Toto bude asi len taký výkrik do tmy ...
V poslednej dobe proste už nemám chuť vstávať. Ďalšie nudné stereotypné ráno, nasleduje celý deň v robote a z osobného života nič moc.
Mám priateľa, plánovali sme spoločnú budúcnosť, teda ...stále plánujeme. No popravde, keď vidím, ako rapídne ide všetko hore, a predstava zadlženia sa na celý život, byť v strachu,či nepridem o prácu, a čo potom bude s domom, čo s deťmi.
Predtým, než som bola s priateľom som chodievala robiť do zahraničia cez agentúry, hocikde po Európe, cestovala som, zarábala som si, a to ma bavilo.
A v poslednej dobe mám proste chuť sa na všetko vykašľať, a ísť do zahraničia, a mať proste kľud, nestresovat sa, užívať si život.
Ale chýbal by mi, on ako človek, jeho dotyky, všetko.
Mám pocit, že som medzi takým rázcestím. Či ísť aspoň do 30tky takto ešte do zahraničia, dačo si zarobiť, a potom sa vrátiť a dačo si kúpiť na bývanie. A potom zase von a tak.
No bolo by to už bez neho.
Asi v tejto dobe má veľa ľudí takéto myšlienky....
Myslím, že s takýmto problémom nie si dnes rozhodne sama🙁Posledné dva roky dali každému zabrať a plynule na to nadviazala situácia na UA, skrátka to by dorazilo aj koňa. Tiež bojujem, snažím sa vypúšťať obavy, svoju pozornosť smerovať len na seba a svoje okolie a neriešiť/nemyslieť na veci, ktoré ovplyvniť neviem. Cielene si treba robiť radosť, udržiavať sa v akej takej nálade, aby to človek ustál v zdraví.
A keby išiel priateľ s tebou von? Bolo by vám dvom veselšie, skôr by ste si zarobili a aj mohli spolu pocestovat.