Strácam kamarátov
Minulý rok som prešla dosť veľkou zmenou. Osobnou. Mala som priateľa, ktorý bol o 1 rok starší, zo začiatku bolo všetko super, ale keď sme spolu začali bývať v jeho byte, začal byť agresívny. Nadával aj mne, nemal problém udrieť do steny v návale hnevu. Nepáčilo sa mu, že mám kamarátky, chcel, aby som bola stále doma, bolo naverene a podobne. Ja som od neho odišla, bola som dosť na dne, mala som 23 rokov. Z toho dna som sa vyhrabala cvičením, dosť som vtedy pribrala (10kg). Asi zo stresu. Teraz mám dosť záľub, turistika, jumping, chodím aj do posilky. Trávim čas s rodinou, kamarátkami, idem do mesta, doma si čítam, filmy, klasika. Všimla som si jednu vec. S niektorými kamarátmi sa vzdiaľujeme. Mňa ten vzťah veľmi položil a záchranu som hľadala v záľubach. Keďže mi nedovolil nikam chodiť, teraz keď cítim, že niekto aj potenciálny chalan je domased, mňa to vydesí. Nechcem mať taký život a preto som radšej sama. A preto som sa vzdialila aj tým kamošom, čo taký život majú. Predtým mi to nevadilo. Veľmi ma to ráani. Vidím, že stagnujú a nechcú sa pohnúť a mňa mrzí, že ja už neviem s nimi občas nájsť spoločnú rec, kedze ja uz bez takého aktívnejšie ho života neviem byť, pretože mi to naháňa neviem prečo strach.. Neviem, či je chýba vo mne alebo je to prirodzený proces. Sú to kamoši dlhoroční a o to viac ma to mrzí, že to takto ide, týmto smerom...
Hm, ale z toho, čo píšeš, to vyzerá, že to ty sa vzďaľuješ im, nie oni tebe. Kamaráti môžu byť pokojne aj domasedi so svetobežníkmi, aktívni s pasívnymi.
@h2 "A preto som sa vzdialila aj tým kamošom, čo taký život majú. Predtým mi to nevadilo. Veľmi ma to ráani." No toto som aj napísala, že som sa im ja vzdialila, že ma to trápi, že už neviem s nimi nájsť spoločnú reč, pretože aj vidím, že keď ideme niekam von, snažím sa prispôsobiť, ale teraz mi viac akoby vadí, že oni keďže sú takí domasedi, veľmi nemajú o čom rozprávať. Predtým mi to nevadilo, teraz viac, lebo akoby mám strach, že zase upadnem do toho, čo som zažila aj vo vzťahu :/ a neviem, či sa to ešte dá napraviť, alebo je to prirodzené, že pomaly sa vzdaľujeme od seba
Ja neviem, či je to tým, že sú domasedi. My s kamoškami sme fifty fifty domasedky proti cestovateľkám 😁 , ale keď sa stretneme, kvákame jedna cez druhú. Ešte sa nestalo, že by sme si nemali čo povedať. Skôr naopak, nevieme prestať.
Podľa mňa je to normálne, proste ta už nebavia a radšej sa stretneš s ľuďmi s ktorými si na podobnej vlne.
Je to úplne normálne. Časom si nájdeš nových priateľov s ktorými si budeš viac rozumiet a z tých starých ostane možno 1 max 2...
Deje sa to veľakrát v živote.
A ze ta mrzí ze stagnuju? Nemá ta co mrzieť, oni sú spokojný vo svojom, nechaj ich tam. Každý má možnosť voľby ako prežije svoj život, ked si niekto zvolí TV, domáce práce či sedenie v krčme namiesto zálub, športu, cestovania, vzdelávania je to jeho vec
@lujza123 tak u tých dlhodobých má človek istotu, že sa už roky poznáme, vieme o sebe veľa veci a zrazu akoby sme si boli cudzejsi. Ja som si to všimla po tej mojej zmene, po tom rozchode, že odrazu už ja mám aktivity, lebo mne to pomáhalo dostať sa z toho poníženia, z depiek, ale tým pádom ja som pre nich už aj tá, čo stále niečo robí... A keď sa stretneme, aj keď ich volám niekam so mnou, nechcú chodiť. :( Je to trošku smutné, že človek takto príde o nich...
