Samota 30 ročnej

Ahojte, v prvom rade všetkým želám krásnu sobotu. Prišla som sem trochu si vyliať srdce a možno by som dostala aj nejakú radu, za ktorú by som bola naozaj veľmi vďačná.

Som 30 ročná, slobodná a bezdetná, vždy som sa snažila žiť, vždy som chcela mať zopár kamarátiek, nájsť si muža a mať rodinu. Už takmer 9 rokov žiaľ zisťujem, že aj za takú dobu som si nikdy nevedela nájsť čo i len jednu kamarátku, každú ledva ledva nájdenú známosť som vždy doplatila, bola iniciatíva a snaha len z mojej strany, vždy som sa snažila si nájsť na kamarátku čas, aj keď mám veľmi náročnú prácu, v ktorej sa síce nenarobím rukami, ale sú dni kedy prídem domov ako vyflusnutá. Ďalej do toho aj študujem takže občas mám tých povinností viacej. Moje "exkamarátky" ma vždy poslali kade ľahšie alebo ma začali úplne ignorovať až sa niť pretrhla, čo ma vždy bolí. Cítim sa sama, nemám s kým ísť vybehnúť len tak v teplákoch na kávu, niekoho pozrieť, zavolať, proste nič. Čokoľvek chcem musím ísť sama, preto sa nejakým udalostiam vyhýbam, lebo ísť niekam si sadnúť na víno sama nepôjdem.

Môj život sa krúti len okolo práce a momentálne aj školy, keď mám voľný čas chodím si sem tam zacvičiť, myslela som si márne, že pokiaľ pôjdem cvičiť na nejaké skupinovky, že si tam nájdem aspoň nejakú známu... Nenašla som. Naozaj sa veľmi často zamýšľam, kde robím chybu, som spoločenská aj empatická, nikdy som ľudí nesúdila a vždy sa snažím každého pochopiť. V práci sa mi taktiež nepodarilo za 5 rokov čo som tam nájsť si niekoho.

Som z tohto všetkého veľmi smutná, keď vidím, ako kamarátky spolu sedia na káve smejú sa, porozprávajú sa a užijú si spoločný čas. Veľmi závidím, pravdaže v dobrom. Obzvlášť ma vie naozaj položiť na kolená, keď vidím rozlúčku, oslavu, kde si žena pozve aj 10 kamarátiek a ja si na svoju oslavu nemám okrem rodiny (za ktorú som vďačná) pozvať. Ubíja ma to.

K téme muž sa vyjadrím tiež, nemala som asi ešte šťastie na toho pravého, vždy ma každý len využil alebo tam neboli sympatie. Takže nedarí sa mi nájsť ani tú svoju polovičku. Zároveň viem, že žiaden muž mi nepríde zaklopať na dvere, ale kde mám ísť? Kde ho môžem stretnúť? Kde môžem stretnúť kamarátku? Nežijem život, že by som sedela len doma, vždy keď je možnosť idem von, aj sama. Ak teda nerátam normálne činnosti ako ísť na nákup a pod. Tie sú samozrejmosť..

Už to na mňa veľa dolieha, snažím sa a nedarí sa. Začala som na sebe makať, aby som trochu schudla aby som možno bola viac príťažlivá (ak teda teraz nie som, neviem posúdiť). Nato všetko čo som si v živote prežila som sa nevzdala, ale poviem Vám už sa vzdávam, rezignujem. To nie je normálne, aby som si nedokázala nájsť aspoň jednu osobu či už kamošku alebo partnera, s ktorým by som bola rada a trávila s ním čas. Pocit samoty je úplne na hov.. (prepáčte za výraz). Naozaj neviem čo ďalej, či robím chybu alebo kde to viazne. Nechce, aby to vyzeralo že sa ľutujem (viem, že ľudia majú omnoho väčšie problémy...), ale mňa to neskutočne ubíja. Budem rada za každý Váš názor a vopred Vám ďakujem. Vážim si to.