Život s nervákom

Neda sa to zmenit. Musi sa zmenit ten clovek sam. Pokial je to clovek po 50tke, ten sa uz nezmeni...

Jedine riešenie nežiť s ním. A ak stretávať tak len veľmi malo a zadať tomu človeku jasne hranice

Mám nervaka brata.. aj otec bol, ale v mojich 8mich rokoch dostal mozgovú porážku a tak sa veľmi zmenil.. život s takouto povahou je ťažký, človeka ovplyvni po mnohých stránkach a aj formuje jeho samotného..

Čím som staršia tým viac sa hrabem v mojom vnútri a zodpovedam si mnohé otázky prečo som taká aká som a veľa si myslím že pramení aj z cholerickosti mojich blízkych.. je to veľmi obsiahle, neviem o tom písať ako o počasí.. ignorovať sa to nedá, neviem teda ako by sa dalo.. ale vekom sa dá naučiť ako sa ohradiť - aspoň ja som sa to naučila voči môjmu bratovi..

Aby ste ma chápali, on vôbec nie je zly človek aj ho mám rada a myslím že s ním mám dobrý vzťah.. ale je pravda že vytočí ho fakt maličkosť, naozaj dokáže vrieskať.. dôležité je nereagovať, nijako.. ak vrieska, čakať, najlepšie odísť.. ak už človek chce reagovať, treba kľudným hlasom rozvážne odpovedať.. akékoľvek kricanie naspäť len zvyšuje napätie a hádku stupňuje.. nie raz som sa dostala do amoku kvôli tomu že som sa chcela v hádke obrániť a potom to bolo len horšie - premna.. mňa to totálne vytočilo, rozložilo.. vekom som sa naucila, že keď môj brat dostáva nervy nereagujem, maximálne odpoviem pár vetami..

Aj o sebe som si dlho myslela že som nervak.. ale vďaka tomu ako som sa naučila sa vnimat v rozličných situáciach som zistila, že nie som nervak, lebo ak vybuchnem, prichádza to až po dlhom čase ignorácie z druhej strany.. aj v tom vidím moju minulosť, ako ma ovplyvnilo žiť s nervakmi..

áno, preto som sama na podnájme

Môj otec je taký, ešte aj sebec a mamu ma za menejcennu ;/ - co mozno ide ruka v ruke, netusim. Deti nie, tými sa veruze rad pochváli. Poradiť ani ignorovať sa to podla mna nedá - ja som trpela, vyplakala potoky sĺz, a makala na sebe, aby som pri prvej možnej príležitosť (VŠ) mohla odísť tak ďaleko od neho ako to len pôjde, inac by som sa asi zblaznila. Podarilo sa. Počas výšky som si plánovala návštevy rodičov tak, aby som ho stretla max 3x do roka (robi tyzdnovky). Dnes detto. Nezmenil sa, jeho zivot. Ja mam svoj, som stastna, jeho akceptujem, je to moj otec, ale mam ho rada ako znameho, nelubim ho. Nech by sa raz stalo cokolvek, postaram sa o neho, no v spolocnej domacnosti s nim NIKDY zit nebudem, o tom som neoblomne presvedcena.

Budeš trpieť celý život... preč odtiaľ a znovu dýchať 👉

moja sestra je veľmi popudivá a rýchlo vznietlivá. Stretnem sa s ňou 3-4x do roka u rodičov. Stačí. Má tatkovu povahu, ten je tiež prchko reagujúci. Vrchol je (pri inom názore, keď najdeš na ich vlne) prudký výbuch a ofučanie, odchod 😁 Nikdy si to nepriznali a nezmenia sa. Neriešim, mám svoj fajn život...

Ex bol taký. Krik, alebo ticho. Pochytila som od neho ten krik. Doplatili na to nase deti 😔 Neskôr nevedeli ako riešiť konflikty. Preto deti od nervaka preč, prípadne im ísť príkladom svojou rozvahou a kľudom a vysvetľovaním.
Ak je nervak dospelý člen domácnosti, od ktorého sa nedá odísť, naučiť sa s tým žiť, brat ho takého aký je, rozhodne neodkukat jeho reakcie, ako sa aj na mňa nalepili ☹️

Jedine riesenie je odist, akekolvek ine na tebe necha nezmazatelne stopy.

Mam takeho otca, a garantujem ze on sa nikdy nezmeni, pretoze ma podla mna aj znizenu schopnost empatie a neuvedomuje si, ze pre ostatnych clenov rodiny je ako trn v zadku. Cudujem sa, ze mama (velka citlivka) po rokoch s nim sa este nezblaznila. Skor su zvykla na jeho vybusnu povahu a naucila sa ho ignorovat. Pre mna bolo jedine riesenie odstahovat sa a stretavanie obmedzit na 1x mesacne, aj to sa potesim, ked zrovna vtedy nie je doma.

Mám to tak a musím v takej domácnosti žiť pod vyhrážkami (nechcem špecifikovať).
A napriek tomu, že som sa toho človeka snažila 15 rokov naučiť, čo je problém a prečo je jeho správanie problematické a čo sa naozaj nehodí robiť, tak on to absolútne ignoruje a robí to ďalej a ešte si dvíha ego na mojej bezmocnosti.
Naozaj si myslím, hoc mne ešte nenastal ten čas v živote... že jediné riešenie je buď odísť, alebo aspoň obmedziť fungovanie s tým človekom, doslova sa nestretávať, zavrieť sa do izby, sluchátka na uši a prípadne chodiť veľa von a chodiť sa domov len vyspať ._.
nič iné žiaľ nezaberá, iba čo najmenej komunikovať, snažiť sa mu vysvetliť, že o tomto a tamtom sa baviť nebudete a obmedziť vzťah len na praktické oznamy...

Boze az mi zaludok stiahol...to s a nenaucis ignorovat, iba ak by si sa stala uplny psychopat

Ano moji rodicia a surodenec. Asi tak 20 rokov mi trvalo sa z toho spamatat. Ale co to nezabudne, to ta posilni ✌️

Žitie s takým človekom je hotová katastrofa, nedá sa s tým zmieriť ani ignorovať, jedine odísť preč a ak je to blízky človek z rodiny tak obmedziť stretávanie na minimum, aj tak to zanechá navždy stopu v duši človeka ........