Ľutujete rozvod?
Máte niektorá pocit, že ste sa s rozhodnutím rozviesť sa unáhlili? Ľutujete to? Alebo naopak s odstupom času nato pozeráte ako na dobré rozhodnutie? Ide o to, že už dlhšie uvažujem nad rozvodom, náš vzťah je ako na hojdačke a ja mám čím ďalej tým menšiu chuť sa neustále hádať. Sme spolu 10 rokov, z toho 6 sme manželia a bývame spolu v dvojgeneračnom dome so svokrou. To je podľa mňa hlavný problém, pretože často krát sa stane, keď sa pohádame my dvaja, tak ešte do mňa začne rýpať a kydať aj svokra a ja už potom vybuchnem a máme tichú domácnosť aj týždeň... Najhoršie je, že toto všetko sa deje pred 4-ročným synom, takže vidí všetky tie hádky, nadávky, osočovania... Preto ma strašne mrzí to, aké detstvo mu vytvárame... Veľa krát sme sa všetci traja ( ja, manžel, svokra) dohodli, že sa budeme snažiť spolu vychádzať, ale mám pocit že to nejde.. So svokrou sme si od začiatku nejak extra nesadli, a dávala mi často krát pocítiť, že nie som dosť dobrá pre jeho syna.. Vadilo jej keď sme niekam išli, niečo robili alebo čokoľvek a jej sme to neoznámili dopredu... Proste trvalo strašne dlho kým pochopila, že sme obaja dospelí a svojprávni a že sa jej nebudeme so všetkým spovedať... Potom prišlo dieťa a hádky sa ešte stupňovali... Keď ma malý vytočí a nakričím na neho, tak hneď na mňa príde naziapať, že ona ma udá na sociálku, že si týram dieťa a podobne... Proste nezvládam to tu psychicky... začala som horšie spať a vždy po víkende sa vyslovene teším do práce... Ide o to, že mám kde odísť, mám byt, navrhla som manželovi, že môže odisť s nami, ale nechce :( Myslim, že by som bola kľudnejšia keby mam konečne po toľkých rokoch svoje súkromie a hlavne zveľaďujem si svoju nehnuteľnosť a nie svokrinu, ale na druhej strane mi je strašne ľúto, že malý by prišiel o otca, lebo ako otec je skvelý a myslím, že aj manželstvo by sa možno ešte dalo zachrániť a vedeli by sme sa ešte znova do seba zaľúbiť, len by sme museli byť sami a to on odmieta... Potrebujem pohľad "zvonka" . Je mi jasné, že konečné rozhodnutie je aj tak na mne.
No a keby si šla teda najskôr sama bývať s malým ? Myslím taký odstup od seba troska . Možno si oddýchnete od seba a aj manžel si uvedomí že to takto bude lepšie a príde za vami . Lebo keď sa dostaneš z toho prostredia kde si len nervózna tak si nájdete k sebe znovu lepšie cestu keď budes znovu kludna a vyrovnaná tak ako kedysi .. ja by som šla keby mám kam … svokra nech si tam kybicuje koho chce . A ak mu za to stojíš muž si to uvedomí …
Chybu ste urobili uz na zaciatku. Je tu milion tem na temu svokra a spolocne byvanie. To hovori za vsetko. Budes sa tam len trapit. Ist prec odtial. Ci uz sama, alebo aj s manzelom.
jedno si zapamätaj - spokojná a šťastná matka - šťastné dieťa.Nič iné neplatí.Umelo udržiavaný vzťah,aby dieťa žilo v kompletnej rodine je kontraproduktívny.A tvoj muž jasne ukázal,na kom mu záleží.Lebo máte vlastný byt - nebývate u svokry z núdze.Riešenie je jednoduché...Odísť a žiť svoj život ako rodina,riešiť si svoje problémy bez asistencie 3 osoby.Stále máš času na to,aby si ukázala jasný postoj manželovi a ten nech sa rozhodne.Ak mu na vás záleží,odíde s vami,ak nie,tak potom si polož otázku,či je ešte o čo stáť,lebo aj toto o niečom vypovedá...
Nikdy som neoľutovala a po rozvode ma čakali veru ťažké chvíle.
Nie, ľutujem svadbu.
Skvelý otec sa skvelo stará o matku svojich deti a aj ona je potom skvelá manželka..nepotrebuje kričať a hádať sa.Inak to skvelý otec nie je.Na tvojom mieste do toho bytu idem len to treba dobre zmenezovat čo sa týka praktických veci.On sa minimálne zamysli prečo si odišla.A buď sa pridá alebo nie.to už musíš nechať na nom.
1. Nekricat na dieťa
2. Naučiť sa rozprávať, nie viesť tichu domácnosť. Ak ťa syn nenaučil nič, tak ťa mal aspoň naučiť že aj keď naňho nakricis a dáš mu po zadku prípadne, po chvíľke ani nevie že sa to stalo. Chces aby s tak choval raz aj k tebe? Že ťa ignoruje týždeň? Ok, vykomunikuje si to všetci traja ale ignorovať sa preto nemusíte. Mne raz muž napísal na začiatku vzťahu, že sme ako panaciky na šachovnici, ale hráme s rovnakým panákom a nie proti sebe. Dosť mi to veľa dalo a pozerám sa na vzťah inak. Rozhodne
Keď som sa vrátila zo súdu,kedy ma konečne rozviedli,tak kolegovia krútili hlavami,že svietim ako slniečko a že sa teším viac ako keď som mala svadbu... ľutujem,že som pred rokmi nedala na svoju intuíciu a vydala sa...ušetrila by som si roky pekla... ľutujem,že som si ho vzala a ľutujem,že sme sa nerozviedli skôr...
Ale ty sa nechces rozvadzat. Ty nechces byvat so svokrou a hadat sa s manzelom. To su dve velmi rozdielne veci. Ja na tvojom mieste predtym ako sa rozvediem si najdem byt, zoberiem dieta a prestahujem sa tam a poviem muzovi, ze bud bude byvat s vami alebo s matkou. Nebudes mat co stratit 🤷🏻♀️🤷🏻♀️ ak planujes aj tak odist. Urcite mas aj preto tie myslienky lutosti a rozvodu - ty chces opustit svokru a nie muza. Ja na tvojom mieste spravim toto posledne gesto a dam tomu sancu ... ak to nedopadne a muz uprednostni matku pred vami, alebo to aj tak nebude dobre, tak potom ti bude jasne, ze nie je co lutovat a mozes sa vrhnut do rozvodoveho konania. Drzim ti palce - nech sa rozhodnes akokolvek.
Dala si mu na vyber, bud bude žit s tebou a so synom alebo so svojou matkou. Neustup. Ak si vyberie matku tak je to jeho rozhodnutie, ty si nemáš čo vyčítať. Na vyber nemáš, u svokry ostať nemozes, psychicky tá to ubíja, ničí, trpis a si nervózna aj na dieťa. Narozdiel od muža si aspoň vyskúšala jeho alternatívu bývania. Syn možno príde o kazdodenny kontakt s otcom, ale ziska spokojnu mamu. To v čom žije teraz mu určite neprospieva.
Rozvod neľutujem. Zvažovala som ho 2 roky. A na tvojom mieste by som odišla do svojho bytu, premýšľala , zvažovala možnosti. Budeš mať na čas svoj pokoj. Svokru za ritou som mala tiez a aj ona bola značná časť dôvodu na rozvod. Mladí majú bývať sami
Na tvojom mieste by som sa snažila sa s mužom porozprávať a presvedčiť ho odsťahovať sa... život pod jednou strechou so svokrou by som nechcela, aj keby som s ňou mala neviem aký úžasný vztah..Prípadne si zbaľ veci, zober syna k sebe na byt a mužovi odkáž, nech si vyberie bud teba a syna alebo svokru ...Ja som sa rozviedla a vôbec to neľutujem, ale môj prípad bol úplne iný....
a aky he manzelov argument preco nechce odist? do poradne by siel,?
u mňa bol rozvod najlepším rozhodnutím môjho života, ale ty si v úplne inej situácii. Máte malé dieťa, možno by som ešte skúsila zabojovať. Podľa toho, čo píšeš, je u vás dosť veľkým problémom to, že bývate so svokrou. Možno by som pre začiatok zohnala byt do podnájmu a povedala mužovi, že takto ďalej žiť nechcem, že odchádzam aj so synom a budem veľmi rada, ak sa rozhodne žiť s nami, ale nie v dome svojej matky. Že veríš, že sa váš vzťah zlepší a váš syn bude mať kompletnú rodinu a nebude počúvať hádky.
Nemusíte sa hneď rozvádzať.. to by bolo unáhlene riešenie.. odíď s malým preč a aspoň si ty aj manžel utriedite myšlienky.. jemu keď bude prednejší syn a ty pred jeho matkou, tak príde za vami.. a ak vám to nebude klapať ani po presťahovaní, potom bude na mieste uvažovať o rozvode.
sorry, prehliadla som, že máš svoj byt, potom nechápem, prečo si išla bývať svokre. Odišla by som, mužovi by som povedala, že neodchádzam od neho, ale od spoločného bývania s jeho mamou a budem rada, keď budeme bývať všetci spolu, ale v byte.
Nie rozvod neľutujem
Odstahovala by som sa aj so synom, s manzelom ci bez, nech sa rozhodne 🤷♀️ Byvat so svokrou (nech by bola akokolvek dobra a to ta tvoja nie je, je smrt)
Ďakujem za všetky reakcie. V podstate každá píšete to, čo ja v hĺbke srdca aj viem, len musim nazbierať odvahu na ten rázny krok odísť a ešte skôr najsť mojim najomnikom iné bývanie.. Ono byt som kupila pred 4-mi rokmi len, takže na začiatku spoločného bývania som ho nemala... No ako som videla, že nám toto spoločné bývanie nejde, tak som chcela mať plán B a teraz som zato vďačná... No manžel hovori, že nechce ísť kvôli tomu, že on tu je doma a ma tu všetko ( rozumej garaž a pár blbostí na dvore ) a nemal by to kde v byte dať a jeho mama neutiahne sama dom... Takže toto su jeho argumenty... Ale skôr mam pocit, že aj z jeho strany už láska vyprchala a možno mu trochu aj vyhovuje keď odídem...Ale mne je ľúto len malého... Keby sme nemali dieťa tak som už dávno preč, tým som si istá.. Len teraz sa trošku bojím aj tohto veľkého zdražovania, plat mám priemerný, šetriť viem, nie som zadĺžená, no napiek tomu sa bojím, že skončím s dieťaťom tak, že budeme žiť od výplaty k výplate :( Lebo s pomocou rodiny rátať nemôžem :( Ale zase nechcem byť v nešťastnom manželstve len kvôli strachu s peniazom... to su dosť blbé základy na vzťah :( . Slobodné mamičky, ako to zvládate finančne? Dari sa vam aj niečo ušetriť?
Nejaké haraburdy a garáž sú mu prednejšie ako rodina? A mama nemusí ostať v tomto dome, môže sa presťahovať niekam, kde to utiahne.
Odišla by som so synom do bytu, dala návrh na výživné, rozvádzať sa hneď nemusíš.
Aky velky je ten byt? A je tvoj alebo je vas? Je kupeny pocas manzelstva uz, spravne?
Inak manzelove vyhovorky su ozaj detinske a naivne. Co mu brani, aby tam na vikend nesiel majstrovat, pomoct? S malym za starou mamou, ty kazdy druhy vikend... Alebo len na oslavu.
A k rozvodu by to ked tak dospelo ak by sa on nechcel pohnut dalej.. Zatial by ste boli odluceni
@kitycat je len moj, kupeny z mojich penazi, ktore som mala z dediskeho konania po rodicoch, takze on na neho pravne narok nema. Ale ani by si nenarokovol, rešpektuje že je môj... veď prave, presne toto som mu povedala aj ja, že veď do domu chodiť môže, len byvať budeme sami... ale on si nechce pripustiť, že ja som nervozna aj z tohto byvania... Jeho mama mu nabulikala, že mam rozhadzane hormony po pôrode, preto som nervozna a preto JA vyvolavam hadky... A pritom už zo zufalstva som si fakt bola pobeať aj lekarov a samozrejme všetko v norme od endokrinologie po hormony, ale manžel to aj tak stale vidi tak, že keby som ja nebola furt nervozna tak sa nehadame a bolo by to všetko v poriadku...
ani si neuvedomuješ,v akej si výhode,že máš vlastný byt.je to eso,ktoré má málokto.Vypovedať nájom môžeš aj skôr,je to na dohode.Postupne by som si začala baliť veci,nie provokatívne,ale s rozumom a manažmentom.Oznámila by som slušne manželovi,že teda po dlhom premýšľaní si sa tak rozhodla a je na ňom,či sa pripojí,alebo nie.Vopred by som ho upozornila,nech nezvyšuje hlas,lebo nebudeš dalej pokračovať v debate.Teba zväzuje nič iné - iba strach a obavy. Máš pritom byt a plat.Bude to vlastné taký test,na akom základe stojí tvoje manželstvo.Ty sa bojíš vlastne výsledku - resp. jeho rozhodnutia,lebo vopred očakávaš neg. odpoveď.A toto jediné ťa brzdí.Ja úplne neznášam,ak niekto používa argument - ale ako otec je dobrý...to má byť nejaký bónus,alebo výhoda ?Nie - je to prirodzená vec,že otec má byť k dieťaťu dobrý - veď kto iný by mal byť - veď je to jeho syn.Neopiraj sa o túto skutočnosť,nech by bol akokoľvek dobrý - k tebe dobrý zjavne nie je.Ak by bol - tento problém neexistuje,pozri sa na to kriticky.A ak v podvedomí cítiš,že jemu by to možná ani neprekážalo,že odídeš - o to lepšie - máš exaktnú odpoveď na všetko.Neboj sa,ako ti píšu vyššie,máš plat,daň.bónus,rosinné prídavky a hned ale hned žiadaj o určenie výživného počas trvania manželstva.Osobne si myslím,že to utiahneš,aj keď nároky s vekom dieťaťa budú rásť - ale ani stanovené výživné nie je fixné a môžeš žiadať o zvýšenie.A ono neboj sa,situácia sa vyvrbí..sama.Teraz ešte vieš ako tak s dieťaťom pracovať,ale čím bude staršie,sociálne vyzretejšie,príde do puberty,potom už môže/nemusí nastať situácia,že si ho otec bude kupovať a dieťa mu bude viac naklonené.Lebo najhorší boj pri rozchode je boj o dieťa - to mi ver.Či malé,či dospelé.Tvoj manžel neráta,že sa mu vzoprieš,lebo vaše problémy v danej situácii nie sú iba rok staré...a svojou submisivitou a hádkami mu dávaš najavo,že vlastne aj keď nerada,ale v záujme dieťaťa to strpíš - veď ťa nebije..a tá letargia ver mi,je najhoršia vec na svete.Otáľanie,vyčkávanie,očakávania,frustrácia,to zožiera pomaly ale systematicky.Žena sa nenarodila iba preto,aby bola matkou a tým je jej posolstvo splnené.Je aj partnerkou a nestačí iba to,aby materstvom bol jej život naplnený.Roky idú,ty si pomaly zvykneš a vo finále prídeš na to,že vlastný strach ti nedovolil pohnúť sa z miesta - budeš mať prázdnu dušu,naplnenú iba radosťou zo syna,ale inak ničím.A syn ťa o 10 rokov už tak potrebovať nebude,lebo je to logické,že spätosť s matkou vekom povolí a ty potom zhodnotíš,ako si si premárnila život v postavení poslušnej manželky,ktorá žila smutný život s neempatickým manželom,neľúbená a "opustená",ale kvôli dieťaťu ostala tam,kde ostať nechcela.
To co si napisala su vsetko vyhovorky, jedine co beriem ako argument je to ze svokra neuriahne zo svojho dochodku dom, ale to ta zaujimat nemusi. Aj ked nebudete rozvedeni mozes od muza pytat vyzivne na seba aj na dieta.
nie som si celkom istá, či byt nespadá do BSM, keď si ho nadobudla počas trvania manželstva. Aj keď si použila peniaze z dedičstva, ale nezdedila si priamo byt, lepšie by odpovedal právnik. Nemusíš nájomníkom hľadať nové bývanie, neviem, ako máš s nimi postavenú zmluvu, koľko popredu im musíš oznámiť, aby sa vysťahovali, ale určite by som odišla. Od muža sú to len výhovorky, ak jeho mama dom neutiahne, nikto jej nezakazuje predať ho a ísť do menšieho, ktorý utiahne.
a ak neutiahne dom,tak nech ho predajú a kúpi niečo menšie.Ľudia sa k majetku viažu abnormálnou mierou a potom nevládzu platiť.Riešenie je aj tu - ale na to treba vôľu
@elizabet173 nespadá určite,preukáže že peniaze na kúpu bytu boli použité z dedičstva - teraz som to riešila
@naniki ďakujem pekne, úplne si to vystihla a rozplakala si ma :( Máš úplnú pravdu vo všetkom.
Neľutujem
