8-ročný školák trpí strachom
Dobry den. Syn bude mat 8 rokov a trapia ma jeho neopodstatnene strachy ktorymi trpi. Je toho vela, ale take najpodstatnejsie, co si nevieme s manzelom vysvetlit, je pretrvavajuci strach zo samoty. Byvame v dome, vlastnu izbu este nema, spi vo vlastnej posteli s nami v spalni. Ked sa vzdialime z izby, alebo zostane okolo neho ticho pocujem v jeho hlase paniku a uz krici mami oci kde ste? Vzdy mu oznamim ze idem von nieco porobit, ze ocko je tiez vonku ze sa moze na nas kuknut z okna ale napriek tomu ze sa mu aj nechce, oblecie sa a ide radsej s nami. Vecer musim chodit do spalne s nim, sam tam nezostane, vyskusali sme uz vsetko. Zapnuta lampa, citanie pred spanim atd., nic nepomaha len moja pritomnost. Ja som to uz vzdala a prisposobila sa, takze lezim v posteli o 21:00.
Dalsie co ma trapi, vobec nema chut, snahu, zaujem naucit sa bicyklovat, plavat, korculovat. Argumentuje to tym, ze co ked sa mu nieco stane, co ked si nieco zlomi - na margo toho ked mu poviem ze bude mat chranice a prilbu. Plavanie nehrozi, vystraja uz pri umyvani vlasov ked mu kvapne do oci. Strasne sa o seba boji, prehnane reaguje na akukolvek bolest, nie to este ak mu tecie krv. To sa az roztrasie od strachu. Mna to mrzi aj koli tomu aby sa mu rovesnici nezacali vysmievat ze nic nevie. Mali sme snahu ucit ho, chodil aj na korculovanie, manzel, sa ho snazil naucit plavat, bicyklovat tiez...ale skoncilo to placom a hned pri prvom neuspechu to vzdal. V skole je sikovny, uplne normalny chalan, ma kamaratov, je komunikativny, nema problem s nikym, ale toto ma velmi trapi, Dat mu cas? Ma niekto podobnu skusenost? Zmenilo sa to vekom?
Odkiaľ má informácie, čo sa mu môže prihodiť pri roznych športoch? Pozerá s vami správy alebo si pozerá niečo nie úplne vhodné na youtube?
@uhnakova Tak ma spoluziaka ktory si na bicykli zlomil ruku. V skole si deti porozpravaju zaujimave veci. Nemusi to ani doma vidiet.
Inak za mňa s plávaním aj bicyklovaním je ideálne začať este v predškolskom veku, vtedy si dieťa žiadne riziká neuvedomuje a tým pádom ho nebrzdí strach. Plávanie ideálne s trénerom, ktorý to vie s deťmi. Keby si ho odvzdala trénerovi, robil by scény?
s tou samotou to ma moj syn podobne.. nie, ze ma vyslovene strach, ale nema prijemny pocit, ked je sam.. tiez, ked sme vsetci vonku, ide aj on a ked chce ist von, tak caka, kto pojde s nim.. vlastnu izbu nema, mame taky byt, ze vsetky miestnosti prepojene, takze tam problem nie je, ale napr. ked je v kupelni, tak si nechava otvorene dvere (teraz uz okrem toho, ke ide na wecko na velku) a ked sa napr. kupe vo vani, tak je radsej, ked je niekto v kuchyni, ktora je blizko pri kupelni, ako ked sme vsetci obyvacke.. uz to istu dobu nemal a teraz nedavno sa mu to zas vratilo.. ja to neriesim, respektujem, do nicoho ho netlacim, nerobim z toho problem.. mame tak zariadeny zivot, ze sa to da praktizovat, aj ked, ked bol mensi, tak to bolo niekedy na nervy.. ja viem, ze to casom prejde.. mal aj ine 'muchy' a vsetko preslo
@uhnakova Uz som nad tym rozmyslala. Mozno pri cudzom cloveku by reagoval inak
Ja by som sa zašla poradiť s odborníkom ako správne postupovať.. príde mi to ako úzkost a určite je lepšie ak sa podchyti dostatočne skoro, nepodceňovala by som až také extrémne strachy..
@reanda ano presne aj s tymi dverami je to aj u nas. A vsade rozsvieti ked ide na wc
za mna tieto pocity su 'zdedene' .. proste v predchadzajucich generaciach mohli predkovia zazit nejake velmi zle zazitky, tykajuce samoty, urazov a toto je zapisane v genoch.. a dieta to citi, ani na to nema dovod, nema ziadny zly vlastny zazitok.. za mna prave na to treba jemne a netlacit dieta do nicoho a nechat ho postupne zivotom sa presvedcit, ze tie pocity nie su opodstatnene
@reanda Tento nazor ma aj manzel. No mna to mrzi aj koli tomu ze bude zaostavat popri spoluziakoch a v konecnom dosledku bude luto aj jemu
Tak zrejme má tvoj syn bojazlivú povahu. Zostáva ti ho len presviedčať podobrotky na nové činnosti a robiť ich spolu, nenútiť ho, ale ani prehnane neľutovať, keď sa mu už niečo prihodí alebo nepodarí, lebo to môže vyvolat ďalší strach. Možno ani psychológ by nebol na škodu, poradí ti nejaké metódy, ako so synom pracovať. Ale podľa mňa to bude časom lepšie, ako bude rásť.
jemu to nemusi byt luto... to su tvoje pocity, nepripisuj ich jemu.. a preco by mal zaostavat? ved nemusia predsa vsetci robit vsetko rovnako.. nie vsetky deti sa bicykluju, plavaju, ci inak sportuju.. su aj take, ktore to ani vobec nezaujima.. moj synovec je uz dospely a nevie sa vobec bicyklovat 🙂 a nema, ani nemal nikdy problem medzi rovesnikmi kvoli tomu.. sustred sa skor na veci, ktore mu idu, ako robit z niecoho zbytocne problem..
a on sa k tomu ako stavia? chcel by tie strachy prekonat? vadi mu, ze nemoze nieco robit, lebo sa boji?
Pomaly ho posmeluj na bicykel, kolobežku čokoľvek.Ma takú uzkostlivu povahu.Kazdy úspech to povzbudí a bude smelsi
No a co ste s nim robili do tych 3 ci 4 rokov? Ked nic nemohol a bol prilis chraneny, tak mu to ostalo. Moj 2r stoji na skateboarde. 5r vylezie vsade. Stromy. Skrinky. Komody. Dcera zas ide skusit plavanie. Snazim sa ich neprestrasit,i ked sa mi vela x nepaci,co a ako robia,lebo "to sa predsa nerobi"..
a inak, ja som bola tiez ako dieta 'bojazliva', opatrna (to som aj teraz 🙂) a posmelovanie, alebo akakolvek snaha o 'riesenie' tychto veci, mali skor negativny ucinok.. zasekla som sa este viac, lebo som sa citila pod tlakom.. ja som si to musela vyriesit sama.. sama som sa musela rozhodnut, ci nieco chcem, alebo nie, ci mi to stoji za to a potom som si za tym isla svojim tempom a svojim sposobom.. vacsinou vsetko som sa naucila sama.. aj plavat, aj bicyklovat.. aj ked sa niekedy ludia smiali mojim metodam, tak ale co na tom, aj to som sa musela naucit spracovat.. ze na tom nezalezi, ci sa mi niekto smeje
@ivangeline ja som nikde nenapisala ze sme ho to vsetko naraz zacali ucit teraz. V 3-4 rokoch sa bal menej ako teraz. Lietal na odrazadle, kolobezke, ale vzdy bol opatrny a nelozil hocikde kde ho napadlo. Ja nie som ziadna hysterka a davala som mu volnost. Nebehala som za nim a nestresovala. Nevypestovala som to v nom, je to jeho povaha asi
Autorka, suhlasim, ze v tomto velu ste to uz mali riesit so psychologom. Podla popisu to posobi tak, ze ste odmalicka prilis ochranarski a on sa nenaucil prijat neuspech. Toto deti maju zvladnut okolo nastupu do skoly.
A tomu ver, ze aj tvoje dieta sa v skole sprava diametralne odlisne od chvil, ked je s vami ;)
Sama pises, ze v skole je kamaratsky a komunikativny a doma sa boji.
Toto nie je bojazliva povaha podla mna, kedze v skole je ok.
Aby to v puberte neprerástlo do obsedantno-kompulzívna porucha (OCD).
Nemá nejaké opakované rituály? Pravidelne kontroluje či je všetko v poriadku, či nehrozí nebezpečie?
@maranco Nie vobec.
@guudy Ja prave nemam pocit ze by som v nom pestovala prehnane pocity strachu. Nechavala som mu volne ruky, nech vyskusa, aj ked hrozilo ze sa udrie. Ale nebola som hysterka ktora by za nim behala a hikala pri kazdom spadnuti. Nemal problem prespat v skolke, ale doma sam v spalni nehrozi. Vravi mi ze sa boji tmy aj ked mu svieti lampa. Mozno naozaj keby s nim psycholog popracoval by nas pohlo dopredu co dalej
Autorka, ono to potom vyzera, ze sa mu v zivote nieco udialo, ked zacal byt takto prehnane bojazlivy doma. V skole v prirode bol? Na skolske vylety chodi bez problemov? Prespal uz inde ako doma s vami? Stari rodicia/kamarati?
Ja by som mu kúpila psíka ❤️👍 bude mať kamoška ktorý bude s ním všade 👍 a ochráni ho môžu aj spať spolu. To určite pomôže. A čo sa týka športu ono príde čas kedy ho to začne baviť. Ja mám jedného syna jeho tiež korčule bicykel nebaví nemá to rád vždy len chvíľku. Nájdi niečo čo ho baví a to nech robí👍 nič sa mu nestane keď sa toto naučí o pár rokov.
kolko casu travi pred akoukolvek obrazovkou smart telefon/tablet/TV. co pozera? kolko spoluziakov ma v triede telefon?
Psík je skvelý nápad, pri ňom zabudne na strachy akéhokoľvek typu. 😇 A ani nepocíti, keď sa od neho vzdialite. Netreba všetko hneď automaticky riešiť psychológom ako je tu spomenuté, to je podla mňa úplne na poslednom mieste, však to dieťa ešte viac vystresuje.
pozrela by som si este nieco o hypersenzitivite, napr. toto teraz vyslo
https://www.martinus.sk/2829861-vysoko-citlive-...
AUTORKA, JE TO TAKTO DANE, daj mu cas, respektuj, ako to citi, mozno to ma pre neho ochrannu funkciu...take dieta sama poznam, casom to prejde...
ja by som to tiez neriesila s psychologom, podla mna, on na tie sportove veci pride sam, ked pride cas....a vztah k vam...neboj , pride cas, ked budete prevazne bankomat...😍 dajte mu to co teraz potrebuje..na to vas ma...kazde dieta ma ine potreby...
a ako pise
@reanda moze to byt aj nieco z minulych generacii - ved aj o tom vztahy su...
Jedna rodina, každé dieťa iné. Najstarší v tom veku až nemal pud sebazáchovy, prišiel v puberte. Najmladšia ma rôzne strachy od malička. Prístup k deťom rovnaký. My sme riešili až extrémne strachy, napr. bála sa emócií, hlavne smiechu, ľudí, zvukov. Kvôli zvukom sme jej dávali slúchadlá, rešpektovali sme to. Po roku nosenia ich odložila. Ja k nej pristupujem s rešpektom. Keď ideme napr. k lekárovi, už som skúsila napr. zatajiť odber krvi a aj ju v ten deň ráno na to pripraviť. Osvedčuje sa mi veľa s nou rozprávať, pripraviť ju na situácie maximálne ako to ide a je to lepšie. Neriešim, že nechce plávať na kurze, ísť na bicyklovy vylet, korčuľovať, nikde vyliezť a pod. Ide vlastným tempom. Ma iné talenty, za ktoré sa tešíme. Ako rodina sme sa museli prispôsobiť aj keď nás to trochu obmedzuje. Ale tým, že dostáva v rodine istotu, mnohé strachy ustupili/ustupujú. Negatívne to nekomentujeme, nepoukazujeme na to, napr. ze by sme ju pochválili, že išla sama do tmavej izby, berieme to ako normálnu vec. Keď požiada, aby niekto s nou šiel, ide bez zbytocneho komentára.
Napr. okolo 2 rokoch sa bála všetkých ľudí. Začali sme chodiť do centra medzi deti, zo začiatku sme sedeli v kúte, bola v mojom objatí, keď sa rozplakala, šli sme domov. Po nejakom čase sa odvážila robiť aktivity s detmi a po nejakom case sa prestala báť aj mamiciek. Potom po nástupe do škôlky neplakala, to považujem za jeden veľký úspech. Tomu predchádzala ročná príprava, kedy sme si denne hovorili ako to v škôlke funguje, že vždy pre ňu prídem.
Inak je to samostatné dieťa, viac ako iné. V 1.triede videla spolužiačku ísť samu domov,. Chcela to vyskúšať, nepozdávalo sa mi to, ale skúsila, potom chcela, nech pre ňu opat chodím a po 2 týždňoch už začala sama chodiť domov. Prešli sme si situácie, keby náhodou nikto nebol doma, čo robiť. A tým všetkým nadobúda istotu, tým ze jej dôverujeme v oblastiach, kde ma určitú smelosť. Inak navonok by nikto nepovedal, že je vlastne bojazlivejšia.
Spíme momentálne tak, že ona je ochotná spat sama v spálni a my s mužom spíme v iných izbách. Pomaly sa jej pripravuje izba podľa jej predstav a dúfame, že do mesiaca ju presunieme 🙂
Vždy keď nejaký strach poriesime, príde iný, ale už nie s takou intenzitou. Kým sme ju nemali, ani som netušila, čoho vsetkeho sa deti môžu báť.
Nemohol si pozrieť na tajňáša nejaký horor a teraz má z toho traumu? Cca v takom veku mi brat pustil vraždiacu bábiku Chuckyho....ja som mala z toho doslova traumu ...hrozne dlho som sa bála, nemohla som byť sama v izbe, vždy som bola s niekým a keď išiel preč, išla som aj ja...v kuchyni som si strašne dlho nespustila nohy pod stôl, no hrôza. Trvalo to snáď aj pol roka. A potom nám v tábore pustili AktyX kde liezla príšera zo záchoda....takže ďalšie super obdobie. 😱😅 Teraz sa na tom smejem, ale bolo to ozaj hrozné. 🙄
No a ešte mi napadlo či sa tam nemôže rysovať hypochondria. 🙄
Sorry, už dávno ste mali byt u psychológa. Takéto úzkosti by nemal 8 ročný chlapec prežívať