Rodina sa ozýva len vtedy, keď niečo potrebuje
Ahojte… chcem sa len vyrozpravat a spytat sa, ci to u vas funguje podobne. Nasa rodina sa vzdy stretavala, este co si pamatam, ked som bola mala, vzdy sme sa stretli na roznych oslavach, navstevovali sme sa pravidelne… No a postupne z toho ubudalo, az nakoniec to vyzera uz tak, ze hlavne z ocinovej strany rodiny pridu len ked nieco potrebuju. Ja studujem mimo mesta a domov chodim niekedy na vikend. Tento vikend som bola doma a bola u nas ocinova sestra. Klasicky prisla, lebo potrebovala nieco od ocina a za mnou prisla, lebo tiez nieco odo mna potrebovala. Co mi vsak prislo neskutocne luto bolo, ze sme sa nevideli asi polroka a ked sme sa vcera uvideli, tak mi len capla papier do ruky, ze nech jej poviem, co tam ma a ani sa nespytala, ako sa mam, ako sa mi dari, nic. A ako som jej povedala, co bolo treba, zobrala sa a odisla. Proste… prislo mi to take, ze ju absolutne nezaujimame, len ked nieco potrebuje, inak sme pre nu vzduch… Zacinam sa zamyslat nad tym celym, ako sa tie vztahy pomenili a su uz len take zistne, nie uprimne.. Mate aj vy niekoho takeho v rodine?😏
To je vekom, každý má svoju rodinu, robotu, program, starosti...
Ja sa napr preto snažím pravidelne stretávať alebo si aspoň zavolať, robíme opekačky, obedy alebo len také návštevy, keď sa dá. Narodky stále s rodinou, aj keby len pri káve a koláčiku.
Na udržiavaní vzťahov treba pracovať. Doslova.
Niektore vztahy su uprimne, niektore "vyuzivacne", tie uprimne treba pestovat, tie druhe nechat zakapat.
Ahoj,
ved sa ich to spytaj a povedz im to co si tu napisala. Nie v zlim, len ze ta to mrzi. Alebo ich zavolaj ty cez vikend ku vam na kavu a kolac, proste len tak. Mozno povedia ze niet casu a mozno aj vysvetlua preco z toho upadlo.
A inak, kolko jrat si ty zavolala rodine len tak ako sa maju a co noveho, z vlastnej iniciativy, zaujmu?
My máme takých všetkých z oboch strán. Keď sme na to slušne nepriamo poukázali, už nechodí nikto, ani nezavola, úplne s nami prerušili kontakty. Takú mame my rodinu.
Ja som mala také kamarátky ked som potrebovala ja nebol pri mňe nikto až na jednu.Ked ONI niečo potrebovali tak už pribehli.Všetko som to odstrihla nepotrebujem take kamarátky mám tu jednu ta mi stáči to si vždy pomôžeme ONA mňe a JA jej.Netreba sa nechať využivať.Aj priateľove sestry sú take som pre nich neexistujuca ale ked niečo treba vybaviť tak už sa pridu natlačať do zádkua sú falošne.Naučila som sa povedať NIE a mám pokoj.
@svetlonos Predstav si, ze velakrat. Jednemu ujovi, s ktorym som mala ako mensia dobry vztah, som zvykla z casu na cas zavolat ako sa ma, popriat k meninam… On mne nikdy. Vies, kedy naposledy mi volal on sam od seba? V oktobri, ked nieco potreboval.
Taktiez dalsia teta… tej napisem a ma na haku, odpise mozno o 3 mesiace na jednu obycajnu spravu, zelanie k meninam, tak som s tym uz tiez sekla. Ten vcerajsok ma len nejako viac nasmeroval k tomu, ze tie kontakty budem smerovat do stratena aj ja. Nepaci sa mi, aj ked je to rodina, ze ma poznaju, len ked nieco potrebuju.
Ked budes mat svoju rodinu, prides na to, ze mas svojich starosti viac ako dost a niekedy jednoducho na zdvorilostne navstevy po rodine ani nevychadza cas. My sa tiez hore dole nenavstevujeme, ale co som rada, ked niekto potrebuje pomoc, tak nikdy nebol problem pomoct. S hocicim a hocikomu.
@viestta Toto ja ale chapem. Skor som narazala na to, ze uz ked tu proste aj bola, tak ju zaujimalo len svoje, hovorila len o sebe, ani zo slusnosti sa nespytala ako sa mame.. proste cudne.
otázka znie, či aj oni vám pomôžu keď treba. Ak nie, odstrihla by som sa od nich, ak áno, tak mi to príde normálne. Som introvert a natoľko zaujatá vlastným životom, že nemienim strácať čas zdvorilostným tliachaním, rodina nerodina. Kto mi je blízky, vždy pomôžem, keď treba. Máme takú príbuznú, ktorá silou mocou vymýšľa kadejaké rodinné stretnutia a oslavy a strpčuje tým život zvyšku rodiny. Ona je už na dôchodku, nemá muža ani deti, tak sa nudí a nevie pochopiť, že ľudia majú svoje životy. Následne sa zdúva a robí dusno v celej rodine, že to nikto neocení tú jej snahu.
No vues, ty mas cas. Oni uz svoje rodiny. Ja som skutocne hrozna na meniny aj narodeniny. Keby ma mali ludia podla toho sudit, takmer nik sa so mnou nebavi 🙂 Meniny dokonca svoje uz roky neriesim. Mam 40, vlastnu rodinu a aj ked niet casu na navstevovanie rodiny, vzdy sa potesim kedcich uvidim. NPriklad s jednym bratrancom volam raz za 2-3 roky, zijeme kazdy inde. S druhym som v super kontakte. S dalsim bratrancom sme sa bavili teraz snad po 5-7 rokoch, zavolal nas na svadbu, i ked mojho muza ani len na foto nevidel predtym. Keby mi zavolali ze cosi potrebuju a viem pomoct, pomôžem.
A aj my sme sa kedysi casto stretavali v rodine, ci oslavy ci sviatky. Pribuda prace, problemov o ktorych nie kazdy rad hovori, ubuda casu. Nemusia byt bezpodmienecne vychcani. Kde moje porozumenie, ci skôr pomoc neprichadza v uvahu, je financna pomoc. Velmi by som musela zvazit ci a hlavne komu. Viem, kto by mi vratil a kto nie. A na dotacie nemam chut ani moznost.
Ale ako pisem, s inymi vecami pomozem pokial mi to je mozne.
domov je dovtedy domovom kým žijú rodičia...to isté je aj so súrodencami, s rodinou. akonáhle zomrú rodičia - rodina sa časom rozdrobí. už sa tak často nestretávajú, a to sa nemusia ani pohádať ohľadom dedičstva....
každý má časom svoju rodinu ktorej venuje max. času. Máme to aj my. Ale ja to beriem úplne OK. Všetky starosti a radosti preberám jedine s manželom, so súrodencami podstatne menej - majú svoje starosti ktoré tak isto preberajú so svojimi manželkami - dokonca asi ani neviem o všetkých ich problémoch....
Podla mňa to ide vekom.
Akoby človek sa viac sústredil na seba. Vykecá sa, porieši čo potrebuje on a na druhých nasrať.
Všimla som si to u viacerých členov, a nevnímam to zle, skôr ako súčasť starnutia..