Reči otca o smrti mi spôsobujú ťažké stavy

Ano ludia velmi casto zabudaju na smrt. Resp. Vyhybaju sa tejto teme.Vlastne jedinou istotou v zivote je smrt. Trebahladat v sebe preco tam vznikol ten strach.

Nedá sa pripraviť na smrť svojich blízkych.. náš ocko bol veľmi chorý, ku koncu už ležiaci, strach zo smrti bol na každom kroku, aké to bude, až zomrie, nevedela som si to vôbec predstaviť.. je pár mesiacov po smrti a stále to bolí 🥺 prvé Vianoce, prvý Silvester bez neho... Na štedrý deň miesto darčeka som mu zapálila sviečku... Ale toto je život, už mi to znie ako klišé ale roky idú rýchlo a život prejde ako nič, nedá sa to ovplyvniť...
Jemu už je dobre, on by sa tu už vrátiť nechcel, no ja tu ešte mám nedokončenú misiu..
Človek musí byť silný, aj keď ho žiaľ ide rozparať, ale musí to zvládnuť. Treba brať veci tak ako prichádzajú, načo sa sužovat roky popredu? Keď nevieš dňa ani hodiny? Na žiaľ a plač bude čas potom... Teraz si užívaj ocovu prítomnosť, váž si čas strávený s rodičmi, povedz mu tisíc krát ako ho ľúbiš, ako mu ďakuješ za život ❤️

Kazdy zomrie. Zacni sa zaoberat smrtou a akceptovat ju.

Koľko máš rokov? Od toho závisí odpoveď k tvojej téme.

Podľa mňa máš typické príznaky úzkosti ,uzkostné stavy,skús ako 1.pomoc užiť magnézium,zhlboka dýchať...2.krok je naučiť sa spracovať negatívne emócie,nie je hanba vyhľadať pomoc ❤️

Moj dedo bol odjakziva hypochonder,"zomiera" kazdy druhy den,bedakal,otravoval tym,nieco nenormalne,to je doslova citove vydieranie svojho okolia.....no a dnes ma 94 rokov a je sebestacny,pestuje sa .....Nas si vycvicil aby sme ho obskakovali cely zivot podla hesla"Musim sa o seba velmi starat,lebo ja som jediny a druhych je vela.....".

Moj otec casto spomina smrt, dokonca ma aj tuzbu zomriet v danom veku (75 rokov), uz mame aj instrukcie, co robit, ak by s nim bolo zle 🤣 sice sa smejem, ale nemyslim to zle. Otca mam velmi rada. Ma aj nejake diagnozy, ale nic ohrozujuce.
Smejem sa iba na tom, ako si to pekne naplanoval. A ked viem, ze ho to upokoji, no nech mi to povie. Chce byt pripraveny a citit pokoj. To je to najmenej, co mu mozem poskytnut - byt s nim, pocuvat ho, prislubit, ze mu splnim jeho prosby.
Istym sposobom sme k smrti blizko vsetci. Nikdy nevieme, co sa moze stat. Preto treba smrt vnimat ako sucast zivota, aj ked je bolestiva.
Mozno tvoj otec recami o smrti odburava svoj strach z nej. Bud mu oporou, nehysterci a tes sa, ze ho tu este mas.

Keď som začala čítať tvoj príspevok, chcela som ti napísať, ako pred cca 10-12rokmi svokra (mala ešte pred 70) furt rozprávala o smrti, chlap chodil odtiaľ rozhodený, utrápený. Až raz začala bedakatvaj predomnou , tak som ju slušne upratala . Či už má kúpenú truhlu? Veď na povale sa zmestí a počká, nech ju má podľa svojho vkusu. Potom som jej povedala že veď nemá žiadne ťažké choroby, je vitálna, behá na púte, trepala sa busom do Medžugoria v najväčších horúčavách, po roku niekde do Fatima, lurdy busom sa trmacali 10 dni cez pol Európy po pútnych miestach, to by umierajúci nezvládol. Zabralo, pomohlo. Medzitým prekonala karcinóm prsníka, minulý rok čreva, .
Keď som tvoj text dočítala, pochopila som, že s pomocou otca - jeho vplyvom si získala panickú poruchu, nejaký psychicky problém a už to nezvladaš. Vyhľadaj pomoc odborníkov, určite ti pomôžu, ty si nezaslúžiš takéto trápenie duše. A tela. Prosím ťa urob to čím skôr, môj chlap to našťastie zvládol, ale videla som čo dokáže takýto stav.
Veľmi ti držím palce 🍀🍀🍀

Smrť patrí k životu. Úplne normálne. Všetci raz zomrieme. Taky infarkt niekdy v 70tke na dovolenke by som brala. Resp v čase keď si už život nebudem môcť koli zdravotným problémom užívať.
Trápiš sa niečím, co ešte nenastalo. Celé zle. Takto si znicis úplne psychiku.

@77daniela77 Velmi zaujimave zivotne heslo. Asi si ho obcas prisvojim 😉

U nás takto starká, tá zomiera už vyše 40 rokov, začala s tým, keď mala 40-45 rokov? s takými rečami o smrti, že ona tu už dlho nebude, nebude nás aspoň na staré kolená otravovať a podobne, už jej ťahá na 90 rokov a furt tu je a ešte sa hnevá, že načo tak dlho 😅. Nechápeme nikto z rodiny, prečo má také reči, ale neriešime už. Ako dieťa ma to desilo, že by zomrela, aj úzkosť som cítila z toho, lebo ju mám veľmi rada, ale keďže tak dlho o tom hovorí a nič sa nedialo, tak sme to začali všetci v rodine nejako púšťať jedným uchom dnu a druhým von a nevnímame tie jej reči, skôr to vždy zvrtneme na srandu, že ju nechcú ešte hore a podobne, potom sa tomu aj zasmejeme. Posledne som jej povedala, ty tak chceš veľmi zomrieť až ti robí Pánbožko napriek, odvetila mi, že mám asi pravdu. Už má svoj vek, ale zatiaľ zdravie celkom ok, ale už vieme, že to môže prísť hocikedy no, nikto tu nie je večne. Proste musíš prijať ten fakt, že raz to príde, ale je zbytočné sa tým trápiť, a keď bude mať tvoj ocino takéto reči, tak skús zmeniť tému, alebo to zvrtnúť na srandu, nám to pomohlo. No a okrem starkej mi pribudla svokra, čo toto isté neustále omiela, že tu dlho nebude, ale už som vycvičená od starkej, tak to beriem s rezervou 😀

Nemas nahodou tetaniu alebo panicky strach?

Ja tiež často doma hovorím o smrti,aj pred synom😟. Viem že to je zle. Niekedy sa neviem premôcť. Potom mám strach,ako ho to môže ovplyvniť. Ale v tom amoku mi to nepríde. Nebola som taká. Začalo to po vážnej dlhej chorobe rodiča a následnej smrti. Niekedy mám.pocit,že nerozmýšľam nad ničím iným,len sa bojím stále. Zúfalstvo. Akoby viem,na čo zomriem,lebo gény,lebo....lebo...

Když dinosaurum někdo umře 🙂 odporúčam ju aj tebe.. je to pre malých aj veľkých, pre moje deti povinne čítanie odkedy mi zomrela moja milovaná babka, zistila som, že všetko je pominuteľné a čím skôr si to všetci prisvojime, tým viac budeme vďační za to že žijeme 🙂

Tam bude u otca asi viacero problémov, keď takto citovo vydiera a straší vlastné deti a potrebuje si tým získavať pocit dôležitosti.

Ja ako matka 3 detí, to najposlednejšie, čo by som si želala je, aby moje deti mojou smrťou veľmi trpeli, boli nešťastné. Každý pričetný rodič, túži vidieť svoje dieťa šťastné a nie sa trápiť. Takze do teraz nedokazem logicky pochopiť, prečo toto robia poniektorí vlastným deťom a “umierajú” takto aj 30, 40, 50 rokov. A nakoniec všetkých ešte prežijú.

kolko ma otec rokov? chapem ta, aj mna to desi, lebo je to realne a ten rodic jedneho dna naozaj zomrie, ale tebe to vyvolalo riadne panicke stavy uzkosti. asi by nebolo na skodu vyhladat psychologa, ktory ti pomoze s tym pracovat. dost v poslednej dobe vidim reklamy na ipcko, mozes tam skusit napisat, za to nic nedas.

Psychiatra by potreboval ten otec co tymi sebalutostivymi recami nici psychyku vlastnemu potomkovi a inym pribuznym🤔

Mam 20 rokov, otec nema este ani 50….
A sposobuje mi tym enormne tazkosti. Ja som si to do nejakeho veku akoby nepripustala, alebo skor neubedomovala, ale cca 4 roky dozadu zacal taky zlom. A poslednou dobou sa mi to len horsi a horsi. Dokonca mi uz parkrat napadli myslienky na samovrazdu.. Poviete si, ze smiesne, alebo absurdne, ja to tiez nechapem, ale hrozne ma take reci nicia a rania ma. So smrtou som zmierena, kazdeho nas to raz caka, ale on toto robi pravidelne a casto😔. To iste mi robila odmalicka jedna a aj druha babka a ja tie reci uz nevladzem pocuvat. Nikdy by som to blizkym nerobila.
Dnes napriklad… je prechladnuty a mal akurat kasel a bola som pri nom, podavala som mu kvapky na upchaty nos a on mi povie: „Vidis, za chvilu skapem…” a na mna zasa prisiel strasny stav a musela som rychlo odist a predychat tie reci…

Ked bude mat take reci tak mu kup vrecko hliny v Hornbachu a nech si ho priklada na hrudnik aby si pomaly zvykal.
PS: len ta citovo vydiera

Ja by som mu povedala: "Neskapes, kapu zvierata. Ty raz zomries. Ak to tak citis, mal by si sa na to poriadne pripravit. Daj si do poriadku svedomie, odousti tomu, kto ti ublizil, ak si ty ublizil, tiez odpros. A zmier sa s Bohom. Ale on ta aj tak povola, ked bude on chciet, nie ked si ty povies..." Mozes sa ho opytat, ci ma zo smrti strach, co by si zelal este stihnut. Smrt je sucast zivota, naozaj sa jej nevyhne. Ak sa jej tak boji, ze o tom musi stale hovorit, potrebuje to zo seba dostat von. Ty si daj magnezium, ries uzkostne stavy s odbornikom.

A prečo mu nepovieš, že ti tieto reci spôsobujú? Ak je normálny, tak to prestane hovorit a bude sa ovladat.

To čo prežívaš sú úzkosti - pravdepodobne tzv. generalizovaná úzkosť a myšlienky na smrť ale aj slová ti ju spúšťajú. Prežil som to počas Corony keď som mal ťažký priebeh a dusil som sa. Niekoľko hodín nebolo jasné či prežijem a lúčil som sa s celým svetom. Viem že ked som niečo podobne zažil niekoľko rokov dozadu tak som bol so smrťou zmierený a nenechalo to na mne žiadne stopy ale toto mi spôsobilo veľmi silne úzkosti. Nie hneď až po týždni od tých ťažkých stavov. Psychiater aj psychológ mi povedali, že je to úzkostná porucha a je to dôsledok traumy, ktorú som prežíval vtedy v nemocnici. Ale obaja vraveli že to nie je jediný dôvod prečo sa mi to spustilo. Muselo byt už dlhšie pred tým niečo zle v mojom živote. To strašenie tou koronou v médiách a celkovo môj zlý prístup k prežívaniu života. Pesimistické myšlienky a obviňovanie sa atd. To ny bolo na dlho. Každopádne musel som brat v najťažších uzkostiach Neurol a boli to veľmi bokestive stavy a aj antidepresíva - vraj take ľahšie. Najviac pomohla psychoterapia, pravidelná strava tekutiny spánok vylúčenie všetkých vnemov žiadne správy žiadne filmy ani komédie žiadna hudba ani klasická iba relaxačnú som mohol počúvať. Každý den prechádzka minimálne 40 minút neskôr až do 100 minút. A kontrola myslienok. Vtedy som pocítil akú veľkú silu ma slovo a ako môže človeka zakliať. Raz kamarát počas prechadzky spomenul slovo smrť. pritom ho povedal vo význame ktorý so smetou nemal nič spoločne len akusticky sa to podobalo na slovo smrt. V momente som pocítil úzkosť a musel som dýchať. Veľmi pomôžu dychové cvičenia jogovy dych. Pomaly výdych. V čase úzkosti sa ti skracuje dych. Treba ho predĺžiť. Myšlienky treba vypínať a naučiť sa nemyslieť. Pokus sa čo najviac sekund vydržať nemyslieť. Na začiatku ti to nepojde ja sám som sa nedostal cez 20 sekúnd ale aj pár Tvoj otec seba aj teba dlho obťažoval so zlými myšlienkami. Tie sa ti dostali do podvedomia a podvedomie ma obrovskú silu. Myslí aj keď nechceš a nevieš zistiť na čo mysli. Pomáha počítanie matematických príkladov počas úzkosti. Alebo riešenie rébusov skladanie puzzle počítanie farieb v miestnosti zvukov v okolí atd. Keď mozog riesi ťažkú úlohu nedokáže podvedomie myslieť na uzkostnu myšlienku. Všetko toto mi veľmi pomohlo a po pol roku som bol schopný znovu pracovať a po ďalšom pol roku už som mohol pozerať aj krváky. Treba aj po vyliečení dodržiavať psychohygienu. A kontrolovat škodlivé myšlienky správy zvuky obrazy ktoré si púšťaš do mozgu.

@slovakboy Na začiatku ti to nepojde ja sám som sa nedostal cez 20 sekúnd ale aj pár sekúnd a opakované pokusy (nie veľa a často) veľmi pomáhajú. Dokončil som tu nedokončenú vetu v strede môjho príspevku.

Určite by som si sadla s mamou, aj otcom a povedala, ze ak s tým neprestane ťa citovo vydierať a robiť stále zo seba chudáka aj pri obyčajnom sopli, tak je možné, že “skapeš” ty, pretože ťa už svojim chovanim doháňa k samovražedným myšlienkam, ak sa chce chodiť pozerať na hrob svojej dcéry s tým k čomu ju dohnal, nech s tým pokracuje ďalej. Alebo im napis list, ak to nedokážeš povedať, popíš v ňom všetko, co si napísala tu a daj im ho prečítať. Ak sa chovanie nezmení, osamostatnila by som sa, hľadala bývanie preč. Si mladá žena, život máš cely pred sebou, psychika robí veľmi veľa, tvoj vlastný otec ti tvoj život ničí a to je najhoršie. Preto si aj myslím, ze v jeho chovaní bude viac zvláštnych vecí ako len toto, keď máš z vlastného otca panické ataky. Pokým nevyhladas pomoc psychológa, budú sa o tieto ataky iba stupňovať a bude to iba horšie a horšie ako s každou neliecenou chorobou, až to mozes mat chronické. Je super, ze si to uvedomuješ, aj vieš, čo ti to spôsobuje, to je 1. krok. Další, že treba vyhľadať odborníka a povedať obom rodicom, čo ti to spôsobuje, čím im dávaš šancu na zmenu. Keď zmena nenastane, aj napriek tomu, že si to povedala, odísť, inak ťa to zničí. Verím však, že tvoj otec je milujúci otec a prestane s tým a takýmto ničením si vlastného dieťaťa a iba si neuvedomuje, že ti to až tak veľmi ubližuje. Horsi prípad by bol, keby vedel, aj videl, ze ti to ubližuje a robil by ti to naschval, lebo by ho tešilo vidieť ako sa kvôli nemu trápiš a aký je veľmi dôležitý. Možno ma pocity menejcennosti, tak si ich takýmto správaním zaháňa.

@slovakboy
Ako vždy súhlasím a ako vždy dodám - ale ona je stále v kontakte s otcom. Aj pokým sa posunie krok vpred, druhý, príde otec a zas ju psychicky dostane na začiatok, lebo ho bude štvať, že jeho dcera sa už kvôli jeho akože “umieraniu” netrápi a pritvrdí a naženie jej kopu dalsich výčitiek svedomia. Ty si už koronu nemal, keď si sa z tychto stavov dostával a tiež si obmedzil všetky negatívne vplyvy a správy z vonku. V tomto je rozdiel ak ona stále tie vplyvy od otca bude mať. Všade sa hovorí, ze uzdravenie je možné až vtedy, keď pretneme to toxické, čo nám to spôsobuje. Takze buď s tým otec prestane po dohovore, alebo odchod a žiť si svoj vlastný život.

@autor tvoj otec ma problém a k týmto uzkostiam pridáva aj vojna na Ukrajine aj neschopné a zločinecké vlády aké sa tu striedajú, nejasne smerovanie Slovenska, neexistujúca štátna vízia. To všetko vníma podvedomie, a potom sa to prejavuje úzkosťami z úplne iných veci alebo človek ani nevie z akých vecí. Tvojmu otcovi by pomohlo tiež navštíviť odborníkov. Venovať sa prítomnosti a pozitívnym veciam. Prijat seba samého aj so svojou smrteľnosťou. Tešiť sa z maličkostí z úplných blbostí ako sa tešia malé deti. A niektorí “divní” ale šťastní ľudia.