Som nedokonalá, zakomplexovaná a závidím
Ahojte. Je mi hrozne,že to píšem,že to prečítate a budete má každá prvá,druhá,tretia... súdiť a povýšovat,ako som nedokonalá, sprostá, zakomplexovaná ,že závidím,že sa ľutujem,ked túžim po šťastnom vzťahu a rodine v nádhernom dome bez nepriaznivých klimatických zmien,ako väčšina žien
...Blúdim už sama,nie z vlastnej vôle ,ako 39ročná mŕtva živá osoba a neviem si nájsť svoje miesto,svoje ďalšie šťastie,svoj ďalší život... Niekoho boli zub,niekoho hlava ,niekoho srdce,no niekoho duša a to som asi ja .Psychologické ambulancie mám obehané, vyrozprávať sa cudziemu mi nerobilo problém,problém bol ten,že možno aj ten Zigmunt Froyd by mal so mnou trošku dlhšie sedenia. .. Skratim to,mne osud nedoprial,ako hnusná pleseň rastie vo mne žiaľ,nechcem závidieť,ale závidím iným život, ktorý niektorým doprial. Nie som zlý človek,nikomu som nikdy neublížila,chcem mať len kúsok zo šťastia, ktoré si ako živá bytosť tiež zaslúžim... Alebo možno v budúcom živote, mojím pričinením. Prepáčte.
Ahoj. Neboj sa, urcite je takych kopec ludi. Aj ja som taka bola. Niekedy do tychto pocitov prepadam zas, ale nastastie uz ide len o chvilkove zalezitosti. Skus sa po zobudeni nastartovat pozitivne. Podakuj za vsetko, co mas. Ale konkretne. Mas pracu, zdravie, strechu nad hlavou, sebestacnost. Ty zavidis druhym, ale druhi mozno zavidia tebe. Snaz sa tu zavist vzdy prevratit na vdacnost. Aj ti naoko stastni ludia maju urcite svoje boliestky. Viem, o com hovorim…neviem, ci si veriaca, ale mne v case krizy bol velkou oporou Boh a modlitby (a stale je). Odporucam ti sa porozpravat s dobrym knazom, ktory dokaze pomoct viac ako psycholog. Ja som takeho, ktory mi zmenil zivot a ukazal jeho prave hodnoty, nasla. Mozno by ti pomohol aj sport napr beh alebo prechadzka v prirode, kde clovek vycisti hlavu.
Prajem ti, nech si stastna a nech na seba nehladis tak prisne.
Nikomu nezavid. Nechodis v jeho topankach a neutapaj sa. Kazdy ma nejake tazoby ci uz zdravotne, alebo rodinne, alebo financne, alebo pracovne, alebo akekolvek. Raz si uplne hore, raz si nizsie a niekedy si na dne. To je proste zivot. A je len na tebe a tvojej psychike aby si sa v tom nestratila a neutopila.
Praj a bude ti dopriate... Nebud na seba tak zla a kriticka, skus to zmenit. Uvedomujes si svoje chyby a to nie kazdy vie, tak musis popracovat na sebe. Mas este vek, kedy mozes vela veci zmenit, len treba chciet a nelutovat sa.. hlavu hore!
"mne osud nedoprial"....to je blbosť, každý si je strojcom svojho šťastia (až na nešťastné náhody), zrejme si robila v živote veľa zlých rozhodnutí. Človeka posunie dopredu sebareflexia, keď si vie uvedomiť, že JA toto robím zle, musím to zmeniť. Bola si dlho vo vzťahoch s nesprávnymi mužmi? Nevzdelávala a nezarábala si keď nemáš vytúžené (možno žiadne vlastné) bývanie? Nekonkretizuješ, tak radím len všeobecne zamyslieť sa nad svojim konaním a rozhodnutiami v živote a nezvalovať to na osud.
Nie som v pozicii ta sudit, a ani nebudem (mam vystudovanu psychologiu a biologiu, a robim si prave doktorat). To, co opisujes, je jeden velky emocionalny a psychicky chaos, ktory nemozes zvladnut na jednu supu tak, ako je. Je to ako odhryznut si kusisko z kolaca, ktory nemozes naraz pozut a zasekne sa ti v krku. Ty si to v prvom rade musis rozdelit na zvladnutelne casti, nieco ako kategorie alebo “staveniska” (v Nemecku kde zijem a posobim, tomu hovorime Baustellen), a ist jedno po druhom. Hovoris, ze ti zivot nedoprial - v ktorych oblastiach? Ked toto budes mat vyjasnene, je sposob, ako si posvietit na jednu oblast za druhou a zmenit/zlepsit ju? Su to rovnake oblasti, ktore maju ini zdanlivo zvladnute a su v nich uspesnejsi, nez ty? Nemozem ti poskytnut terapiu, ale viem ti dat fundovany pohlad na problem. Som tu pre teba 😊
@hiddenobject Poznam jednu taku rodinu, ktora ma zdanlivo uplne vsetko. Nadherny dom, no nie dom ale palac, nehnutelnosti po celom svete, stamiliony ma ucte. Co malo ludi o nich vie je to, ze pred par rokmi ich stvorrocny chlapcek zomrel po nestastnom pade zo strechy. Vystveral sa tam, ked nanho nikto nedaval pozor. Som celkom presvedcena o tom, ze keby mohli, teraz by odovzdali cely svoj majetok, keby tym vedeli vratit cas. Pointa je, ze je lahke zavidiet to, co vidime na povrchu, ale keby clovek realne poznal zivoty tych ludi, s ktorymi si to chce vymenit, vo vacsine pripadov by ho zavist velmi rychlo presla.
“Osud mi nedoprial” - a pricinila si sa o to nejako aj sama, ci len cakas na osud? Lebo to moze byt potom velke sklamanie, obcas v slabej chvilke sa clovek moze polutovat, ale potom treba zobrat veci do vlastnych ruk😉 Naozaj.
Ono vacsinou ludia co nieco maju, sa o to aj nejako pricinili, vacsine nepadaju veci “z neba”, len to uz nikto nevidi alebo nechce vidiet, jednoduchsie je zvalit neuspechy na osud.
To je ako v tom vtipe, nepamatam si ho uz presne ale zhruba takto - muz sa postazoval bohovi ze sa stale modli, aby vyhral v loterii a preco stale nic a boh povie, nech si uz konecne kupi zreb. Takze asi tak je to s “osudom”…za boha si mozes doplnit osud, prirodu, vesmirnu energiu, cokolvek od coho ocakavas, ze ti namiesto teba zariadi tvoj zivot.
Závisť, ktorú pocitujes nie je náhodná. Pramení z nejakej Tvojej nevyliečenej rany, alebo nenaplnenej túžby. Možno z pocitu, že nie si prijatá. Je veľmi dobre, že si uvedomujes, že zavidis a že to chceš zmeniť. Ako Ti tu už bolo napísané : zameraj sa na vďačnosť. Ďakuj za všetko, čo máš a postupne budeš vedieť úprimne ďakovať aj za iných ľudí a ich dary, talenty. Aj Ty ich máš veľa, nepochybujem o tom, len ich skus rozvijat. A hlavne : neporovnávaj sa. Nikto nepresiel tým všetkým, čím si Ty musela prejst a ani Ty nevieš všetko, čo žijú iní. Nemenila by si s nimi, tým som si istá. Veľa šťastia a nebud na seba taká tvrda. 🤗
pocuvaj, zbludila dusa...nebudem sudit, lebo neviem, co mas za sebou a preco, ale vytvorit vlastnu rodinu, nie je idylka z detskeho sna, je to drina, ktoru si vela zien po drine na svojom vlastnom zivote vyberie...porodit a starat sa o dieta, castokrat riesit popri tom ine zivotne problemy, v dome, o ktory sa treba denne starat a vytvarat ten pocit domova - to je zodpovednost a praca...to nie je nieco, co ti zivot nadeli alebo nenadeli, to si treba vybrat...je vela zien, co ma brutalne problemy a vobec neziju tu idylku, po ktorej tuzis a tvoja zavist voci nim je neopodstatnena, je to fixacia na tvoju predstavu toho, co si zrejme nemala, ale chces vytvorit...a tie zeny casto psychologa ani nevideli...nikdy nema zmysel sa porovnavat s ostatnymi - mozme sa inspirovat, ale zavist je naozaj "plesen", ktora znici len tvoje vnutro...mas 39, nic nie je stratene...otazka je, preco si sa takto zadefinovala a preco to nevies prekonat...pri tazkych traumach je psycholog slaby, bude to chce regres alebo tvrdu vedomu pracu na sebe..nieco si prikladas za vinu - kazdy obcas zbludi, je to v zivote potrebne pre rast a ucenie sa, ale dlhodobo sa zasekat v pocite zavisti je zbytocne
Dokonaly nie je nikto, max pixloviny na socialnych sietach. Mas len 39, si sama a tvoj zivot sa Ti nepaci, zmen ho …. V 39 byt sam a nemat rodinu nie je tragèdia … velakrat zalezi ale na tom kde - male mestecko dedina… kde si kazdy vidi do hrncov …to by polozilo aj kona. NY, Berlín, Barcelona … nie, takych ludi najdes ako hadov, su aktivny a samozrejme maju moznost niekoho velmi rychlo najst. Neporovnavaj sa a necakaj, ako povedal Tiger Woods … cim viac trenujem tym mam viac stastia … zameraj sa na to co ty chces a hladaj to … len budes musiet vyjst s komfortnej zony a pohnut sa dalej. Psycholog Ti pomoze s minulostou, ale neda Ti navod co robit v buducnosti, tie rozhodnutia su na tebe
Prestanhrat rolu obete a zacni menit,co vies zmenit.
Nič také ako osud neexistuje, je to život. Síce som mladšia ale tiež nemám vzťah a vlastnú rodinu a neľutujem sa. Ako ti pomôže keď budeš iným závidieť? Máš prácu, strechu nad hlavou, peniaze na účte? Ďakuj za to.
A mozno tie naoko stastne manzelstva/rodiny nie su take stastne.. nikdy nevies, co sa deje za zavretymi dverami.. nezavid. Prijmi, co je. Chod na korcule/bicykel/do fitka/kaviarne/restiky/parku a mozno najdes toho praveho. Nemas ani kamosky, ktore by ta vzali medzi ludi? Vtierkni sa k niekomu. Chod von s kamoskou, ktora ma deti. Pomoz jej. Vezmi deti von. Napec jej. Chod s nimi na vylet. Uvidis, ze to nie je take uzasne a dokonale, ako vyzera. Podla mna ti chyba chlap.laska.pritulenie.toho u lekarov nenajdes.zacni zit, cestovat, uzivat si.a tam vonku najdes niekoho, kto ti splni tvoje sny💖
Kúp si šteniatko alebo mačiatko, to ťa rozveseli alebo choď pomáhať do detského domova. Proste buď užitočná iným, ktorí to potrebujú. Budeš sa cítiť lepšie. Držím palce.
@deti95060810 ide o tom, ze nema muza s ktorym by byvala v dome, nema ani muza, ani dom.
Prepáč, ale my na tomto svete nie sme na to aby sme čakali, kedy nám osud dopraje. Musíme sa zdvihnúť a urobiť niečo pre to, aby sme boli šťastní. Každý mame iné štartovacie podmienky, prichádzame z iného prostredia a musíme vynaložiť rozne úsilie na to aby sme sa mali dobre či už materiálne alebo psychicky. Nič take ako osud podľa mňa neexistuje. Pokiaľ sa ti nestalo nejaké nešťastie - nenarodilo sa ti ťažko choré dieťa, neumrel muž, alebo situácie tohoto typu, tak vždy sa dá nejak pozviechať a zariadiť si život tak aby bolo dobre. Často si ani neuvedomujeme, čo všetko mame a závidíme ľudom, ktorí maju tiež svoje problémy. Nikto nemá dokonalý život a je v poriadku sa trošku porovnávať, aby sme mali potenciál sa zlepšovať, ale nie sa utapat v tom, že henta ma lepšieho muža, je vyrovananejsia, krajšia, sikonejsie dieťa, viacej zarobí, maju o auto viac a neviem čo. Veď ti ľudia maju tiež svoje problémy. Vidíme krásne príspevky na instagrame, usmiaty párik na prechádzke, ale to, že sa možno pred tým pohádali a hulakali po sebe, s tým sa nikto chváliť nebude, alebo že to auto maju na totálne nevýhodnú pôžičku, len aby sa mohli ukázať a tým si riešiť vlastný komplex.
Možno keby napíšeš viac o tvoje situacii, tak ti viacej poradíme, ale takto sa nedá napísať nič k veci, lebo to vyznie len ako ďalšie ľutovania sa od človeka, čo nie je schopný zdvihnúť zadok s ísť si svoje
@lavender94 jej problém je, že nemá muža, deti, dom, teda tak som to pochopila ja z toho prvého príspevku
Ďakujem,že ste napísali väčšinou povzbudivé vety,čakala som naozaj to najhoršie...moj život nebol až tak jednoduchý, možno ešte ďalšiu polku prežijem šťastne, bez týchto mojich stavov... inakšie,bola som od malička šťastné dieťa,aj dievča,aj žena do určitého bodu, ktorý niekoho zocelí,posunie,vytvaruje... mňa to rozložilo a ukázali sa vo mne tie najhoršie vlastnosti, ktoré som ani sama netušila,že ich mám. Závisť, zlosť, hnev,lutovanie sa. Deň po dni sa stále budím s myšlienkou,že načo som sa zobudila a to už spozornel aj môj psychiater,keď som mu to povedala. Samovražedné sklony nemám,vysvetlila som mu,že život beriem ako dar, ktorý mi dali rodičia a ja nemám žiadne právo,im ho brať. Proste len prežívam, nežijem. Dôvod nechcem zvaliť na udalosť v mojom živote, ktorá má ovplyvnila...psychicky zisťujem oveľa viac,ako som si uvedomovala,fyzicky len na tele...viem ,že sú horšie osudy,ale ja sa akosi neviem, možno nechcem pohnúť z miesta. Možno pre strach, možno preto,že sa chcem vedome utápať v smútku,aby som nezabudla. Život je ľahko zobrať, ťažko dať,ale najťažšie je ho pre niekoho žiť,keď si uvedomuje,že ani nežije,len dýcha. Chcela som sa vyrozprávať, uvedomiť si,že sebaľútosť ma určite nikde neposunie a závisť ,aj keď je typická ľudská vlastnosť,mi len škodí. Nikomu som ale nikdy nič zlé nepriala,len som závidela šťastné životy iných...
A aby som bola konkrétna... mám prácu,aj fajn rodinu,aj priateľov,aj záľuby... normálna usmievavá osoba,keby ma niekto stretnú na ceste z práce,do práce,von mňa prechádzke, v meste netušil by,aký zmätok mám v duši. Nechcem naozaj písať o určitom dni, čase, dátume,naozaj si uvedomujem,že sú aj horšie osudy tých najlepších ľudí. Chcem to vyjadriť asi takto...v nesprávny deň, som sa ocitla v najhoršej minúte s niekým, ktorý pre mňa znamenal to najlepšie,ale aj keď som chcela urobiť to najlepšie, skončilo to tým najhorším. ...autonehoda a ja som prežila na sedadle smrti, než niekto ,kto mal byť chránení od hlavy po päty,všetkým možným na strane vodiča. Sú to už roky,ale ...ja sa už z toho nevymotám. Preto som nahnevaná,aj keď to nedávam najavo,na celý svet a závidím ľuďom ich spokojný život plný šťastia, lásky a harmónie. Nič iné nevidím,len moje najhoršie vlastnosti,aj keď nikomu nič zlé neprajem. Chcem len, aby som aj ja našla svoj pokoj...
Škoda, že si konkretizovala dôvod tvojich stavov až teraz v poslednom príspevku. Prežila si obrovskú traumu. Myslím, že robíš dobre, ak navštevuješ psychiatra. Bolo by vhodné to kombinovať ešte aj s psychologickou terapiou u odborníka, ktorý má skúsenosti s pacientmi po nehodách. S týmto ti tu asi žiadny laik nepomôže.
Spýtam sa aspoň, máš okolo seba nejakých blízkych, ktorých máš rada a oni teba? Je ťažké prísť o milovanú osobu. Sústreď sa ale na tých, čo tu na svete zostali. Každý deň s nimi zaži niečo príjemné, rob aktivity, ktoré máš rada.
Takéto traumy dokáže zmierniť čas a potom ešte keď príde do života nejaká veľká pozitívna zmena, nová láska a pod. Držím ti palce.
Ja Ťa nebudem ani náhodou súdiť. Jednu kočku, ktorej sa pomáham dostať zo dňa to má podobe. Nie je vôbec jednoduché vyhrabať sa a ísť lepšie životom. Všetky, ktoré Ti tu začnú vypisovať, či študovala, či si žila s magorom a tak. Absolutne nie je podstatné, čo si urobila, čo bolo. Podstatné je to čo chceš s tým urobiť teraz. Nie každému je dopriate. Veľa z nich si to neuvedomuje. Takže ešte raz si silnejšia než si myslíš. Ver tomu. Držím Tí palce. Kašli na všetkých múdrych, ktorí všetko vedia. Začni postupne pomaly meniť návyky a krôčikmi sa postupne dostaneš ďalej. Uvedom si čo všetko si musela zvládnuť. Pamätaj si to.
@stanielka17 krasne si to napisala!
Chcem pochopiť veci, ktoré sa v životoch stávajú,niekoho to má posilniť,niekoho utlmiť. Mňa na jednej strane,zocelilo,na druhej poslalo do kolien. Najhoršie na tom je,že som začala vyhľadávať alkohol. Na jednej strane mi "na chvíľu pomôže", väčšinou večer,keď som sama a keď mám po práci, cítim sa byť kľudná a sú mi moje stavy jedno...(víno, červené, žiadne tvrdé). Bojím sa ,že sa zo mňa stane k tomu aj alkoholička. A sama nie som nikdy,brat,mama,sesternice,tety. Aj keď túžim byť sama niekedy, stále sa motajú okolo mba,aby som zbytočne nemyslela, nerozmýšľala. Cítim to tak,že chcú byť so mnou,aby som sa smiala, zabávala,myslela na iné veci. Ďakujem im za to, pomáha to,ale ...raz keď som sama,som sama s mojimi myšlienkami, minulosťou. Ďakujem všetkým za slová, ktoré má len utvrdzujú v tom,že potrebujem žiť,asi len potrebujem ,,kop do zadku".
mohla si napísať troška konkretnejšie o čo ide... skôr by sme ti vedeli pomôcť...