Život v 1-izbovom byte

my sme bývali v izb. byte, ael to bol klasický 1 i byt - kuchyňa 3,4x3,4m a izba 5,9x3,4m. Nie tie garzónky, čo sa predávajú teraz. Bolo to v pohode. V obývačke bola aj spálňa a kuchyňa sa dala zavrieť, takže človek mohol mať v jednej izbe pokoj. 🙂

Poznam vela parov, co tak zacinali. Asi zalezi aj, ako chodievate spat, mne pustena telka napriklad vadi, aj pocitac, takze ja by som to nedala (ak by som fakt nemusela).

Aj my sme tak začínali a úplne v pohode. Chodili sme do prace a priateľ sa dokonca učil v tom čase na štátnice. Zároveň to bolo v čase kedy začal covid takže sme boli doma zavretí 24/7. Ide to keď sa viete dohodnúť a hlavne keď ten druhý vidí že dnes jeho polovička nemá svoj deň tak sám od seba odíde preč a nechá tomu druhému priestor 😄

nieje to garzonka .. aj ked aj v nej sa da zit... ked chce jeden spat druhy moze byt v kuchyni/obyvacke.. pripadne izba ak je vacsia predelit a pozerat tv cez sluchatka alebo si citat kniju etc .. vela ludi ma velky doma a aj tak su stale v jednej izbe

ked ste mladi, zamilovani a bezdetni, tak je to super 😉 Ja som tak bola s manzelom prve asi 2 roky, potom sme sli do vacsieho. Ked sme boli v tom 1,5i tak ja som popri full-time job este studovala na univerzite, ucila som sa v kuchyni, on sa tomu prisposobil aby nesla telka nahlas a super. Ja si na tie casy velmi rada spominam.

ak je to klasicky 1 izbák, tak v pohode, ak je to to čo sa teraz predáva ako "1izbák" v novostavbách, tak by ste bývali len v drahej garsónke :D

My sme tak boli s priateľom v prenájme cca pol roka, v izbe sme mali manželskú posteľ a gauč "pre návštevy", kuchyňa bola normálne oddelená, takže sa to dalo v pohode, ak jeden chcel ísť napríklad spať skôr. Bolo to fajn 🙂

My sme tak zacinali a byvali sme tam s dvomi detmi. A vobec nam tam nesibalo a pacilo sa nam tam, ale tesili sme sa po dva a pol roku ze ideme do 4 izboveho 🙂

Žili sme v jednoizbovom byte asi rok, potom sme šli do 1 a pol izbového (kuchyňa spolu s obývačkou a spálňa samostatne). Rozdiel neporovnateľný. Ja som osobne veľmi trpela v tom jednoizbovom byte. Večer ideš pozerať tv, vypneš ho a môžeš ísť rovno spať (nemali sme sedačku, len posteľ na ktorej sme spali). Ja osobne som veľmi potrebovala mať oddelenú tu dennú a spaciu časť ale to som ja. Je veľa ľudí, ktorým nevadí, žiť v jednej izbe, to záleží aj od vás.

Ahoj.. Dá sa jeden v obývačke druhý v kuchyni... Dokonca aj tichá domácnosť 😁

Žili sme tak dva a pol roka. Teraz máme deti a život ma iný rozmer, taký krajší ale veľmi radi spomíname na to obdobie, žilo sa nám perfektne.

My taký máme, izba je dosť veľká, väčšinou sa vieme dohodnúť. Máme s manželom aj spoločné aktivity, pozeráme spolu telku, alebo každý na svojom počítači robí to, čo ho baví. Ja si večer v kľude prečítam knihu a manžel buď pozerá niečo v televízii , alebo na počítači.
Mne telka nevadí, ak chce muž dlhšie pozerať, v pohode zaspím.
Ale väčšinou ideme spať v rovnaký čas.

My sme zacinali v 1 izbe a kuchyna spolocna s inymi. Ale vtedy sme aj chceli byt stale spolu.

Moja starka byvala s rodicmi a siestimi surodencami volakedy v jednej miestnosti plus kuchyna ;). Bolo to uplne bezne, ze rodiny byvali spolu v jednej miestnosti a dnes dvaja ludia maju problem vydrzat spolu v jednoizbaku. Neviem, ci je to posun v spolocnosti k lepsiemu, alebo k horsiemu.

Keby som napísala ako dlho žijem v 1i, tak neuveríš.
Najprv s exom, pár rokov sama, teraz dlho s partnerom. Viem prečo.....

My sme tak bývali asi rok. Ja som bola väčšinu dňa od 8 do 18 v práci, chodili sme aj často von, takže v byte som realne až tak veľa času netravila.
Mali sme spaciu časť oddelenú skriňou, aby tam nesvietilo svetlo od počítača. Telku sme nemali, to by som sa zblaznila, keby tam niečo hučí. Bolo to také stiesnene, čakala som, kedy odtiaľ vypadneme 😁

Žili sme 5 rokov v garzónke (jedna izbička, tam všetko - postel, skrine, kuchynská linka, stôl, stoličky,.. jedna malá chodbička.. wc s kúpelňou.. a našťastie aj balkón). Ja študentka na VŠ, on pracujúci... A to som introvert, ktorý vyslovene potrebuje aj čas pre seba 🙂 A veľmi rada na to obdobie spomínam. Najkrajšie roky 😁 Ale myslím, že to záleží aj na okolnostiach. Partner robil krátky/dlhý týždeň, tak som v podstate pol mesiaca mala byt cez deň sama pre seba 😁 To robilo určite dosť 🙂 Prispôsobovala som si tomu povinnosti, snažila som si plánovať veci tak, aby sa učím v tie dni, ktoré bol muž v práci.. a v dni, ktoré mal voľno som sa snažila čo najviac užívať voľno spolu s ním... Bolo to dosť o mojom plánovaní a prispôsobení sa, ale aj o partnerovej tolerancii (napr. keď som mala toho veľa, tak vybehol aj na pár hodín von, aby mám ja kľud na učenie ❤)... My sme si na to, že sme si stále tak na blízku zvykli až tak, že teraz pracujeme spoločne a prakticky väčšinu dňa sme stále spolu 🤷‍♀️🙈

Byvali sme traja v malickom jednoizbaku, nastastie sme ziadnu ponorku nemali, normalne sme oddychovali ako vzdy 🙂 kuchynu sme prerobili tak, ze polovicka bola izba na spanie pre syna, neskor sme sa prestahovali do vacsieho, pokial nemate deti a nie su vacsie, nie je to ziadny problem takto byvat

Ked jeden spal, druhy si svietil v kuchyni... Mne to nevadilo, ale muz doslova trpel 😁 v byte.

Áno, fungovali sme tak, v garzonke v nájme na 25 metrov štvorcových. Ale tá nebola úplne ideálna, mala chladnička s tou mini mrazničkou (nespomeniem si na to, ako sa to volá), iba sklokeramická platnicka, žiadna rúra na pečenie, a najmä som to mala pôvodne iba pre seba, čiže jedna pohovka, pre jednu osoba aj na prespatie, chudák chlap spal na zemi na takej nafukovacej posteli. Bolo to takto iba pár týždňov, lebo raz som prišla z práce domov riadne nabrusena, že makáme jak kone a prídeme domov, a spíme s prepáčením doslova na zemi... Odmietla som investovať do rozkldacieho gauča či postele, lebo to bola takto ponorka, a hneď sme sa sťahovali do plnohodnotného dvojizbiveho bytu.

@savanna to je ináč zaujímavá úvaha na zamyslenie...

Ahoj my sme tiez zacinali v malickom byte, hned po svadbe. Radi na tie casy spominame. Naucilo nas to tolerancii ;)

Tiez sme nemali ruru, piekla som v remoske.

Bývalí sme v garsónke, ale väčšej, velmi rada na tie časy spomínam. Manžel chodil do práce, ja do školy. Išlo o vzájomnú toleranciu, chodili sme spať naraz. Ja som v tom nevidela problém. Už teraz s dieťaťom si to neviem predstaviť, sme radi za trojizbák 😀

Na nas prvy jednoizbovy byt (vlastne garzonku) si velmi dobre pametam. Krasne obdobie. Velmi sme sa tesili z prveho samostatneho nezavysleho byvania a naucilo nas to spolu vychadzat, tolerancii a komunikacii. Dokonca sme tam byvali este aj s prvou dcerou - idealne byvanie pre mlady par 🙂 aspon pre nas bolo..

Ahojte ja s mužom už tri roky takto bývame v jednoizbovom s oddelenou kuchyňou a vieme sa dohodnúť aj na spaní aj na všetkom dokonca mame ešte aj psa a sme v pohode ani nám väčší byt nechýba .