechanizmus, to co pisala pani vyššie, niekto začne hystercit, niekto plakať, niekto sa nevhodne smeje alebo ináč nevhodné správa, verila by som mu, presne si to pamätám z detstva (väčšinou deti tak reagujú, a všimla si si nie je ten úsmev/smiech skôr taky divný ako keď sa usmievať smeje keď sa teší z niecoho)... keď som mala 10 a kamarátka mi vravela ze jej umrela babka a ja som začala usmievať lebo som nevedela tu informáciu spracovať adekvátne...hľadaj na nete isto niečo o tom nájdeš...
Zo stresu, nevie ako reagovať
ver mu, ze to nevie ovladat...nato je este maly
je to obranny mechanizmus. Aj ja som niekedy takto blbo reagovala, teraz si to uvedomujem a davam si na to pozor. Mozno az prilis s tebou suciti a aby to uniesol, tak usmevom to chce akoby ulahcit, aby to vedel spracovat a prijat.
Mám veľmi citlivého syna v rovnakom veku, keď nevie, ako spracovať situáciu, tak sa usmieva, hoci mne sa to zdá nevhodné. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že on len nevie, čo má robiť a nie je za tým žiaden úmysel.
Niektori tak zvladame stres alebo je to obranny mechanizmus alebo neviem co. Tiez to tak mam. Smejem sa v najnevhodnejsej situacii. A napr.pri malych detoch,ked sa im nieco stane,zacnem sa smiat. Neter mi to nieraz vycitala,ze sa jej posmievam. Ale to nie je posmievanie,neviem to ovladat. A to som velmi empaticky clovek,takze sa neboj o syna. Urcite je v poriadku,aj ked tak nezda 😄
Alurat nedavno som videla video, ze v negativnych/stresovych situaciach sa mozog snazi vybalansovat tuto nerovnovahu, cize sa clovek zacne usmievat/smiat. Je to podvedoma reakcia, ziadna vada.
Radšej rieš so psychológom, nie že bude nejaký psychopat, sadista. Lebo všetko začína takto v detstve
Smeje sa alebo usmieva. Je rozdiel, ci sa usmieva alebo rehoce…
Dakujem vam, velmi ste ma potesili, nastudujem si to...
Milá autorka, ja mám zase takú skúsenosť, že niekedy keď niekto spadne, potkne sa alebo niečo podobné tak mne ako dieťaťu to prišlo smiešne, ako vyzeralo to smiešne, ale chápala som že sa ten človek buchol a pod....aj som mala oň starosť, len moja prvá reakcia bola smiech. Ale teraz už sa nesmejem, ale pamätám si, že keď som bola dieťa tak mi také situácie boli niekedy smiešne.....ale nemyslela som to zle.
Som si istá ,že ide o ochranny obranný mechanizmus . Mozog sa tak často chráni pred traumou ,pred vecami ,ktoré sa mu nedarí spracovať .je o tom dosť popísané . Vôbec si nemyslím ,že máš syna sadistu práve opak môže byť pravdou .
Mám s tým osobné skúsenosti .zomrela mi dcérka tesne pred narodením .jej tomu 8 rokov . Ak na to príde téma ,usmievam sa .proste kútiky mi samovoľne idú nahor ako blbovi .snažím sa vyzerať nad vecou ,že sa stalo ,čo sa stalo a chýba mi samozrejme . No vnútri ,keď som sama je to neskutočná bolesť , pre ktorú som musela navštíviť terapie a brať lieky .
Ja ked som bola v strese, tak som sa smiala, niekedy az rehotala. Mala som s tym obrovsky problem v skole, pretoze to ucitelia povazovali za drzost, ja som to nevedela ovladat, takze v strese pred tabulou som sa casto smiala. Bolo to hrozne, nik mi neveril a nevedel pomoct. Mam doteraz z toho traumu.. Aj rodicia az neskor mi uverili, ze ja sa nesmejem preto, ze som drza, ale preto, ze to nedokazem spracovat.
On tak reaguje, tak zvláda tú stresovú situáciu. Keď sa nerehoce ako blázon, tak je to úplne v poriadku. Ja som aj v škole mala také deti, keď sa niečo stalo alebo aj oni niečo urobili, tak sa usmievali. Niekedy to vyzeralo, že sa ti drzo smeje do ksichtu, keď mu dohováraš, ale nebolo to tak. Proste druh obrannej reakcie.
@anna_anicka83 tak ja som sa v strese praveze rehotala, nie len usmievala. Kto nezazil na vlastnej kozi, tak nepochopi. A tiez som bola odjakziva hypersenzitivna. To je tiez jeden zo znakov, ze proste ten naval emocii musi ist nejako von a smiech je jeden z prostriedkov, aj ked je to v tej situacii uplne nevhodne.. Ale clovek to proste neovladne, to je ako ked by si chcela zastavit kychnutie..
Moj muz sa raz strepal zo schodov pred mojimi ocami. Dost brutalne, utekala som k nemu a potom som sa zacala strasne smiat. Nevedela som sa zastavit aj ked mi to teda vobec nepripadalo smiesne. On bol aj celkom nahnevany. A potom som sa docitala ze to mozog sa snazi ochranit pred „polozblaznenim“, ze sa snazi presvedcit ze sa vlastne nic nestalo.
Opytala by som sa ho (po situacii, s odstupom), ci mu pride naozaj smiesne ze si ublizis, ci ho to tesi.
@gladys_07 on vravi, ze nevie, preco to robi. Uz sa snazi vsetky urazy zahovorit. Nieco sa mi stane a odide a rozprava o niecom inom. Ze aby sa nemusel usmievat.
skus sa ty zasmiat, ked sa jemu nieco stane a potom sa o tom porozpravajte, ako sa citil