Výlev

Ak prečítate do konca, budem vdacna

Moji rodičia boli rozvedení od mojich zhruba 2-3 rokov.....moja mama si našla rôznych partnerov, mala s nimi deti, veľa sme sa sťahovali, muža poriadneho nemala , zostala s deťmi sama .... Môj otec mal novú rodinu, aj tak sa ešte potom spolustretávali a spávali ... No nikdy sa už nevrátili k sebe aj keď chceli .. ako som napísala stále sme sa sťahovali , surodencov som nosievala do školy , zo školy, starala som sa doma o nich (obaja škôlka a tretí maličké bábätko ) strážila , uspávala , mama oddychovala, prípadne mala nejaké rande , niekedy aj v dome s dvoma ..... nikdy som od nej nezažila poľúbenie, pekné slovo , láskavosť , vždy to boli iba nervy, krík, stres , des, bitka len za to, že som si povedala svoj názor že niečo nechcem urobiť tak ako si ona rozkazala .. keď si po mňa prišiel otec že sa vrátil z roboty zo zahraničia domov tak už mala s tým problém, že čo ona bude sama s nimi doma robiť, kto postráži deti , kto jej pomôže ... na strednú školu som dokonca nemohla odísť tam kde som chcela, pretože ona má doma potrebovala .... Ja som mojej mame vďačná fakt jedine za to že mi dala život ale za nič iné, lebo do života mi nedala nič vážne nič také čo mne v živote mohlo pomôcť alebo normálne fungovať... jediné čo som si z detstva je to, že vôbec sa neviem zaradiť do života , nepoznám základné veci ktoré alebo ako má dávať mama svojím deťom, ako sa má správať, čo je správne , ako mám k životu pristupovať, žiadne hodnoty , nič..... keď som mala šestnásť spoznala som môjho terajšieho muža , vtedy mal 25, samozrejme že som mala predtým aj iných frajerov , veď čo také decko som hľadala len útek z domu , zakaždým a vždy to skončilo tak, že som skončila s niekým ale teda vždycky to bol nejaký "vzťah" 😅 No a bolo to pekné , nebolo to nič také , že by ma niekto využíval alebo, že by to bolo na jednu noc... No to také tie typické detské alebo tínedžerské lásky... Až som teda spoznala muža bolo to veľmi také nečakané ale vhod úplne že vhod, vtedy sme už bývali v dome kde sa moja mama ako tak už celkom usadila aj to ten rodinný dom nám kúpili starý rodičia , inak by sme ktovie kde boli.... Normálne si dovolím povedať, že som bola otrokom v tej domácnosti alebo ako by som to povedala ,proste išla som zo školy s tým pocitom , že tak ma teraz čaká upratať , pozamatať (to som sama utomaticky hneď ako som vošla do domu lebo tam bol stále bordel na zemi) riad odpratať , deti postrážiť a potom keď bude čas tak sa môžem naučiť .... (Pamätám si raz ako som prišla domov, tak mama sedela v kuchyni , že je tehotná, že si to ide dať zobrat a to nebolo len 1x ) nikdy to nebolo také že som išla s radosťou domov, že som sa tešila na mamu alebo na svoju rodinu, to vôbec , to bolo ako keby pre mňa trest , muž mi naozaj prišiel veľmi vhod do života ❤️ teda ešte vtedy to bol chlapec a ja ešte dievčatko začali sme sa stretávať chodiť spolu von nebolo to nič také , že by muž chcel iba jednu alebo tak vôbec nie , nikdy som si nerozumela s nejakými mladšími chlapcami, vždy to museli byť nejaký starší..... zaľúbili sme sa do seba a nakoniec som do roka zostala aj tehotná.... bolo to všelijaké ale zvládli sme to ... teda samozrejme, s tým, že vďaka tomu, keď som nečakanie otehotnela čo bolo v mojom prípade aj skoro ale aj zároveň vďaka bohu pretože vtedy si ma naozaj muž mohol zobrať takým spôsobom, že som odišla z domu a začala žiť s ním vedome aj voči mojej mame ... že viac už proste so mnou nemohla tak robiť ako robila , že som jednoducho už z jej života odišla preč .... čo bolo vážne pre mňa vykúpenie to bolo niečo neskutočné.... A vtedy to začalo z jej strany od mamy dcére ..... bolo hotové peklo.... Ja sa mám lepšie .....Ja som odišla a mne je hej, o nič sa nemusím starať , a ona sa musí trápiť , ja nič nemusím robiť všetko mám a tak ďalej a tak ďalej ...... manžel muselo odísť za robotou , som bola teda ešte stále tehotná , nemohla som sa vrátiť domov lebo dom kde bývala moja mama bol bez elektriky bez teplej vody a ja ako tehotná som o takú hygienu vážne nestala.... A dom bol sám o sebe v takom stave že to ani radšej nebudem hovoriť.... tak som odišla k mojej starej mame zo strany môjho otca ktorá sa chvalabohu o mňa bola ochotná postarať, mala som u nej pravidelnú stravu, dochádzala som do školy , bola som na strednej škole ako prváčka , som si vyriešila školu , nakoniec som dochodila ... aj som zmaturovala, aj keď to bolo náročné ale zmaturovala......... s mužom nasledovalo potom také menšie trápenie , lebo teda boli sme mladí .. finančné problémy ..sťahovanie .. nemali sme svoje , ani z jeho strany rodičia neboli takí aký by byť mali , z mojej strany už vôbec nie , pretože môj otec sa úplne opustil - začal piť , mama to nula bodov od malička takže to ani do dnešného dňa si s ňou vôbec neviem nájsť žiadnu cestu k nej, ona to odo mňa vyžaduje od decka, aby som sa k nechovala ako kamarátka , že aká som to k nej atď atď .... ja to nedokážem proste .... sproste sa mi to povie ale ja ako by som tu ženu nenávidela alebo čo ... je mi to mama ... je mi to ľúto že je to takto , mám ju istým spôsobom rada ale ja by som skôr povedala že je to ľútosť .... vôbec neviem čo mám robiť , ako mám ku tomuto všetkému mať aký prístup ... Moja dcéra má už 10 rokov bolo to vážne všelijaké ale máme perfektný vzťah ... No napriek všetkému som strašne výbušná , nervózna , agresívna, mám všelijaké tyky, dokonca od decka sa kokcem za čo sa strasne hambim strašne ......... neviem svoje pocity vyjadriť a ani ovládať, prejaviť svoje pocity, túžby tak ako by som to naozaj chcela ... aj keď to chcem ale neviem to proste prejaviť , vôbec neviem komunikovať s ľuďmi úplne som v sebe uviaznutá , neviem sa rozhodovať , .... Čo sa týka sexuálneho života , hambim sa prejaviť svoje pocity túžby čokoľvek čo sa aktu týka ..... ale že vôbec a na mojom už teraz mužovi ako sme boli spolu asi tak možno rok dva, vo mne bola strašná žiarlivosť, ono to nebolo že žiarlivosť kvôli tomu že on mi na to dával dôvod , tak dobre možno , že tam nejaké menšie dôvody aj mohli byť ale z jeho strany nešlo fakt o nič bolo to úplne normálne , že sa rozprával aj s inými ženami keď ich niekde stretol a niekto niečo potreboval sa spýtať alebo niekde v obchode nejaká predávačka alebo ktokoľvek , a to nebol dôvod že by som žiarlila pretože , že by ma on oklamal ale to bolo kvôli tomu, že som konečne našla niekoho kto ma má rád , kto má ľúbi, kto mi vie povedať pekné slovo , kto má vie pohladiť , že mi je s niekým naozaj skvele a teda som sa začala báť, že o neho prídem, začala som byť na ňom vyslovene závisla, vadilo mi kde ide, vadilo mi , že ide za kamarátmi atď atď , nič nemohol ....tak to za ak robiť tajne ... Začal chodiť za kamarátmi a nepovedal kde naozaj je atď a to u mňa vznikalo ako klamstvo , že má druhú, za všetkým som hľadala inú ženu aj keď som mu prelusteovala celý telefón a nič som nenašla 🙈 len chcel chudák žiť....... neuvedomovala som si to hneď...... ja svoje pocity neviem dať von a ak aj áno tak sa za to hanbím , stojí ma to neskutočne veľké úsilie.... vôbec to neviem, bolo to hrozné, sme sa trápili mojou vinou..... Všetko , teda tá žiarlivosť , konflikty a hádky pretože on už nevedel čo má robiť , lebo nič zlé vlastne asi ani nerobil .....A ešte jedna vec ktorú som nespomenula vyššie, ešte predtým ako som spoznala manžela som mala vzťah s jedným chalanom do ktorého som sa až tak strašne zaľúbila že keď ma nechal tak som sa liekmi chcela otravit, skončila som v nemocnici na jiske.....A keď som sa vrátila domov tak ešte stále som nebola úplne psychicky OK a moja mama mi vtedy podala liek na ukľudnenie - Frontin aby som bola presnejšia a mne potom začalo byť fajn. No tak som vedela , ze dobudúcna keď mi niečo bude tak mi teda asi pomôže ten liek .... Jasné, že nebol na voľný predaj ale musel ho predpísať lekár no tak ja som si ho začala dávať predpisovať , neviem prečo mi ho lekár dovolil (všeobecný) že mi to naozaj dovolil a dal mi ten recept a postupne som si tak len tak keď bolo niečo, že zase som mala nejakú žiarlivost v sebe tak som si šupla sem tam jednu a potom to začalo rásť do väčších dávok a častejšie potom každý tretí deň potom zrazu každý druhý a zrazu každý deň.. neboli to veľké dávky, boli to také menšie - normálne dávky ale prerástla až do toho že som si na to vážne navykla a brala som každý deň. Potom sa začali dávky zvyšovať ,až som sa dostala do bodu, keď som brala štyri denne ... Ja som vedela že bez liekov som len taká ako šedá myška ktorá nič nevie povedať a je len taká schúlená v kúte a počúva čo príde ... ale po liekoch som vedela že budem odvážnejšia, smelsia.... zhovorčivejšia , budem sa cítiť lepšie tak som si proste na ne takýmto spôsobom zvykla, jedného dňa mi povedal gynekológ , že som tehotná, bolo to neplánovane ale chcené , ale mi bolo povedané rok predtým, že druhé dieťa nebudem môcť už mať prirodzenou cestou lebo tam mám nejaký problém .... po roku mi teda lekár povedala , že som tehotná, bol to pre mňa šok teda nie v zlom ale už len kvôli tomu že beriem tie lieky, že teda ako ďalej lebo vysadiť ich hneď neviem ako by dopadlo u mňa neviem.... tak teda som sa poradila z lekármi a povedali, že postupne vysádzať aj počas tehotenstva , že je to menšie zlo preto bábätko ako moja psychika , tak som ich postupne vysádzala.... všetko prebehlo OK , brala som ich síce celého tehotenstvo ale v malinkých dávkách až úplne vôbec , po pôrode som mala menšiu takú depresiu alebo niečo podobné ... Ale nebolo to zas až tak strašne vážne... stále to boli tie účinky že mi chýbal ten frontin (abstak) takže som vedela čím to je , už je to rok.... som bez liekov a nikdy v živote už žiadny liek nechcem vidieť , keď tak tak maximálne od bolesti alebo antibiotiká možno... nič viac..... Ja žiadny liek do úst už nedám... nikdy... nechcem .... dúfam, že sa mi toto nevypomstí , že hovorím nikdy a budem ich potrebovat .... Týmto chcem ešte povedať to, že pod vplyvom tých liekov som bola schopná môjmu mužovi hodiť trikrát pod kolená klat ... že som trikrát od neho odišla, našla som si druhého čo do dnešného dňa ľutujem , že som to spravila a spravila som mu to trikrát a ten chlap ma napriek tomu ľúbi , bol ochotný mi odpustiť.... po jednej stránke - spoznala som môjho muža v 16 r .... nevybúrené decko, sprosté, však čo asi som si ešte z kopítka potrebovala vyhodiť... No neviem inak fakt.. Ja to neviem proste pochopiť ako som bola schopná takéto niečo urobiť, je mi zo seba zle ... ... Ale dobre , všetko sme to ustáli , už je konečne dobre , ale hovorím s hlavou bez liekov by som to nikdy neurobila , toto jedno viem , že bez tých liekov by som to neurobila ešte si aj pamätám že keď som si našla jedného druhého aj toho tretieho tak ešte som sa vyslovene s tým liekom išla podporiť, že aby som bola taká a taká... no je mi z toho fakt zle aj pritom, keď to píšem. To čo dokážu také lieky s ľudskou hlavou je neuveriteľne , po vysadení liekov vôbec nerozumiem celému tímu životu počas tých rokov .... a ďalej , včera som sa dostala na internete k tomu , že liečba vnútorného dieťaťa - neviem teda či je to naozaj aj môj prípad ale ja takto nemôžem žiť, ja takto neviem žiť , máme druhé dieťa , má rok a pol ale už mi na sebe vadí to , že neviem svoje pocity prejaviť , neviem sa správať tak úprimne ako to naozaj cítim, stále sa kontrolujem, som samá pretvárka , neviem sa chovať proste prirodzene, neviem si vybudovať v domácnosti žiadne kvalitné vzťahy , ako žena tiež nie som v tom podľa mňa najlepšie ako žena v domácnosti čo sa týka penazi ... hospodárenie , varenie , domácnosť, staranie sa o dieťa..... ako muž mi hovorí, že aká som úžasná mama , ako som skvelá žena , ako sa starám, že mám toho veľa, ako to zvládám , že mám jeho obdiv .... a tak ďalej. Necítim sa takto dobre, proste stále v sebe mám ten taký nejaký blok a ja neviem čo s tým ... nechcem takto fungovať .. zažili ste niekto niečo podobné v detstve také , že vás to dobehlo až dospelosti ? S mojou mamou to ani do dnešného dňa nie je vôbec ružové , jej posledný partner zomrel , mal rakovinu , obskakoval je zadok , ona nemusela nič robiť, on zarobil peniaze doniesli ona ich minula a on je ich zase zarobil zase to isté dookola vkuse, nevedela sa vôbec o nič postarať, vždycky všetko dostala, mala všetkého, v robote vydržala tak možno týždeň dva maximálne tak mesiac, po deťoch len hukala, kričala špatne im nadávala..... iba riešila kto jej dá peniaze, kto jej pošle peniaze, jej bývalý manžel otec mojich súrodencov teda iba jeden je jeho ale on o tom nevie, že tí dvaja nie ale aj tí majú rozdielnych otcov, ale tak to tiež nikto nevie... Potom ako jej zomrel teda ten priateľ , tak odišla za jej bývalý mužom do iného štátu a myslela si, že bude asi taký istý k nej ako aj jej priateľ, že sa bude o ňu starať a že čakal celý život iba na to, kedy ona sa vráti k nemu , že ju bude živiť, že sa bude starať o ňu ako o princeznú , že jej nič tam nebude chýbať... odišla, nám povedala , ze aby sme si dom dali do poriadku , prerobili ho , že ona sa nikdy nevráti , že im ho nejako posplácame, tak sme sa na to teda dali , mama so súrodencami odišla tam ale tam to začalo byť také všelijaké , nebolo to vôbec ružové , my sme to začali prerábať, potom sme prestali , že čo ak sa vráti, kto nám vráti peniaze kde pôjdeme my, potom zase začalo byť všetko OK tam, tak sme to zase začali robiť s tým , že sme sa ale už porozprávali , že nech si to poriadne rozmyslia , či sa chcú vrátiť alebo nie , nie , že mi to prerobíme a potom oni sa vrátia mi prídeme o peniaze o všetko, (dali dom do stavu katastrofálneho ... Čistý ničitelia... uisťovali nás , že nie nie ... Máme to prerobené , bývame te, sem-tam mama príde pozrieť aj s mojimi bratmi . Ale zase je tam problém , že si vážne myslím, že ona odtiaľ odíde, pôjde do podnájmu, ten si zaplatí tak možno pár mesiacov , potom na to mať nebude a neviem či skončí na ulici alebo kde pôjde.... Stále mi strpčovala život, odvtedy ako som odišla z domu stále závidela , že mám niečo viac ako ona , závidela že ten chlap ma má rád, závidela že mi dopraje, že mi kúpi, že mi dá , že chce aby som sa mala dobre , že ma naozaj ľúbi, že niekomu na mne záleží , aj to nám niekoľkokrát pokazilo vzťah , to aká bola ona ... ale boli sme takí silný , že sme to všetko dali a sme stále spolu a je to 12 rokov .... A dovolím si povedať , že už inak ani neplánujem naozaj ! Ja som veľmi rada , že mám takého muža akého mám a veľmi som mu vďačná za to, že ustal so mnou to zlé obdobie ktoré má postretlo , že som si našla až toľkých trúba sprostá , za všetko som mu vďačná, za všetko čo pre nás robí , aký je .... a ja sa chcem konečne začať chovať ako normálna zdravá po psychickej stránke zdravá žena , čo sa ničoho nebojí , myslím v takym tým normálnym spôsobom, tým , že sa nebojím vyjadriť čo cítim , že viem povedať čo chcem, že sa viem zo všetkého tešiť alebo teda z takých vecí z ktorých sa mám tešiť , netrápiť sa nestresovať sa ja viem že ten stres tu bude stále , tak úplne prirodzene proste byť a hlavne tá komunikácia s tými ľuďmi ... my nemáme absolútne žiadnych známych , lebo tá moja žiarlivosť muža dohnala k tomu, že zanechal za sebou všetkých kamarátov všetkých známych len aby som nemala dôvod žiarliť a teraz nemáme okolo seba vôbec nikoho ,vôbec ... ja som na svoje kamarátky úplne zabudla, úplne som za nimi mávla rukou , nemám nikoho. Ja viem , že ma teraz budete súdiť a hovoriť mi, že si nevážim, čo mám, že aká som sprostá alebo čo.... Ale vážne , toto mi nepomôže teraz. Ešte dopisem, že celý ten život čo som brala lieky mi zatemnoval myseľ a zdravý rozum ....