Ťažká situácia

Ahojte, tento prispevok bude asi dost negativny, tak kto si nechce pokazit den, nech necita dalej. 😊 Ide o to, že posledné týždne je toho na mňa akosi priveľa a potrebovala by som poradiť, vyrozpravať sa, počuť názor niekoho iného. Mám za sebou zdravotné problémy (svalové ochorenie) kvoli ktorym uz 8 mesiacov pracujem len z domu, dlhe tyzdne som bola len doma, potrebovala som pomoct este aj dojst na wc, umyt sa, no hroza. Teraz je to trochu lepsie, ale stale musim pracovat z domu, stale mam stres ked idem len do blizkeho obchodu, ze zasa spadnem a nebudem sa vladat postavit, atd. Nestretavam sa kvoli tomu teraz ani s kamaratkami, sme denne v kontakte ale len online. Navyse kazda ma priatela alebo manzela, vacsina uz aj deticky takze maju svoj zivot a venuju sa rodinam. Ja mam za sebou cerstvy rozchod po dvojrocnom vztahu, z ktoreho mi ostal akurat maly psik, ktory nedokaze doma sam ostat dlhsie ako 2 hodiny, aj to nonstop zavija a brese az kym sa nevratim, takze aj do obchodu idem s tym ze knuci na dverach ked odchadzam. Neviem si predstavit ako to bude ked budem potrebovat ist zrazu zo dna na den fyzicky do prace. Rodina byva 100 km odomna a vidime sa tak raz za dva tyzdne. Byvaly priatel sa tvari ze mu na mne zalezi, sme v kontakte kazdy den, ale kazdy den sa hadame, ja vinim za rozchod jeho, on mna, chceme byt spolu ale ani jeden sa nechce zmeniť. Do toho mam stale problem spracovat to, ze som pred vyse 2 rokmi podstupila interupciu a z expriatelovej strany necitim ziadne pochopenie toho co prezivam, a kedze je jediny kto o tom vie tak o to viac by pre mna jeho podpora bola dolezitejsia. Citim sa uz uplne na hrane, nevidim nejaky svetlejsi zajtrajsok alebo nieco kvoli comu by sa oplatilo preckat toto hrozne obdobie a ze potom bude lepsie. Viem ze by som sa nemala takto opustat a vzchopit sa, aj si to kazdy den vravim, ale uz ma prepadaju take pocity uzkosti, som rozlutostena, vycitam si veci z minulosti, nasledne ma chyti zachvat hnevu, potom sa zas ukludnim ze ved bude dobre, potom mam zas myslienky ze naco takto zit ze vsak aj tak je vsetko hrozne, a tak dokola a pomedzi to 5x do dna placem. Je to hrozne. Citim sa ako keby mi preskocilo. Velmi by som chcela znova zacat chodit do prace co momentalne nie je kvoli tomu zdravotnemu stavu mozne, ale verim ze to uz bude coskoro lepsie, sem tam sa stretnut s kamoskami a fungovat ako predtym, teraz mam pocit ze sa na mna vsetko naraz zosypalo a ze uz neviem ako dalej a jedine co robim je ze sedim na gauci so psikom a trapim sa, no riesenie je v nedohladne. Niekedy mam pocit ze potrebujem psychiatra, ale tak aj u toho by som dosla na rad cca o 3 mesiace, ak vobec.