Som psychicky zničená
Baby, asi sa potrebujem len vykecať. Pred štyrmi rokmi som bola tehotná a zhruba v 4 mesiaci zistili rakovinu najbližšiemu rodinnému príslušníkovi. Bolo to naše prvé bábo a zrazu sa všetko točilo okolo choroby a nakoniec smrti (mesiac pred pôrodom zomrel). Bolo to hrozne stresujúce a náročné obdobie. Celé tehotenstvo som preplakala a mrzelo ma, že sa netešíme sa bábätko, ako by sa "patrilo". Po pôrode som sa z depky dávala dokopy skoro pol roka. Ešte teraz ma mrazí, keď na to myslím. No a teraz som tehotná opäť a asi v treťom mesiaci sme zistili rakovinu u ďalšieho najbližšieho člena rodiny a nevyzerá to dobre. Takže nás opäť čaká kolotoč liečby a možná smrť. Už teraz ma to deptá a nechápem, prečo to musíme zažívať opäť. Hrozne ma to mrzí.. Baby, ak máte niekto podobnú skúsenosť, podeľte sa, ako ste to zvládli. Ďakujem
nemám síce skúsenosť s rakovinou, ale behom posledného tehotenstva som žila v neustálom strese a otrasných podmienkach. Z tehotenstva si úprimne nepamätám nič, len som chcela aby bolo bábo ok. Vplyv to malo samozrejme aj na ostatné deti, a tiež mi je spätne ľúto o čo všetko prišli za tie mesiace a že sú veci, ktoré proste nedobehneme... ale už to nezmením, nevrátim, to čo mám, je prítomnosť. Sústreď sa cielene trošku viac na deti, proste ži ten život so všetkým, jasné, že sa nedá úplne vytesniť taká choroba, ale práve preto, že už ste si tým prešli, tak vieš... Nie je problém si aj poplakať, ale potom sa musíš vrátiť aj srdcom aj mysľou späť. Mrzí ma to...
ak by si nezvládala ten smútok, psychológ by mohol čiastočne pomôcť
ja ťa chcem poprosiť v mene tvojho dieťaťa, mysli v prvom rade na neho, do akej dusivej atmosféry sa rodí. Ľudia sa rodia a umierajú, skús to zobrať ako fakt a nedepkuj, tvoje dieťa to cíti a ohrozuje ho to. A áno, mám skúsenosť. Narodila som sa do tohoto istého dusivého, hrozného 3 mesiace po smrti brata môjho otca. Zomrel po dlhom boji ako 19-ročný na rakovinu. Mala som dlhé roky pocit, že mám všetky depky mojej rodiny na mojej hlave, roky rokúce som sa z toho vyhrabávala, prosím, neurob to svojmu dieťaťu.
Toto je náročné pre každého a chápem, že keď si tehotná tak pre teba ešte viacej, ale odporúčam ti myslieť v prvom rade na bábo, aby to nepocítilo nič, lebo sa to na ňom odzrkadlí :/
Takto isto som to mala aj ja tehotna a zomieral.mi ocino
@0silvia0 vieš, ono sa to ľahšie povie, ako urobí.. keď ti umiera príbuzný, tak sa nevieš vypnúť a necítiť.. samozrejme, že urobím všetko pre to, aby to deti (aj to čo je v brušku aj to čo tu už behá) pociťovali, čo najmenej.. len ma proste hnevá, že si ani jedno tehotenstvo nemôžeme tak bezstarostne užit 😢 príde mi to nefér.. ale čo je v živote fér, všakže
so situáciou neurobíš nič, nedá sa zvrátiť choroba, možno dá, neviem. Máš možnosť sa so zomierajúcim rozlúčiť, stráviť s ním pár posledných chvíľ, môžeš mu dožičiť sa potešiť tvojim tehotenstvom. Načo hnev na to, čo nevieš ovplyvniť? Zbytočne si v sebe vytváraš ľútosti a bloky. Život nemáme nalinajkovaný všetci rovnaký, jeden je tu kratšie, druhý dlhšie. Jeden odíde náhle, iný pri ťažkej chorobe. S pokorou prijmi situáciu takú aká je...
V case, ked som bola tehotna s mladsou dcerou, nahle a velmi vazne ochorela moja mama - 3 tyzdne pred porodom. Z plneho zdravia na lozko. Nasledne na to hned aj moji stari rodicia. Cely prvy rok dcerinho zivota bol plny ich opatery a zialu z ich stavu, ale nad vodou ma drzala dcera - usmievave slniecko, starsia dcera aj moj manzel. Mama aj stari rodicia do roka aj zomreli. Najhorsie som znasala smrt mamy, mala iba 61 rokov. ALe povedala som si, ze by nechcela, by som sa trapila a ze kvoli detom musim byt vesela. Par mesiacov po poslednom pohrebe nahle tragicky zomrela manzelova sestra s partnerom a my sme do rodiny prijali ich maleho syna... opat sa bolo treba vzchopit a nejako to prezit. Taky je zivot. Ak ma umaral zial, vzdy som si povedala, ze mama by to nechcela a ze by chcela, aby deti mali veselu mamu. Manzel velmi pomahal... a pri necakanom tretom dietati uz som ani nemala cas sa zamyslat nad zialom, lebo potom bolo treba drzat manzela od smutku za sestrou a pomoct malemu, tkory nahle prisiel o oboch rodicov... no spolocne sme to dali. Treba mysliet na pritomnost a buducnost a tesit sa z kazdej prezitej chvilky.
Osobnu nemam.
Moja mamka ked cakala brata, asi v polovici jej tehotenstva zistili rakovinu pľúc dedkovi (mamkin tatko), dedko povedal mamke,ze sa nesmie trápiť,ona tvorí život a ten je viac ako smrť 😢, a ze jeden z rodiny,druhy do rodiny...je to uplne ako v knihe...mamka porodila mojho brata,a o nieco malo ako dve hodiny,o poschidie nižšie v tej istej nemocnici,zomrel dedko. Dedko je nas strážny anjel,a brat sa na neho podoba,postavou,drzanim tela,humorom.
Verim ti,ze je to stres,ale ty si v prvom rade a babo.
@simsalabim fú, tak to sú silné kapky, a malý je stále u vas, už ho mate za svojho?
@karolinakr ano, uz je dospely.
@simsalabim to je mile, keby sa segre niečo stalo, tak tiež by som si vzala maleho, len naňho by bol taky poradovnik, že ani na radu by som sa nedostala
@karolinakr no u kazdej rodiny to je inak. Nasho svokrovci nechceli, manzelova mladsia sestra mala cerstvych 18, takze tam to do uvahy neprichadzalo vobec. Mladsi brat sice uz vek mal, bol po VS aj pracu mal, ale mal cerstvy novy vztah, o ktorom nevedel, ci vydrzi a byval v podnajme. My sme boli jedini usadeni s bytom a s detmi. Ak by sme si ho nevzali, skoncil by v domove a to som rozhodne nechcela, ked som si na jeho mieste predstavila moje deti. Nebolo to jednoduche, vidali sme ho predtym malo, moc ho nepoznali, pre vsetkych to bola obrovska zmena, ja som sa musela vratit do prace, aby sme to utiahli, ale ked sa chce, vsetko sa da. Dnes je nasim synom ♥️
@simsalabim máš dobré ❤️❤️❤️.
V prvom rade ma velmi mrzi ze toto opat prezivas, je to hrozne. Prajem ti vela sil a skus mysliet co najviac na babatko, lebo ono citi kazdy tvoj stres. Zial niekedy sa ozaj uz neda pomoct a je to smutne. Na tvojom mieste by som asi aj zavcasu riesila psychologa. Predsa uz budes mat dve deti a ked pridu depky, no nic moc.