Vyberám si partnerov, ktorí mi ubližujú

Ahojte, neviem či ma tu niekto vôbec dokáže pochopiť, ale skúsim to. Od mojich 20 rokov mám hrozný výber, čo sa týka mužov. Našla som si perfektného partnera s ktorým sme si skvele rozumeli, no po 5 rokoch spoločného žitia to skončilo. Dôvodom bolo, že ma začal manipulovať a mať nadomnou neprimeranú kontrolu, napichol mi počítač a proste ma dusil svojím nevhodným správaním. Po ňom som si povedala.. ok, pekný pád na hubu. Musíš sa poučiť.. začala som športovať, tancovať venovať sa záľubám a keď to príde, tak snáď sa dočkám toho pravého. Ďalší v poradí nenechal na seba dlho čakať.. no to si už klepkala po čele celá moja rodina. Fajčiar so sklonom k nadmernému pitiu alkoholu (celá rodina sme nefajčiari a abstinenti).. Bola som ním tak zaslepená, že po dvoch rokoch do vzťahu prišlo dieťa. A s ním aj hádky. Jeho neustály útek mame pod sukňu, ku kamarátom do krčmy a ja s dcérkou sme boli u neho na druhom mieste.. 😞 Veľmi ma to štve a dosť som sa preto trápila. Rok som si dala pauzu od vzťahov a teraz som spoznala super chalana. Fakt sa snaží, nevadí mu ani moja dcérka a snaží sa mi byť oporou ale je to typ človeka čo veľmi nedáva najavo emócie a je to absolútny introvert. Na jednej strane mi príde ako veľmi srdečný človek ale na tej druhej, zasa veľmi chladný. No vidím, že ho to štve a chce to zmeniť. Lebo ja som zasa taká citlivá duša a snažím sa o pocitoch hovoriť. On s tým má veľký problém.. ako aj s tým vysloviť niekomu že ho ľúbi. A v kútiku duše mám obrovský strach, že sa v ňom sklamem. Vidno na ňom, že mu deti nevadia ale nejako obzvlášť malú zatiaľ ani k sebe nepripustí. A najhoršie na tom je moja psychika. Myslím si, že si proste podvedome vyberám partnerov, pri ktorých budem trpieť. A neviem čo s tým. Neviem či tomuto dať šancu, alebo už radšej ostať sama. Mám 30 a cítim sa hrozne zle, že je vkuse v niečom problém. A áno, uvedomujem si, že nikto nie je dokonalý. Aj ja mám svoje chyby a skrátka na vzťahu treba každý deň pracovať aby vydržal. Ale ja mám taký hrozný strach že sa zasa niečo pokazí. V noci častokrát plačem a nikto o tom nevie. Každý večer lustrujem instagram tohto môjho nápadníka a pozerám sa ktorej žene ktorú sleduje dal zasa like na fotku a v hlave si prehrávam že to nemá cenu a aj tak sa to dokašle 😭 Mali ste niektorá niečo podobné v živote? Ako ste to poriešili v sebe? Ja chcem už fakt niekoho poriadneho hlavne kvôli dcérke a nechcem týrať samú seba tými deštruktívnymi myšlienkami že, čo ak.. 😞