Som naozaj neschopná?
Ahojte. Zmenila som si nick, pretože potrebujem ostať v anonymite, no zároveň už asi neviem ako ďalej a preto po dlhom váhaní som sa rozhodla aspoň takto sa "vyrozprávať". Neviem ani, kde začať... Mám manžela a dve úžasné deti, prácu, ktorú mám rada. V podstate by mi nič nemalo chýbať, ale chýba... V poslednej dobe mám pocit, akoby som bola nanič, napriek tomu, že sa snažím. Mám pocit, že v ničom sa mi nedarí. Je to už dlhodobejšieho rázu, veľa vecí súvisí s mojim manželom, ale to tu teraz nechcem rozoberať. Moje sebavedomie je na bode mrazu. A možno od tohto sa to všetko vyvíja. Moje deti sú pre mňa všetkým a momentálne má trápi fakt, že som nestihla prísť na záver synovho tréningu, kedy "zahviezdil". Odbehla som s dcérou na nákup. Viem, možno si poviete, že aká hlúposť, ale keď som tesne pred koncom došla a videla syna ako sa mu tisnú slzy do očí a že chcel, aby sme videli ako sa mu darilo.... Myslela som, že mi pukne srdce. Vyčítam si to a aj manžel, samozrejme, mi to dal patrične najavo . Pritom kvôli tréningom už ani neviem, ako žijem, pretože sú časovo náročné. Neľutujem však ten čas, ktorý tam strávim. Akurát dnes bude hrať svoj prvý zápas. Ľutujem však túto chvíľu, kedy som tam nebola, hoci bolo milión tréningov, ktoré som odpozerala od začiatku po koniec. V poslednej dobe mám pocit, že všetko robím zle. Akosi strácam vlastný názor a aj takéto veci alebo aj menšie pochybenia si hneď vyčítam. Stále si myslím, že iný rodič by toto isto neurobil alebo iný človek to vie lepšie ako ja, len ja som neschopná. Prestala som si vážiť samu seba, to viem už dlhšie, zo všetkého sa obviňujem. Snažím sa postaviť na nohy, no mám pocit, že stále padám. Každý deň rozmýšľam, čo som komu povedala a či som nebola trápna a pod. Snažím sa pôsobiť pohodovo, som síce citlivej povahy, no predtým som takéto veci neriešila, myslím ohľadom toho, čo kde poviem. Možno by som mala vyhľadať psychológia, no potom si vravím, že netreba, že to zvládnem. Samu seba považujem za milú, priateľskú, ochotnú, ale už o i tom začínam pochybovať...
@jednoduchomama niek, nezvladnes to sama. Hneď zajtra si nájdeš psychológa. Tieto myšlienky nie sú v poriadku.
@jednoduchomama ty sa ženieš deň čo deň a chlap ti ešte aj vyčíta. ničí ťa ten chlap. namiesto toho, aby synovi vysvetlil, že si sa proste zdržala, však nevadí, veď tam bol on (otec), tak ti pred ním vytkne? ja nikdy nepochopím, prečo ženy žijú vo vzťahu s mužom, ktorý ich má v prdeli. tak jedine smer - psychológ - aby ti ten otvoril oči, pretože tvoj vzťah je nefunkčný a z toho plynie tvoje nízke sebavedomie a začínajúce depresie.
@jednoduchomama ahoj možno som čudná, mna viac zarazilo, ze synovi sa tisli slzy do očí...
Tréning, zahviezdil.... bol tam otec.... ktory na teba zazrel.
Ked si sla na nakup, tak asi nie prvy krát, veľa rodičov nestiha treningy, idu na zápasy. Treba sa o tom rozprávať, syn vie, ze mu fandis, no nedá sa byť na všetkých treningoch.
Musi vedieť, ze hra hlavne pre seba, nie len rodičov. Ze vás samozrezjmr teší jeho úspech...
A k zvyšku pribehu, zdravé sebavedomie ti podka mna chyba, asertivita, mozno aj uznanie manžela.
Takže určite vyhľadať psychológa, porozpravat sa, neviem, ci pracujes, alebo si na materskej....
Opytaj sa na superviziu. Drzim palce...
Ja mám obe deti citlivé, vedia pochopiť, ze sa to niekedy nedá.
No hlavne nepises o vasom zvtahu s manzelom a mam pocit, ze prave tam pramenia vsetky tvoje pochybnosti o tebe. Nedava ta on nejakym sposobom dole? Lebo aby ti vycital, ze si zmeskala kusok z treningu. Kolko rodicov dieta len zavezie a potom pride po dieta a na treningu vobec nie je. Aj to sledovanie, co si komu povedala,...nemava on na teba nejake poznamky? Nepises nic konkretnejsie, ale podla mna tam pramenia tvoje problemy. A pomaha ti v domacnosti? Alebo si po navrate do prace nasadla na rychlik, zaviest deti, rychlo do prace, nakupit, vyzdvihnut deti, ucenie, treningy, varenie, upratovanie, ..... a manzel nic. Mas toho vela a potom sa ti zda, ze nic neurobis poriadne.
@jednoduchomama na treningu bol otec? Ale otec a syn by privitali, aby ste cela rodina zili len jeho sportom a nenakupovali, nevenovali sa dcere len cele dni sedeli niekde v telocvicni a striehli na synove uspechy?
No dakujem pekne, nieco som si odsedela s dcerou na synovych treningoch a vobec ma to tam nebavilo. A keby mi chlap toto vycital tak by som mu s radostou prenechala nakupy, varenie aj celu domacnost a ja budem teda bezstarostne cumiet na synov sport.
@jednoduchomama citam medzi riadkami, ze sebavedomie ti podkopava manzel kritizovanim vsetkeho co robis. Vyhadzuje ti na oci, ze ine matky by urobili inak, lepsie, stihli by viac, atd.? Ak tak robi, sebavedomie straca on a takto si to asi kompenzuje. Psychologa potrebuje on, sprava sa manipulatorsky. Nedaj sa zomliet a neprijmi jeho obvinovania.
@jednoduchomama Nebola som asi na ziadnom treningu mojich deti od zaciatku do konca-vzdy som doviedla a odviedla. Na preteky chodime, aj to nie na vsetky a nikto nikdy mi nic nevycital a ani ja sebe. Su ine chvile, kedy som so svojimi detmi, a tie si spolu uzivame naplno. Osobne to vidim tak, ze sebavedomie ti narusa manzel, takze treba zistit, ze preco mu takto hrabe a psycholog ani Tebe neuskodi, minimalne Ti vysvetli, aako so svojimi pocitmi pracovat.
myslim, ze si sa spravne ohodnotila v zmysle nizkeho sebavedomia a pochybovania o sebe...partner ti to len odraza...ci to dokazes prekonat sama, tazko povedat, predpokladam, ze tieto nastavenie - hoci sa prejavuju az teraz, vychadzaju kdesi z detstva, z povodnej rodiny, rodicov...
@jednoduchomama v prvom rade hlavu hore! keby si bola neschopna, tak vsetky tie veci, co si tu opisala, by si nerobila.
neviem ake stare mas deti, ale zacala by som tym, ze jeden den/vikend by som si zaplatila nejaky wellness pobyt, zobrala kamosku a isla si oddychnut a vypnut. ocividne to potrebujes, trosku si odfrknut a ziskat nadhlad.
nasledne rozhovor s manzelom, ze laskavo vycitky a blbe reci o tvojej neschopnosti a chybach, nech si strci za klobuk a nech sa ukaze on aky je frajer, mozte si vymenit role.
mozno ani tak nepotrebujes psychologa ako skor psychohygienu 🍀🌞
Ja sa vyjadrim len k tomu sedeniu na treningu - pravdupovediac nerozumiem tomu, preco by si mala sediet na treningu... ja ako trener by som take nieco ani nedovolila. Dost som sa napoculaval od kamaratiek, ako sa niektori rodicia na takych treningoch spravaju, niecia deti (svoje aj cudzie) a podryvaju autoritu trenera. Podla mna tam rodic nema co robit. A usetreny cas vie potom vyuzit napr. na ten nakup.
Vytesnit (odignorovat) muza i jeho davanie nieco ti pocitit. Nevztahuj to na seba. Vnimaj to tak, ako to je - on len tym dava priechod svojim zlym pocitom (zbavuje sa ich prenasanim na druheho) a vobec mu nezapina, ze tym len upevnuje v dietati tie negativne pocity z tej chvile.
Ze hlupo likviduje, potlaca to pekne, co s tym momentom je spojene.
Ty sa zas odsobni od toho, ze mas byt za take veci vinna. Lebo syn je sklamany. Nebol to zamer, bola to nahoda, ze to tak vyslo. Stava sa. Neurobila si to naschval.
Miesto toho sa nabuduce v takej podobnej situacii usmej a vytiahni tu pozitivnu stranku vsetkeho.
Povedz, ze ta mrzi, ze si tam nebola (lebo to je pravda), ale ze sa tesis a je to super, ze zahviezdil. A poziadaj ho, aby ti to dopodrobna opisal. Ver tomu, ze sa po chvili roztopi a bude o tom s nadsenim rozpravat.
A ked z trucu odmietne, neboj sa ukazat sklamanie a smutok: skoda, mna zaujima, ako to bolo.
Neprehanaj ospravedlnovanie, ani nenaliehaj. Drz to tak vyrovnane. Ver tomu, ze po nejakej dobe ti to bude chciet povedat.
Co sa muza tyka, tam sa potrebujes nastavit do roviny, kde vnimas, co ti vycita opravnene a co neopravnene. A to neopravnene si nebrat k srdcu, nevztahovat to na seba. Naopak, v tom vidiet to, co za tym casto je.
Ze len je nahnevany a ma potrebu sa tej nepohody zbavit tym, ze ju na niekoho prenesie. A vidiet cez to. Vidiet to, co on v danej chvili zaslepenosti nepohodou nevidi. A to mu s kludom v sukromi povedat (ak je to potrebne).
Trebars na tuto situaciu (ak sa k nej muz este vrati) mu povedat, ze nebolo rozumne pred synom robit ti vycitky. Ze tym nedaval iba najavo, ze syna chape a je na jeho strane, ale zaroven aj zbytocne umocnoval v nom pocit, ake zle to je. A este horsie.
A ze ty si to so synom vyrozpravas a vysvetlis aj sama. Tak nie je vhodne, aby do toho stale zasahoval. Naco mu chce stale pripominat, ze je to zle, ze si tam nebola? Aby na to nezabudol? Aby sa stale zle citil? Aby si nakoniec ten pekny okamih pamatal hlavne ako svoje sklamanie?
V podstate sa potrebujes naucit prevziat opraty.
Tym, ze urcis veci, co su tvoja chyba a prevezmes za ne zodpovednost. A veci, co nie su tvoja chyba. A nedas si za ne vnutit zodpovednost. Ani citovym vydieranim (= obvinovanim zo zlyhania). Ani pocitom viny. A to ani k vlastnym detom. Lebo to nie je prospesne ani pre ne.
@jednoduchomama ja že ste zmeškali syna na olympiáde a to by na tréningu 🙈vôbec si to nevyčítajte, bol tam predsa otec, neviem koľko má syn rokov, ale to keď bude mat tréning v lete cez týždeň ráno o 8 si vezmete dovolenku, aby ste ho cely videli? Presne pre toto dúfam, že náš syn nebude chcieť robiť žiaden šport s cieľom byt profesionál 😃podriaďovať tomu celu rodinu musí byt náročné, ešte aked máte aj iné dieťa, veď aj tomu sa treba venovať. Skôr manželovi vysvetlite, nech sa spamätá a nepodrýva Vás.
Niesi šťastná so svojím mužom a to je ten problém...neopisujes ten problém medzi vami, ale to je,, kameň úrazu,, pomoc psychológa neuškodí...
@jednoduchomama mne sa nezdas ok. Aj moje dieta ma treningy a ja mam iny program, ako na nich lapet. A vzdy mam co alebo aj len tak sediet a pit kavu. Ak by som aj nebola na nejakom predstaveni alebo com, zily mi to netrha, moze mi to dieta alebo ucitel/trener prerozpravat.
@jednoduchomama asi máš toho veľa a lietaš hore dole.Nemas mať prečo výčitky boli by ženy, ktoré by zatiaľ išli na kávu.Neda sa byť 100% nebuď na seba taká prísna.Mne, keby muž za to vynadal veľmi by som sa nahnevala.Skus si lepšie zmanazovat čas nákupy, trnenig...asi si vyčerpaná a lutostiva
Ja to vidím na premotivovanu matku, syn chodí na 3 rôzne športové tréningy, ale ani na jednom rodičia nesedia. Koľkokrát preňho prídem posledná a žiadne slzy v očiach a výčitky. Čakám vonku ani dnu sa netrepem, ved je to tréning, nie olympiáda. Ty si už zrelá na psychiatra, ak ta takáto blbina rozhodi .
@luccija nemyslim si, ze ma toho vela, skor maju doma nejako divne nastavene hodnoty. Keby toho mala vela, tak nema cas vysedavat na treningu. Ja zvycajne najviac toho porobim, ked su deti na treningu, aby som sa potom mohla venovat im.
@jednoduchomama Ja som tiež nechodila synovi na tréning, len som ho čakala v aute, toto nie sú veľké problémy, keď si všimne teraz, že aké problémy prinesie napr. vojna, vírusy a iné veci, ktoré sa nedajú ovplyvniť, tak toto je maličkosť. Keď bude chcieť nabudúce, aby na tréningu bola aj mama, tak tam ísť.
Tiez mi pride prehnane, ze chodis na vsetky treningy, potom sa vobec necudujem, ze stracas vlastny nazor, ked nemas absolutne vlastny cas.
Ja som ako dieta robila aktivne sport a poviem ti teda, ze ziadni rodicia na treningy nechodili, mali svoj vlastny program.
A my sme ako decka boli radi, ze mame svoje aktivity bez rodicov. Aj sme sa samy na trening odviezli autobusom, aj sme sa doviezli domov a nikto ani poriadne nevedel, co sa na treningoch deje a nam bolo super, zazili sme kopec srandy. Na rodicov sme si ani nespomenuli.
Asi bude chyba v tom, co pises, ze deti su pre teba vsetkym. Zabudas, ze aj ty si samostatna bytost, namiesto vysedavania na treningoch si radsej odbehni ku kadernicke, na kavu, alebo este lepsie, prihlas sa na nejaky vlastny kruzok podla vlastnych zaujmov. Bude ti lepsie a mozno znovu objavis aj ten vlastny nazor.
Ďakujem za vaše názory a postrehy... Premotivovaná matka určite nie som, ale veľmi mi pomohol váš pohľad na vec... Viem, že musím určité veci zmeniť, ale hlavne v zmysle, aby som vo svojom rebríčku hodnôt mala i samu seba...
A hlavne ste mi dodali síl to zmeniť...
Vyhľadať psychológa nie je vôbec hanba a áno možno to zvládneš aj sama, ale to neznamená, ze si nemôžeš pomôcť psychológom, ved psycholog je na to. A za druhe, no áno blbá situácia, že si to nevidela. No ale co uz? Ešte veľa veci v živote premeskas, nestihneš alebo pokazis. Ved sme predsa ludia a nie sme dokonalí. Ale ta nedokonalosť nás robí výnimočnými. Aj to ak niečo povieš a bude to nakoniec trápne, ta robí tým kým si.