Veľký smútok po smrti mamičky

@diamond007 verím, že dieťatko je tým najlepším liekom, ale pre mňa už nie. Ja mám už dospelých synov, ktorí sú mi veľkou oporou, predsa ma ten smútok premáha...

@lanelly ahoj...pred asi mesiacom mi zomrela babka,isla som si oci vyplakat a bala som sa,ze sa to nezastavi...mala som ju velmi rada,bola starostliva,vesela a prajna...ale uz stara a na sklonku zivota si uz aj smrt zelala...povedala som si,ze ten smutok byt musi, potrebovala som sa vyzialit a potom som si povedala,ze je uz u svojho panbozka, pri svojom muzovi,isto je v nebi vysmiata a vesela...akosi ma to preslo,velky zial odisiel a zostali len spomienky...ale kadeco mi ju stale pripomenie, este si poplacem...je este kratko po smrti tvojej maminky, tvoja dusa sa musi vyplakat aby si to postupne prijala,cas ti urcite pomoze...zelam ti to z celeho ❤️

@diamond007 Rozum mi káže prijať to ako kolobeh života, len srdiečko to akosi nechce chápať. Áno, dožila sa krásneho veku 82 rokov, ale aj tak je to ťažké. Naučila ma všetko, čo potrebujem pre život, iba to nie, ako mám žiť bez nej...

@sonkamirka Veľmi pekne ďakujem za krásne slová, aj ja dúfam v to, že čas je najlepší lekár...

@lanelly cas otupi a viem o com pisem. prve mesiace priam rok som len preplakala

uprimnu sustrast...
tyzden je velmi skoro, mas uplny narok plakat a byt s tym nevyrovnana. Ja nie som ani po piatich rokoch, ale uz davno aspon neplacem. Ale smutno mi je casto. Este smutnejsie, ked odisiel prednedavnom nahle aj oco. Kazdy den na nich myslim, ale uz su to aj radostnejsie spomienky, aj sa zasmejem na nich. Ale budu chybat stale.
Prvy rok bude najtazsi, potom sa to bude postupne menit. Zelam ti vela sil ❤

@bublinka1426 veľmi tomu chcem veriť...

@hradnapani Ďakujem za vyjadrenie sústrasti, aj za povzbudenie, aj za osobnú skúsenosť...

@lanelly ....Chápem, že je to ťažké sa s takou stratou vyrovnať. Ale mamička by určite nechcela aby si sa takto trápila aj keď smútok je prirodzený. Mne zomrela mamka oveľa mladšia od tvojej. Neuzila si ani dôchodok a to som sa tešila, že sa bude venovať vnúčatám. Pokiaľ neochorela bola to akčná žena, vždy pomohla keď som mala malé deti. Pre ňu smrť bola vykúpenim asi preto to bolo pre mňa ako tak prijateľné ale bolí to vždy. Niekedy ani čas nezahoji stratu len to človek musí prijať.

@hivanik Veď aj ja si tak nahováram, že ona by nechcela, aby som toľko plakala, zatiaľ mi to ale veľmi nepomáha. Aj pre moju mamičku bola už smrť vykúpením, bola ťažko chorá a posledné týždne veľmi trpela, čo sa lekári snažili aspoň zmierniť, ale bolo to ťažké pre ňu ale aj pre nás, ktorí sme trpeli pri pohľade na ňu. Bola ale nesmierne statočná až do posledného okamihu života... Je pre mňa veľkým vzorom a nielen pre mňa ale aj pre mojich synov, ktorí ju veľmi ľúbili.

@lanelly ....niekde som čítala, že ak chceme aby dusa zomreleho nasla pokoj treba ju nechať v pokoji odísť a akoby ju nasim smútkom nebrzdit ....Zapáliť sviečku ak si veriaca pomodliť sa a nech odpočíva v pokoji. Treba nájsť v sebe tu silu to prijať. Držím palce

@hivanik Ďakujem, aj ja viem o tom, že jej duša potrebuje pokoj, pretože plačom ju pripútavame k sebe a ona potom nemôže odísť do iného sveta, ale zatiaľ to ešte neviem v sebe ovládnuť... Každý deň chodíme na cintorín, modlíme sa za ňu pri zapálených sviečkach, snáď tým pomôžeme jej duši ale aj sebe ľahšie sa s tým vyrovnať. Navzájom sme si oporou spolu s manželom, ktorý bol pre ňu viac synom ako zaťom, mali krásny vzťah a takisto ma podporujú aj naši synovia, ktorí starú mamu nadovšetko ľúbili..

Týžden je príliš krátka doba a smútok aj plač za milovaným človekom je prirodzený.Neváhaj použiť aj lieky,ak to nezvládaš,mne sa to stalo pred rokom s ockom a nebola som schopná chodiť do práce,aj na PN som bola preto.Psychika by chcela fungovať,hovorí ti,že smrť je predsa normálny jav a predsa organizmus nezvláda tú ťažobu.Tiež mi pomohli knihy o smrti,o smútku,o strate....najviac mi však pomohla viera v Nebo a v stretnutie...raz ...neskôr...Bude to po čase lepšie,asi tak o tri mesiace som sa s mojou stratou akotak zmierila.Pre mňa bolo strašné aj to,že otec zomrel sám na covid oddelení.toto si nezaslúžil.Takže bude to lepšie,nikdy nezabudneš,ale prebolí to,život pôjde ďalej,prídu vnúčatá ,ale už nikdy to nebude také,ako ked sú s nami ešte naši rodičia,prídu iné radosti a zvládneš to.

@janinah Ďakujem ti za krásne slová a povzbudenie. Áno, psychike niekedy treba pomôcť aj liekmi. Aj mne pomohli počas posledných dní, kedy tu ešte mamička bola, ale najmä v deň poslednej rozlúčky s ňou. Verím, že pre teba bol odchod tvojho ocka o to ťažší, že v tom čase neboli povolené návštevy v nemocniciach. My sme mali v posledných dňoch aspoň umožnené byť s ňou v nemocnici každý deň a mohli sme ju držať za ruku, rozlúčiť sa. Odišla o osem hodín neskôr po našej poslednej návšteve - v noci, taktiež sama a to ma veľmi bolí...😢

@lanelly je to este velmi skoro aby smutok prestal. Mas to cerstve. Takze plac kolko potrebujes. Ale ak ti mozem poradit, skus na nu mysliet s vdakou. Bud vdacna Za cas ktory ste spolu boli, za lasku co ti dala, za mudrost ktoru ti odovzdala…
Postupne ta bolest prejde, aj ked nikdy nie celkom. Ale bude jedneho dna taka unosna. Kazdy clovek potrebuje iny cas na to. Drzim palce

@comika Ďakujem, som vďačná za každý jeden deň, ktorý som s nou prežila, aj za to, že tu bola s nami tak dlho, hoci by som si želala oveľa viac spoločných rokov, uvedomujem si, že mnohí nemali toľko šťastia a nemohli sa tešiť zo vzájomnej prítomnosti toľko ako my. Krásne si to napísala a chcem tomu veriť, že jedného dňa bude tá bolesť naozaj únosná. Ešte raz ďakujem.

Všetkým, ktorí sa zapojili a možno ešte zapoja do diskusie zo srdiečka ďakujem. Je mi ľahšie na duši, keď cítim od vás podporu, keď som sa mohla s vami o tú obrovskú bolesť podeliť. Všetkým nám, ktorí sme takéto lúčenie už prežili želám, aby sme ten najväčší smútok prekonali, hoci náš život už nikdy nebude taký, ako predtým. A tým, ktorí ešte majú svojich drahých rodičov prajem, aby sa z ich prítomnosti, lásky a podpory tešili čo najdlhšie ...

@lanelly áno zažila pred 8 rokmi a chce to len čas , mala som svoju mamu ako najlepšiu kamarátku takze viem ako to boli a neviem vi sa s tym človek niekedy vyrovná alebo len naučí zit no určite to chce čas

Nič iného ako čas na to nie je. Ono si treba posmútiť, bez toho to proste nejde, len ten smútok netreba nechať tak nejak prerásť do takej miery, že ti to bude komplikovať život. Po čase je treba ísť proste dopredu a radovať sa zo svojho života

@juzanka151 Ďakujem za povzbudzujúce slová aj tvoju osobnú skúsenosť.

@liesik Dúfam, že na tú radostnejšiu cestu časom vykročím, teraz však smútku nechávam voľný priebeh...

@lanelly je mi to luto... neplac tolko, tvoja maminka by to nechcela..spominaj s laskou a usmevom...ja verim, ze milovani ludia ktori odisli na nas pozeraju a chrania nas ...
moj najblizsi kamarat pred rokmi zomrel, nahle, nepochopitelne..ale citim ze mna a moje deti sprevadza nasim zivotom nadalej
❤

@melonik7 Ďakujem za milé slová útechy, ktoré mi pomáhajú prekonať toto ťažké obdobie...

Ach je to strasne stratiť rodiča 😔.Mne maminka zomrela 1.augusta 2021.Este doobedu na obed a poobede sme si volali a jej posledné slová boli ,,veľmi vás ľúbim ,,.Potom volal ocino,že mami umrela,toľko bolesti co som vtedy citila,srdce mi išlo puknut,nevedela som,či to skutočnosť alebo sen 😭.Ocino od mája bojoval s rakovinou, brali sme si ho do Rakuska,žijeme tu a 8.februara odišiel aj on 😪.Keď som stála pri hrobe a videla obe urny vedľa seba hodilo ma na zem,nezvládla som už toľkú bolest 😪.Strasne mi chýbajú obaja,no mam 3deticky,ktoré mi dávajú silu,bez nich by som už bola neviem kde.Rodicia sú stále v mojom srdci a vždy tam aj ostanú a raz sa tam hore spolu stretneme.

@terezia33 Je mi veľmi ľúto, že ani ty už nemáš rodičov. Ja sa stále s tým veľmi ťažko vyrovnávam😢... Chodíme každý deň s manželom za maminou na cintorín, stále jej horia sviečky, v duchu je stále so mnou. Veľmi ju ľúbim a na tom sa nič nezmení a ako si aj ty napísala, raz, keď príde čas, sa stretneme.

@lanelly ja som uz tiež bez rodičov...Mne zomrela mamina včera vo veku 83r. Bola silna,bojovala,cely zivot bola skromna,dobroprajna,a taka aka bola v živote zomrela aj v nemocnici...Nikoho neobtazovala. Strasne mi chyba. Boli sme velky partaci. Mali sme mega silny vztah matka syn. Aj kvoli nej som si mozno ešte nezalozil rodinu ,lebo tak ako sa o mna ona cely život starala,tak som sa posledne roky staral ja o ňu. Zazivam obrovský zial na dusi,neopisatelny. Nedá sa nesmutit.... Bol som za nou naposledy v nedelu poobede,vedel som ze ju vidím naposledy. Zomrela na druhy den rano. Mrzi ma ze som tam nebol,aspon v noci... premahaju ma rozne pocity viny..A neviem ci to sam zvladnem ☹

@milosko28 Príjmi moju úprimnú sústrasť... Ten pocit viny veľmi dobre poznám, naša mamička takisto odišla v nemocnici, v noci, tak sme nemohli byť s ňou... Veľmi ma mrzí, že odchádzala sama, no už s tým nič neurobím, rozlúčili sme sa poobede pred tým, ten posledný pohľad, keď sme obidve vedeli, že je naozaj posledný, mám stále pred očami a budem mať do konca svojho života. Je to dva mesiace, ale stále to veľmi bolí... Neustále mi myšlienky blúdia na ňu, aj keď podvedome, ale stále mi veľmi, veľmi chýba a už navždy bude. Snažím sa fungovať, no je to veľmi ťažké. Každodenné návštevy cintorína mi trochu pomáhajú, že som aspoň takto s ňou, no je to stále ťažké, aj keď už únosnejšie. Verím, že potrebujeme viac času na to, aby sa rana v srdiečku aspoň trošičku zahojila... Ty to máš ešte veľmi čerstvé, poplač si, buď vďačný za to, že jej bolo dopriate dožiť sa krásneho veku, aj keď pre nás - deti, nie je žiaden vek dostatočne vysoký, keď sa týka odchodu rodiča... Mysli na ňu s láskou a časom aj s úsmevom, ako aj mne poradili dievčatá v tejto diskusii, ver mi, že čas naozaj lieči... Želám ti veľa síl, neboj sa, zvládneš to, nie si v tom sám, aj tvoja mamička by chcela, aby si bol silný a statočný...❤

@lanelly ano krasne si to napísala ☹. Pre deti neni ziadny vek rodiča vysoký. Niekedy ani neviem ci mam plakať alebo nemyslet na vsetko lebo to ubija. Ten žiaľ je príšerný. Možno denné návštevy cintorina aspon trochu pomozu tak ako som k nej chodil dennodenne do nemocnice casto aj 2 hodiny. Priniesol som aj 3 druhy jedál ze na co by mala chut,lebo prestavala jest..Aj ked uz nevladzala, potom nevnimala ale bol som pri nej. Este 4 dni pred smrtou mi stláčala ruku ,potom uz chudatko nie..Ona mala iba mna jedineho syna a ja ju . Deti mi este dopriate neboli... Takze som zatial sam a nesiem to zvlášť tazko. Ale verím ako aj ty pises ze cas to musi nejako vyliečiť