Smrť v rodine

@iving.... Smrť nie je koniec.Ide všetko ďalej len v inej forme,podobe.Nehnevaj sa na svet....odpustenie je kľúčom.

Zivot nam pride obcas kruty, k niekomu sa zachova horsie ako k inym, ale ono je to nase ponimanie reality. Vela zla je na svete, ale aj vela dobra. Ked ti milovany clovek odchadza tazko sa pripravit, bud casto nablizku, travit cas robenim banalnych cinnosti, to si neskor budes velmi cenit. Ono ten smutok, ta depka ta akoby pohltili, ale potom neskor to prejdeca prave tie pekne momenty ti daju silu.

Presviedcat na druhe babo ta nemozno, to je tvoje/vase osobne uvazenie, ale byt jedinackom nie je vyhra a pred krutostou osudu ta to nejako neochrani a to ti hovorim ako jedinacik.
Bolo by dobre zamysliet sa, co robis preto, aby bol svet lepsie miesto (akokolvek pateticky to znie), lebo len to ze sme a nic zle nerobime nam nedava ziadny narok na ''dobry'' zivot. Na druhej strane ani tie najlaskavejsie skutky ta neochrania, ale aspon ti daju pocit, ze vyvazujes tu krutost.

A casom bude lepsie, v tazkom obdobi clovek vedi veci velmi cierno

skús pozrieť skupinu - sú tu maminky čo sa zaoberajú touto otázkou, niečo si prečítaš čo oni píšu, a možno sa Ti aj uĺaví....

@iving nezomierame, vraciame sa domov

S tym sa vyrovnat neda. Ja som bola denno denne pri mojej krstnej (zomrela pted 4 rokmi na rakovinu), poviem ti, sama som sa modlila, aby uz zomrela a netrapila sa, pre niekojo mozno krute, ale vedeli sme ze to pride, vidiet cloveka ktory doslova krici od bolesti pri kazdom dotyku, nevladneho, uboleneho... Je nieco strasne. Ju som mala velmi prevelmi rada, bolelo ma srdce, ze odchadza, dodnes si za nou poplacem (obcas aj prizabudnem ze tu uz neni, ze jej chcem zavolat). Bohuzial vsetci mudime zomriet, to je jedina istota na tomto svete. Avsak je rozdiel akym sposobom odideme. Ja sa len modlim ze ja osobne ani nikzo z mojej todiny aby sme neokusili zomietajie na takuto chorobu. Orajem ti, aby si to dokazala prijat. Vyrovnat sa s tym vytovnas az neskor, chce to cas. Hlavne byt umietajucemu resp choremu oporou

je mi to ľúto, ale žiaľ to je kolobeh života, jedni sa rodia a iní umierajú, či už je smrť vyslobodením alebo sa to vzhľadom na vek akosi očakáva, nikdy sa s tým človek nezmieri ak je tam emocionálne puto, vždy to človeka bude bolieť.., ale žiaľ aj to je život, možno aj preto, by si človek mal viac všímať aj tie krásy života, okamihy...život nie je len o krutosti a bolesti, život prináša aj krásne okamihu... ja osobne som zažila smrť starej mamy, kde sa to už čakalo, ale priznám sa, že ma to zasiahlo aj napriek tomu, zažila som aj smrť svojho dieťa, možno aj vďaka tomu sa pozerám na život inak ako iní, áno nesime si síce svoju bolesť v srdci, ale na strane druhej som šťastná, že mám na tomto svete ešte 2 pre mňa nádherné deti a tak ako je vyššie napísané, "všetko ťažké v živote človeka posilní a posunie ďalej"....čo sa týka tvojho rozhodnutia mať ďalšie dieťa, je to samozrejme tvoje súkromné rozhodnutie, ale keď sa nad tým zamyslíš, nie je ti ľúto, aby vyrastalo samé?, aby raz bolo tu na svete samé, keď už vy tu napríklad nebudete.... netreba život vidieť až tak čierne, ale ani úplne ružovo, možno keby neboli prekážky tak by sme nevedeli ohodnotiť aj to krásne a dobré čo život prináša...

V roku 2011 zistili môjmu otcovi rakovinu, bol to ťažký 2,5 ročný boj, fyzicky aj psychicky, nielen pre rodinu ale aj pre neho, neustále kontroly, chemoterapie, a niekoľko operácii, mal tú najhoršiu formu rakoviny, bolo to otrasné obdobie, ked mu zistili rakovinu ja som bola vo 4 mesiaci tehotenstva. Zažiť toto by som nepriala ani najhoršiemu nepriateľovi, bolesti, 4 fistuly (otvorené rany) na bruchu, neustále preväzy. Od začiatku mu dávali len minimálnu nádej, a on chudák sa len bál, aby sa čím skôr mohol vrátiť do práce, vobec si nechcel pripustiť, že sa nemusí vrátiť ani domov z nemocnice, veril veľmi veril že sa vylieči, žiaľ nestalo sa, umieral pomaly a postupne, a ak sa pýtaš na to či sa dá pripraviť na smrť tak nie nedá, či je to náhla smrť či už je to jasné, že človek proste odíde na druhý svet, vždy to rovnako bolí. Blbé reči typu, čas vylieči všetky rany sú ozaj o ničom, nevylieči, človek sa len naučí postupne s tým žiť, keby nie môjho syna, tak Vianoce, ani Veľkú nov, neoslavujem, neznášam sviatky, a ked jeho narodenín celý preplačem, bol to super otec a starý otec, úžasný človek, a keď nevedel pomôcť tak nikdy neublížil, o to je to ťažšie. Vedeli sme sa o všetkom aj hodiny rozprávať, a o všetkom možnom, bol nielen mojím otcom, ale aj radcom, keď som nevedela ako ďalej vždy vedel nájsť riešenie. Som strašne emocionálny typ, preto, ma takéto veci dokážu neskutočne bolieť. A spomínaš dieťatko, presne som na tom ako ty, manžel by aj chcel, ale vo vne je strach silnejší. mám jedného synčeka, a zatiaľ nemám odvahu na ďalšie dieťatko. Takže v tomto sme na tom rovnako, ale verím, že raz ako ja aj ty v sebe nájdeš odvahu zmeniť to. Pretože, slová, aby neostalo dieťatko samé mi nejako nepomáhajú sa rozhodnúť, aspoň zatiaľ nie. Ale zase u mňa je tých dôvodov viac. ☹

@iving napisem ti za seba...
Mala som choreho dedka, chore srdce, pluca atd...On bol pri zmysloch, bol doma, viac menej sebestacny, ale strasne slaby..uz len sedel a lezal viac menej, skratka nevladal, tazko dychal...ale zil Bol tu s nami....
Ked som z tyzdna na tyzden pozerala ako slabne, chudne, chradne, tak som sa sama v sebe snazila vysporiadat s tym, ze skratka koniec sa blizi...Aj som si myslela, ze sa mi to podarilo. Brala som to tak, ze bol to ten najlepsi dedko na svete akeho som mohla mat a som rada a vdacna za to, ale proste jeho put na tomto svete sa konci...dal nam co mohol ale uz proste...proste konci. Neviem ako inak by som to nazvala....No zrazu sa mu pohorsilo, vzali ho do nemocky a diagnoza rakovina pluc a metastazy, posledne stadium...Bola to velka rana, ale aj tak mi to stale akoby nedochadzalo. Rozum to chapal, vedela som, ze to je najhorsie...ale srdce dufalo v zazrak. Modlila som sa hlavne za to, ze ked uz, tak nech aspon netrpi. A to sa mi splnilo....Dedko umrel do tyzdna. Este sme za nim boli, ved koniec koncov kazdy den...v posledny den ho mamina drzala za ruku-ked nas uz dr. zavolala vraj ,,pridite, blizime sa do finale,, (krava).
Dedko netrpel, bol napichany proti bolestiam, len skratka spal, uz nevladal, doslova dodychaval, sem tam sa prebral, nieco sa opytal, vypytal si vodu...a povedal, ze nas vsetkych lubi! On vedel, ze je koniec....
Myslela som, ze toto cele neprezijem, ze sa zblaznim od bolesti a smutku....
Tak ako som si myslela, ze som pripravena a zmierena tak som nebola! A nikdy nebudem. Na toto sa nikdy nikto nepripravi. Ci uz clovek umrie nahle, po dlhom trapeni, po kratsom....Je to jedno. Ak niekoho milujes, nikdy ho nenechas ,,odist,, Odide, ale len z oci....zo srdca nikdy.
Ubehli 4mesiace a ja stale trpim...Kazdodenny zhon a povinnosti, deti, ostatna rodina ti pomozu to ako tak prekonat, ale ta bolest v srdci je. Nie je den aby mi nechybal, aby som sa nehnevala na cely svet a na cely zivot, ze preco je to takto....A desim sa dalsich strat v rodine....
Neviem ako sa da s tymto stastne zit....Ja po dedkovej smrti (v podstate to bola taka prva velka strata pre mna) hovorim, ze uz zivot pre mna nie je stastny, len spokojny. Nikdy uz nic nebude ako bolo...

Zelam ti vela vela sil!!!!!!!!!! A zdravie tebe a celej rodine! Aby ste spolocnych ,,spokojnych,, chvil mali co najviac!

@iving ako sa vyrovnať neviem, som v tej istej situácii, a pomáha mi, že je vedľa mňa človek (ľudia), ktorí to prežívajú so mnou, rozprávame sa.. nie si predsa jediná, ktorá má tú blízku osobu rada... a ešte jedno, snažte sa (v rámci možností) tráviť s tou osobou ešte príjemné chvíľky. môžete i zaspomínať na staré časy..

@iving neda sa.....aj ja som vedela, ze mama zomiera a boli to krute roky, miesto puberty a zabav s kamaratkami som bola v nemocnici pri mame, alebo v praci, aby som mala nieco ine na robote a to najhorsie obdobie trvalo 4 roky.....bola som na to sama a ak si povedala, ze smrt je vykupenie, v pripade mojej mamy to platilo na 1000 000 000 % . Ale neda sa na to pripravit ani sa s tym zmierit, Je to uz 19 rokov od vtedy, ale boli a jedine co pomaha je cas. Aj teraz este velakrat placem, ze chcem mamu a tatu, ten zomrel 3 roky pred mamou a to bola nahla smrt. A mozem povedt, ze bolest bola rovnaka, aj ked v maminom pripade horsia, lebo som videla tu bolest.

čítala som len úvodný príspevok....Mrzí ma že tým prechádzaš,ale to je život....Ludia sa rodia a umierajú bez toho aby nám o tom dali vedieť...Narodenie je krásne, ale umrtie hrozné...Ten pocit že toho človeka viac neuvidíš.... No hrozný... ale zvládneš to tak, že mysli si, že je vždy pri tebe, podporuje ťa a miluje nadalej, a deti od smrti nestrán, vypomstí sati to prídu na to, že život nie je čiernobiely a potom ty budeš tá zlá