Som smutná, psychicky vyčerpaná a je mi z toho zle
Dobrý večer.
Poslednú dobu sa cítim vyčerpaná, hlavne co sa emócií a psychiky týka. Teraz sa ku tomu pridali znepokojujúce správy o zdraví môjho syna. To má už úplne pokazilo. Chce sa mi furt len plakať, som smutná, a je mi zle od žalúdku, nemám ani chuť do jedla. Viem, sú aj omnoho horšie veci, ale aj tak..
Muž nie je povahovo ten typ, ktorý je oporou. On by možno chcel byť, ale nevie to. Nedostanem objatie, slová, ze to bude dobre. Čaká nás dlhá cesta vyšetrení a ja neviem ako to dám. Mam ešte jedného mladšieho syna. Obaja potrebujú silnú mamu ale keď ja som v týchto veciach úplná padáka. Ako sa postaviť na nohy a byť silnou?
Ďakujem a prepáčte za tento môj monológ.
Chapem Vase rozpolozenie,s dietatom sme lezali 8 tyzdnov v nemocnici,diagnozu nemame,problemy sa opakuju,nechcelo sa mi ani zit,aj napriek tomu,ze mam doma starsieho syna,ked sme lezali v nemocnici a spoznavala som ostatne mamicky a ich problemy,vtedy som pochopila,co je vlastne utrpenie a stale som sa modlila,aby lem tomu dietatku bolo v danej situacii co najlepsie.....nebojte sa,nie vzdy je zdravotny problem velky a meriesitelny,z mojej letargie ma prebral statsi syn otazkou,oreco sa netesim z 1 z diktatu.....date to....hlavu hore
Ahoj, mne ak sa zdá, že je niečo v mojom živote zlé, tak si stále poviem, že ,,nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie,,. A potom si poviem, že som na tom vlastne celkom dobre. Je to ťažké viem, ale treba sa snažiť myslieť pozitívne, synovi ani Tvojej rodine to nijako nepomôže, ak sa necháš zlomiť okolnosťami, buď silná kvôli nim, nemysli hneď na to najhoršie, zamestnaj myseľ príjemnými vecami...Netráp sa dopredu, vyšetrenia dopadnú dobre a trápiš za zbytočne dopredu. A možno tou oporou budeš mužovi nakoniec Ty...
viem si predstaviť čo prežívaš... ja do nemocnice už ani nechodím s dcérou - odmietla som - už chodí len manžel....
najviac mi vadí správanie lekárov. Ja viem že oni sú profíci a nemôžu plakať s každým pacientom, ale mne vadí ako necitlivo rozprávajú, ako sa vyjadrujú.. veď každý rodič ťažko znáša keď počuje zlé správy o svojom dieťati... a o ich Bohorovnom správaní by som najradšej pomlčala....
Nemas aspon kamaratku alebo niekoho z rodiny, s kym sa da rozpravat? Inak ak mas pocit, ze manzel by chcel byt opora, ale nevie ako, tak mu proste na rovinu povedz, co by ti pomohlo. Chlapi sa snazia byt opora skor cinmi, nieco urobia, vybavia, zaplatia alebo nastuduju si problem atd. Mnohi v podstate neveria, ze by mohli byt oporou len objatim a porozoravanim sa. Takze to si treba vyziadat. No a v neposlednom rade, ked budes mat nejaky priestor pre seba, tak si poplac, nemusis byt silna stale. Aj rodic je len clovek.
@deti95060810 presne. To je asi najhoršie, ako mi do tváre šplechla diagnózy, ktoré má podľa nej syn. Akoby sa nič nedialo. Akoby to vravela bezcitnemu človeku, ktorý to vezme ,,no ok, ideme dalej", a nie matke ktorá má city
@marianarem presťahovali sme sa pred časom tu nemám nikoho. A muž vie, čo chcem, čo potrebujem, ale jednoducho to nevie.. aj keď ja za ním prídem a obimem ho, stojí ako solný stlp
Smer lekáreň: Magnézium! Koenzým Q10, B komplex,....
Viem čo preživaš,ja som to prežila tiež s dcérou, bola chorá a nevedeli ešte v tedy od čoho, mala obojstrannú nekrozu bedrových klboch, mala len 2r.na barlach chodila rok, ja som ostala tehotna ale dlho som sa k tomu netešila, v 7tt sme sa to dozvedeli, a s dcerou som bola u dr ktora mi povedala surovo do oči že moja dcera ma asi leokemiu, ja som v tom strese o tyzden o druhé dieťa prišla. Dlhe roky sa ťahali vyšetrenia, až keď mala 9r, ja som prisla na to čo jej je a ja som jej našla liečbu lebo, lekari sa ju vzdali,2roky bola na chemoterapii ale nemala leokemiu..prekonala Dmo po ockovani keď bola mala, nekrozu bedrovych klboch, a dostala autoimunne ochorenie, reumu , progressivne zuženie zorneho pola a hrozilo jej slepota, uz vydela len 5%.Po 4mes. liečbe sa jej vratil zrak na 40% a po roku na 100%
Moj manzel tiez nas nepodporoval, sama som snou bojovala, my sme sa potom aj rozviedli.
Keď sa chceš porozpravat kludne mi napis
@mikadooo ako píšete, ten psychológ na Kramaroch je veľmi fajn, mesiac som tam ležala s malým a sestrička, keď ma videla uplakanu, mi navrhla, či sa nechcem porozprávať, najprv som nechcela, ale potom som sa rozhodla, že to skúsim a fakt super, bol veľmi milý, slušný, vypočul, povzbudil, určite odporúčam....
Ja vela citam a hladam a hlavne nachadzam! Vdaka psycho,manzelovi,kniham, Bohu,sebarozvoju sa viem aj sama dostat z depky.. 🙂
Veľa mužov je takých možno vnútorné trpí viac ako ty.Oni su emočne úplne niekde inde ako my ženy🙂Kazdu mamu bolí žalúdok, keď sa niečo deje s dieťaťom.Mozno tie prognózy nebudú tak zle ako čakáš.Snaz sa robiť si radosť a riešiť až, keď to nastane.Poplac si, navstiv psychológa na to sú študovani dostaneš tie obavy a strach zo seba.Drzim palce
Skúsila by som pohyb vonku - beh, bicykel, atď... Ak by to nepomohlo tak psychologičku nech mi to pomôže spracovať. Neviem čo vás čaká, ale my keď sme naposledy ležali v nemocnici, na na dverách mali reklamu na psychológa pre rodičov (Bratislava Kramáre). Čiže možno by si sa vedela dostať aj touto cestou k psychológovi, ak vás teda čaká aj pobyt v nemocnici.