Zvláštny vzťah s mamou
Ahojte, chcem sa asi trochu vyrozprávať, trochu aj poradiť a zistiť, či to má niekto podobne. S mamou mám od mala veľmi povrchný vzťah, nikdy sme nemali vo zvyku len tak sa objať, dať si pusu, toto bolo od mala obrovské tabu. Už v škôlke si pamätám ako keď sa ostatné deti hádzali na učiteľky, že som si vtedy vravela že sa jej len "strkajú do zadku" 😃 lebo u nás to proste nebolo. Vždy som mala pocit že má radšej o rok staršieho brata, vnímali to tak aj starí rodičia. Jemu stačilo napríklad zvládnuť 10% z toho čo mne, už ho chválili vynášali do nebies, u mňa to bolo všetko samozrejmé a očakávané. Veľakrát mi psychicky aj fyzicky ubližoval, viackrát som kvôli nemu skončila na pohotovosti, ani len prepáč sa mi od neho nedostalo. Mame som to v záchvatoch puberty veľakrát vykričala, povedala veci ako že ma vôbec nemuseli mať aspoň by som sa netrápila celý život a podobné škaredé veci... On im nakoniec do dnes zostal na krku, bez práce, starajú sa o neho a on len za pc na hrách.
Nikdy sme s mamou neviedli osobné debaty, o chlapcoch, o živote, o trápeniach, o názoroch. Vždy len o režimových veciach ako varenie, kto pôjde nakúpiť a tak. Keď som sa pred 2 rokmi odsťahovala od našich, hocikedy som ich pozvala na večeru, na koláč, na návštevu. Všetko vrátane brata, ktorého som fakt pozývať nemusela. Odkedy sa nasťahoval priateľ+ máme spolubývajúceho, nemáme toľko času ani priestoru tak ich už nepozývam. Mňa od odsťahovania nepozvali na obed, na večeru nikdy, že len tak si sadneme najeme sa pozrieme telku. Vravia že môžem prísť hocikedy ale kľúče od domu už nemám a viackrát sa stalo že som prišla a nikto doma nebol, hoci som vravela že sa zastavím.
V júni som dokončila vysokú školu, to bolo od mamy zdieľačiek na Facebooku, všade dávala fotky mojej práce a vypisovala aká je na mňa hrdá a neviem čo, vtedy som dostala aj darček, aj pozvanie na obed, aj sme mali na záhrade oslavu ako sa patrí nech vedia susedia. Asi mesiac jej vydržalo že mi aj častejšie napísala ozvala sa len tak, či nejdem do bazéna a pod. Potom zase nič, ak sme hrali s kapelou tak zdieľala udalosť, teraz po poslednom koncerte sezóny sa hádam 3 týždne neozvala. Keď som ja niečo napísala len tak, poslala nejaké fotky, vždy mi len poslala like, jednoslovne odpovede. Neviem či si to len namyšľam ale mám pocit, akoby ma mala len na to, keď sa potrebuje popýšiť, že svojou výchovou docielila moje úspechy, nech každý vidí, že nezlyhala ako mama, že to sú vlastne jej úspechy alebo čosi také.
Ja viem že mám ďaleko od perfektnej dcéry, mám plno svojich vlastných chýb ale snažím sa na sebe vždy pracovať a aj ju beriem takú aká je, napriek jej chybám. No vnímam to tak, že ma pozná len vtedy, ak sa môže popýšiť pred cudzími mojimi úspechmi. Mňa to pritom mrzí lebo keď vidím aký super vzťah má priateľ so svojou rodinou tak ja si to neviem ani len predstaviť, nepoznám to. Máte to niekto takto, ako ste sa zmierili s tým, že mama vám nie je oporou a nikdy nebude? Ďakujem všetkým ktorí dočítali.
@pribinak chodila som k psychologičke pre niečo iné, v momente ako sa dozvedela o bratovi (má ľahkú diagnózu) vždy sa ma na začiatku sedenia opýtala ako sa má a ako čo zvláda. Ja viem že niekedy aj toto potrebuje rozobrať aby dokázala pomôcť ale hádam nie každý deň 3 mesiace keď jej pacient povie že nechce. Veľmi ma to odrádza zase hľadať lekára, investovať do toho môj čas a emocionálne rozpoloženie keď je tam vysoká šanca že to bude zas taký expert. Tu je aspoň šanca že mi niekto porozumie ukáže že nie som sama
Možno by bol zaujímavý pohľad matky. Vieš dať aj ty najavo svoje pocity a tak? Keby na teba kašľali nechodili by ani na tie návštevy k tebe, vyhovorili by sa, že nemajú čas. Keď im zavoláš čo robia a zistíš, že sú doma a nemajú v plane nikde ísť a že o polhodinu prídeš, tak nebudú doma? Zase ak im povieš že prídeš napríklad v piatok, tiež majú právo aj na svoje povinnosti , koníčky a nemajú prečo mať celý deň domáce väzenie a čakať kedy prídeš.
Nepísala si o otcovi? Aj ten sa tak j tebe správal? Zažila som niečo podobné, mám mladšieho brata, vytúžený chalan. Od malička bol viac preferovaný ako ja, vzdy som sa musela spoľahnúť sama na seba, narozdiel od mňa mu rodičia pomáhali s úlohami, učili sa spolu s ním . Ak mi niečo spravil - ako dieťa, nikto mu za to nič nepovedal. Doteraz sa nevie postarať sám o seba a nie je odstrihnuty od "pupočnej" šnúry a to už má 30 🫤
Rodičia sú ludia ako všetci ostatní, to že je tvoja matka automaticky neznamená že si musíte rozumieť, povahovo sadnúť a že bude milá, starostlivá, spravodlivá... doplň si čo chceš. Nič s tým neurobíš, nezadarilo sa.
A akú má brat diagnózu, ak môžem vedieť? Má ju od malička? Pretože aj to môže byť dôvod v rozdielnom postoji matky, voči tebe a bratovi. Ty si určite šikovná a inteligentna, ale brat asi potreboval tie pochvaly atď viac. Možno, keby sme vedeli aj matkin pohľad na tieto veci, vedeli by sme sa ti vyjadriť a poradiť. Takto ťažko, lebo tie čo matky sme, vieme že to nie je vôbec ľahké. Jediné čo ti poviem je, že si musíš byť vedomá svojich kvalít a ďalej sa už nefixovať toľko na detstvo. Spraví to na človeku veľa samozrejme, ale dá sa z toho dospieť, spraviť hrubú čiaru a jednoducho ísť ďalej.
@marsmykkok ako som písala, svoje pocity jej najavo nedávam pretože o to ona od mala nemala záujem, nebola som k tomu vedená, ak som jej niečo chcela povedať nikdy nemala čas alebo ju to nezaujímalo, prípadne ma zhodila že toto nie sú problémy (počúvala som to od škôlky) takže nie, nedávam jej najavo svoje pocity. Ak som mala prísť ja, dala som vždy dopredu vedieť minimálne hodinu, väčšinou deň dopredu že kedy sa zastavím, nie vágne aby "museli sedieť celý deň doma", ale na čas. Inak ešte k tomu "sedieť doma a čakať ", hocikedy sa mi stane len tak neohlásene že mi zavolá "potrebujem to a to, za 15 minút sme u teba" napríklad treba podpísať nejaký papier alebo niečo, a keď ja akurát nie som doma tak ja som zlá lebo oni toho majú veľa a nemôžu chodiť hocikedy.
@lucinika otec je kapitola sama o sebe, s ním mám úplne iný vzťah, v niečom lepší v niečom ešte horší, v skratke otec asi nikdy nebol pripravený a nemal túžbu po rodine a deťoch a podľa toho vyzerala aj jeho výchova aj jeho vzťah k nám, to nemá cenu rozoberať. Inak nie je zlý človek.
@bajka16 brat má diagnózu asi od 16tich, AS, ľahký asperger, postihnuté má v podstate len sociálne interakcie a zručnosti. Rozdielny prístup je od malička
@bajka16 inak presne preto som nepísala zo začiatku o diagnóze lebo toto má veľa ľudí tendenciu, všetko ospravedlniť práve ňou, hoci 90% mojej situácie sa na jeho diagnózu neviaže. Aj priateľ si zo začiatku myslel, že bratovi krivdím a je to nefér že on je chorý a ja ho za to nenávidím...až kým na vlastnej koži nespoznal a nezistil aké je jeho správanie ku mne a k rodičom.
Nezazila som nič také ako dieťa, traumy mám trocha iného rázu, ale myslím že by tu naozaj bolo vhodné nájsť si nejakého iného psychológa.. je mi ľúto že si natrafila na takého neprofesionála ktory sa zaujímal akoby naschvál o brata ktorý ti čast traum aj spôsobil.. ale určite sa v hľadaní nevzdávaj, môže ti to pomôcť potom, keď budeš mať vlastné deti.. je lepšie ísť do výchovy detí troška viac vyrovnana s minulosťou, podľa mňa pri takýchto vážnych pochybeniach rodičov je naozaj lepšie pracovať s odborníkom.. držím palce..
Tak si predstav, že si matka, otec detí-tvoj partner je len do počtu aj vo výchove aj v domácnosti, na tebe je domácnosť, chodíš do práce. Jedno dieťa je náročné s diagnózou a vyžaduje pozornosť, iný prístup s ktorým ti ale nik nevie poradiť, lebo v tej dobe takú diagnózu nepoznajú. Druhé dieťa je bezproblémové. Ktorému sa budeš venovať viac či chceš alebo nie? Bolo to smutné voči tebe, ale podľa mňa to vyplynulo z okolností. Každé dieťa, čo ma postihnutého súrodenca ci už fyzicky alebo psychicky toto zažíva. Vždy je hlavná pozornosť na tom "problémovom alebo chorom" a na zdravé sa kladú vysoké nároky a nik neoceni jeho snahu.
Ahoj, nie, nie si sama. Uz som to spominala v inom fore. Mne pomohlo pozriet sa na mamu/rodicov ocami dospeleho (vystupit z pozicie dietata) a prijat fakt a respektovat, ze takto sa to rozhodli mat, a ze v podstate je to ich maximum, co mi vedeli dat. Kazdy z nich ma svoje komplikovane rodinne pozadie, z ktoreho si odniesli nejednu traumu. Nikdy ich nespracovali, len generacne posuvali dalej. Mojou generaciou to ale konci - tak som sa rozhodla, zapracovala a pracujem na sebe. Co mi ale niekedy v slabej chvilke luto je, ze za tento zivot nepocitim to materinske teplo, lasku, prijatie. Ale tak, tak to je a o to vacsi pozor si davam, aby nasa dcera podobne pocity nikdy nemala.
Si si istá , že jeden z rodicov nie je tiež AS? Ja som v pozícii tvojej mamy , jedno dieťa normo , druhé AD , jednému ide všetko od ruky a druhé má všetko vydrete a preto sa jej musim viac venovat ( tajne dufam , ze mi to nebudú vyčítať ). bohužiaľ , AS byvaju sociálne neohrabani , nevedia až tak dobre vycitit emócie , netaktni ja osobne neznasam dotyky , medzi ľudmi trpim , ale pri výchove mojich deti sa veľmi snažím , aby dostávali všetku lásku , pozornost, objatie , čo som schopna zo seba vydať .
Neostáva ti nič iné len sa ,, poučiť z maminych chýb a svojim deťom dať iný smer..Mamu ber už takú aká je, teš sa z práce,priateľa,nového byvania..Tiež to není bohviečo s mamou ,už teraz aj keby čo robila budem nato pozerať,že čo jej zrazu je a prečo to robí ,keď doteraz nikdy nemala čas,už to nikdy nebude nezištne,vždy rozmýšľam že sa predvádza alebo čo..už to nezmením, čas sa nedá vrátiť.Vidim ako sa správa manželova mama a to je úplne niečo iné ,taka láska bez výčitiek,neviem to pomenovať...Keď budeš mať svoje deti ,urob všetko inak ako ona keď si nato spomenieš,aby to ich neťažilo b dospelosti
Ahojte, ďakujem všetkým za vaše postrehy a slová povzbudenia, ozaj mi dosť pomohli. Akurát dnes vyšlo tak, že som neplánovane išla k našim, potrebovala som niečo vybaviť a mali ma po ceste tak som k nim sadla do auta. Pokecali sme trošku, povozili ma kde trebalo bolo všetko celkom ok a tak ako ste mi tu niektoré radili vstúpila som si do seba a prijala mamu tak ako je, aj celú situáciu že to už nezmením je to niečo čo bolo a inak nebude a ja len do budúcnosti viem čo pre moje deti áno a čo nie. Nie je to samozrejme postoj ktorý sa dá takto zmeniť za deň ale chcem mať takto nastavené zmýšľanie a nechcem už pozerať na to zlé z minula ♥️
Toto je na terapiu. Lebo tá stve priveľa veci a máš priveľa nespracovaných krívd