Zvládnem bývať sama?
Bývam s priateľom dva roky, v podstate od skončenia školy, ale schyľuje sa k rozchodu a až teraz si začínam uvedomovať, že netuším ako zvládnem bývanie sama. Ta predstava mi príde strašne deprimujúca, že sa budem vracať večer z práce do prázdneho bytu, nebudem s kým mať prehodiť čo je nové, pozrieť si film.. jasne môžem tráviť čas so známymi, ale to nie je ono. Najdlhšie som tu bola sama 2 týždne keď bol priateľ preč, a teda ako som sa tešila že si oddýchnem a budem mať byt sama pre seba, tak som sa tu cítila veľmi nepríjemne. Nemala som žiadnu motiváciu variť či upratovať, lebo mne na tom až tak nezáležalo, a nikto iný tu nebol. Skúšala som mať zapnutú hudbu alebo telku, nech tu nie je také ticho, to bolo skôr otravné. Priateľ chce odísť bývať k rodičom, ja by som ostala v tomto byte keďže zmluvu máme ešte skoro na rok, mne sa ten byt páči tak mi to nevadí. Akurat je menší, čiže spolubývajúcu by som tu nezmestila, už aj to mi napadlo. V podstate sa toho ticha a samoty bojím viac ako rozchodu ako takého...
Ahoj. Zvladnes to! Bude to super. Zacni si varit nejake zaujimave jedla, pustaj si pri tom podcasty, tancuj na oblubenu hudbu. Zacni si cvicit doma jogu. Citaj knihy. Vyplnis aspon ten cas 'samoty'. Kup si nejaku novu dekoraciu/vankusik/nieco co bude trosku 'ine' ako predtym 🙂 Alebo si najdi nejaku novu zalubu, niekam sa prihlas, aby si nebola len doma. A ktovie, mozno sa zrazu objavi niekto novy.
A čo si myslíš, že zostaneš bývať sama navždy? Či koľko nevydržíš? Týždeň, mesiac, rok? Vždy to obdobie medzi vzťahmi si môžeš nazvať "chvíľu sama" a poriadne si ho užiť taktiež. Mať čas na seba a svoje veci...
Aj každý deň môžeš mať inú návštevu, alebo si nájsť nového priateľa. Rozmýšľaš ako keby bol jediný na svete. 🤦♀️
Najlepší rok môjho života bol keď som bývala sama. Fakt som si to užila, keďže možno už nikdy sama bývať nebudem. Za mňa fajn skúsenosť.
Podľa mňa bývať sama je úplne naj. Je to možno aj vec zvyku, možno v tom ešte nájdeš aj potešenie
No to som si presne zo začiatku myslela, keď odišiel na pár dní alebo na tie dva týždne preč, že wow super vychutnám si ten kľud že som sama doma, keď som bývala s rodičmi, tak bol stále niekto doma. Ale vždy boli tie dni pre mňa sklamanie, bez ohľadu na to aký program som si pripravila. Cítila som sa tu ako nejaký väzeň, všetko bolo také nasilu. Dokonca som robila také veci, že som si napr o pol noci v posteli dala čokoládu a chipsy, lebo však prečo nie. Pritom ani nešlo nejak o to, že by mi chýbal priateľ, len skôr ta prítomnosť ešte niekoho v byte, možno som mala aj trochu strach byt sama
Mala by sa tešiť!
Tak ja neviem, ja by som radšej brala byť sama a prísť do ,,prázdneho bytu", ako žiť s niekým čo si nerozumieme, prakticky ma nemá rád a nechce ma.
Vlastne to ani nerieš, on je zrejme už rozhodnutý a ide k rodičom, takže akú inú možnosť máš?
Zvykneš si časom a potom ,,prichýliš" toho pravého.
To je, ako keď jedináčik, ktorý má sám izbu celý život, musí na intrak. Je to o zvyku a hej chápem Ťa, ja som sice ten opačný prípad, no zóna komfortu tak či tak narušená.
Proste skúšaj čo by Ti vyhovovalo. Určite to bude trvať dlhšie ako 2 týždne, kým si zvykneš. Skôr si myslím, že mesiace, ale pôjde to, vydrz. Naučíš sa byt doma len sama so sebou. A možno sa o sebe dozvieš nove veci, na základe ktorých potom nájdeš pravú lásku.
Nebudem ti písať podľa seba, lebo mne samota nevadí… ale v tvojom prípade, ak musíš, tak to zvládneš, zvykneš si, naučíš sa, nebude to navždy a myslim, že ti len prospeje naučiť s žiť sama so sebou a pre seba… no a ak by to bolo dlhodobo moc zlé, tak by som rozmýšľala aké sú moje iné možnosti - dohodnúť sa s majiteľom a nájsť za seba náhradu by nemusel byť taký veľký problém a potom buď sa tiež vrátiť domov alebo ak sa nedá/nechceš, tak hľadať izbu na zdieľanom byte so spolubývajúcimi, ak by si sa tak cítila lepšie, tak prečo nie a aj finančne to budeš mať lepšie
Všetky ženy ti tu radia, že to bude skvelé, zvykneš si a podobne. Záleží od toho, aký si človek, akú máš povahu atď. Ja napríklad žijem sama 2 roky (dokonca ani nie úplne sama ale so synom) a doteraz som si na to nezvykla. Tiež mi chýba spoločnosť, prítomnosť človeka, s ktorým sa môžem porozprávať atď. Už len ten pocit, že ťa doma večer niekto čaká...Ale fungujem, musím predsa 🙂
Zvyknes si…
zaobstaraj si mačku.
Ono je iné čakať na dementa kým je na služobke... to sa človek cíti sám ale keď vieš že ťa nik nečaká tak je to úplne v pohode 😀
A domáce zvieratko by nepomohlo?
Na vsetko sa da zvyknut. Chce to cas. Dopriat si posmutit. Dopriat si samotu. Aj spolocnost.
ja som na opacnej strane a nesuhlasim s tym, co pisu baby vyssie. pre mna je samota hrozna a zit by som sama nechcela a nevedela. zvyknut sa na to da, vsak stari ludia vraveli, ze clovek si aj na sibenicu zvykne, ak musi... ale ak na to clovek nie je mentalne "prisposobeny", tak bude trpiet. a taky zivot za vela nestoji. pre mna samota nie je to naj, co moze byt, ako je to tu opisane. naopak. ja som sama zila len par mesiacov, ked som si kupila byt po VS a pre mna to nic fantasticke nebolo, naopak.cielene som v tom byte bola minimum casu a chodila len prespavat, pretoze mna to prazdno ubijalo. uz roky mam rodinu, manzel chodieva casto pracovne mimo na par dni a tiez som si na to nezvykla, aj ked mam deti. a ked sme mali este len starsiu dceru a ta odisla na prazdniny k starkym a muz na 2 tyzdne z domu, pre mna to bolo hrozne. take, ze vypadne muz s detmi na cely den mam rada, to si uzivam, ale na dlhsie nie. preto ta uplne chapem.
Vymeniť podnájom za väčší a spoluzdielat byt.Tiez nemám rada samotu.A časom si nájdeš priateľa
Možno sa máš naučiť fungovať sama😉všetko zle je na niečo dobre
Všetko je o zvyku, podľa mna bývať sam je najlepšia vec na svete, máš klud, nikto tá neruší, nemusíš sa prispôsobovať niekomu stále, popripade po niekom stále upratovať… Takze je to len zvyk a vôbec by som sa toho nebála.. ver tomu že budeš spokojná
Bývala som sama, ako 18 ročná. Po 18 rokoch v spoločnej detskej izbe so sestrou a v malom byte s rodičmi som si to neskutočne užívala. Našla som si brigádu po večeroch, čiže domov som asi tak 4x do týždňa chodila až okolo desiatej večer. Samota mi nijako nevadila. Zvládneš to aj ty, neboj.
V prvom rade je velmi dolezita definicia lasky, to co vacsina ludi povazuje za lasku, je v skutocnosti posadnutost odvodena od reality zalozenej na strachu. Strach byt sam. V podstate sa nieje coho bat, lebo clovek je vzdy sam. Aj vo vztahu sme sami, sam sa narodis a sam aj zomries. Musis sa tomu vediet postavit, prijat to, prekonat to a oslobodit sa od toho strachu. Jedine tak budes opat slobodna a milovana 🙂
Podľa mňa pes alebo mačka by to vyriešili.
Teda aspoň ja to tak mám, ked som občas sama doma so psom je to v pohode, je to živý tvor, aj ked nic nehovorí stále je nejaká interakcia s ním. Chce ist na prechádzku, ked varím či jem tak sa moce okolo a čaká či mu niečo nepadne do papule. Komunikujú rôznymi zvukmi, teší sa z hlúposti a ked je človek smutný cíti to a snaží sa ho rozveseliť… Proste mám pocit ze sme dvaja a to ma nejako ukľudňuje
Ked som bola pár krát úplne sama tak som sa necítila až tak dobre
vyskúšaš a zistíš, že to bude ok...chce to len čas, musíš si zvyknúť...