Psychicky už nevládzem
Uz neviem co so sebou.Maly ma rok a pol a som doma od zaciatku tehotenstva.Mam pocit ze vsetci sa na mna vykaslali.Byvame u mojich rodicou ale mam pocit ze som celkom sama.nemam sa s kym normalne porozpravat a postazovat sa.Ked to utrobim doma alebo pred manzelom tak vsetci na mna zacnu kricat ze ved oni my pomahaju, ze nemam dovod sa stazovat. Mala som zopar kamosiek ale tie nemaju rodiny tak od kedy som otehotnela ma uplne ignoruju.Ja som mala vzdy problem nadviazat vztahy ale teraz sa citim uplne odrezana od sveta.Chcela som ist do prace ale ze preco sa ponahlam ved nech si to uzijem narobim sa v zivote este dost podla nich. Ked to takto pojde dalej asi my z toho prepne. ☹
vitaj 😀
tiez som tu pred par dnami pisala podobny problem. tiez ma ludia nejak odsunuli,odkedy mam dieta. tiez cele dni nemam s kym prehodit slovo a je mi smutno. neviem, preco to tak dopadlo, je to skoda. chapem ta,ako sa citis. a nenechaj sa presvedcit, ze si cudna, zato,ze sa tak citis.
@krupka16 a este jedna vec: urob si tak, aby si bola spokojna ty, lebo to je pre teba najdolezitejsie. Nie si soplave decko, ktoremu ma rodina hovorit, co mas robit. KEd sa ti ziada ist do prace, tak chod. A asi by si mala trosku popracovat na sebavedomi, aby ta poznamky od rodiny nebrzdili. DRzim palce 🙂
Byť s rodinou je fajn. Je to veľká pomoc, ale na druhej strane ti rozumiem. Byť stále s tými istými ľuďmi je rovnako ubíjajúce. Potrebuješ aj niekam utiecť od reality a všedných dní. Aspoň chvíľku utiecť od stereotypu a byť aj s niekym iným. Byť maminou je poslanie krásne a zároveň prináša aj obetu. Choď niekam medzi ľudí, urob si čas pre seba ak sa ti dá. Bývaš u svojich rodičov, tak by sa to snáď aj dalo. Na chvíľku vypneš a o to veselší bude návrat domov k dieťatku.
@krupka16
Ahojte mamicky.
Presne poznam ten pocit.Horsie je na tom ,ze ja mam 40 rokv.Maleho mam vytuzeneho.Ma 17 mesiacv.Zly je ako cert.Asi a ja mu leziem a nervy,preto ho davam 1x do tyzdna o jasliciek,aby si zvykol na kolektiv.Som na tom podobne,mozno este horsie ako vy.Ja byvam v BA,co je fajn.S partnerom sme boli 5 rokov a mame vytuzeneho synceka.Partner to otcovstvo nezvladol ani postaranie sa o rodinu,tak nas opustil ked mal maly 8 mesiacov.Bud rada,ze zijes s rodinou.Ja mam pocit,ze uz sa aj sama so sebou rozpravam.Som sama s malym.Kamaratky maju velke deti,tak raz za cas ideme na kavu,aj to sa im nechce otravovat s malym dietatom.Je mi to jasne,stale okolo neho musim skakat,tak ani nepokecame.Rada by som isla aj do prace,medzi ludi,co by nebol problem-ale problem je v tom ze v jaslickach je kazdu chvilku chrory a kto by s nim bol...Mam pocit ze sa mi zruitil svet a som na vsetko sama.Nevie ako z toho von.Maleho milujem najviac na svete,ale som s nim 24 hodin denne od narodenia sama.Partner je z Ciech ,tak aj ten tu bol velmi malo odkedy sa narodil.Vy mate aspon tu rdinu 🙂 🙂
alebo si napr. tu na MK najdi mamičky z Popradu a okolia , s ktorými budeš mat rovnaké zaujmy a možete sa stretávat a kecat osobne 🙂
Mám dve dcérky a počas materskej a rodičovskej dovolenky som prežívala presne to isté. Obe moje deti boli do roka uplakané, bývame sami, manžel pracuje od rána do večera, občas som mala pocit, že sa fakt zbláznim a skončím na psychiatrii. Preto chápem všetky ženy, ktoré si nevedia matersku a rodičovsku "dovolenku" užívať. Ja by som si to už ani náhodo nechcela zopakovať. Ešte aj teraz, keď počujem plakať malé dieťa - napríklad u švagrinej, ktorá má teraz ročnú dcérku, je mi zle, musím odísť.
Chcela by som vám všetkým poradiť, zapojte do stráženie detičiek čo najviac rodinných príslušníkov, manžel je predsa tiež otec, ako ste vy matka a starí rodičia by tiež mohli pomôcť. Určite niekam vypadnite, do spoločnosti, alebo si choďte raz za čas zacvičiť, posedieť na kávu s kamoškami.... A ak vás to ťahá do práce, určite to neodkladajte. Nie ste horšie matky ako tie, čo sú s deťmi do troch rokov. Veď pre vaše dieťatko je najpodstatnejšie, aby malo psychicky zdravú a veselú mamu, čo sa k nemu vždy rada z práce vráti... Držím palce. 🙂
@libka1 uz som si dala aj inzeraty.no ak sa niektore ozvali ,tak si mysleli ze ked bude chory ak sa postaram ja.do jasie ho davam uz mesiac,teda 1x do tyzdna,ale vidim ze dojde vzdy soplavy.Namam v okoli nikoho ,kto by ho postrazil.a poviem vam ze je to pekne na psychiku uz.tak rada by som niekam vypadla...aj teraz by som chcela ist niekam na dovolenku malym.No nemam taku kamaratku,ktora by isla.Bud su vydate a muzi ich nepustia,alebo nemaju peniasky na to alebo sa im nechce otravovat s mojim maym...
@krupka16 Ahoj, kazdy ma svoje predstavy o zivote - a mnoho ludi si mysli, ze ako ziju oni, tak by mali aj druhi. Ale takto to nefunguje. Kazdy clovek ma vlastny rozum, pocity a potreby. Ak mas pocit, ze navrat do prace by ti pomohol - urob to! Rodina ti ma pomahat a akceptovat. Rodicia caaasto svojim detom nerozumeju, ina doba, ine potreby, ine odzite... Alebo skus aspon raz za cas brigadovat a dietatko daj do jasli alebo postrazit rodine. Hlavne sa nedaj znechutit negativnymi recami. A mozno ti chyba nieco zmysluplne, co by vyplnalo tvoj cas pomimo dietatka. Odporucam napr. dobre knihy. A k tym kamoskam - ozvi sa im ty! Aj mne kamosky povedali, ze im je blbe otravovat ma, ked mam iste kopu inych starosti. Tak sme si to pekne vydiskutovali, ze su na omyle 🙂 a odvtedy sme v kontakte velmi casto - aspon an FB, lebo su daleko odo mna. Piseme si hromadne spravy, postazujeme sa jedna druhej, poposielame srandovne fotky a zazitky. Riesime aj to, co na seba 🙂 Netreba sa bat zmeny. Ked nastupis do prace a nebude to fungovat, vratis sa na matersku. Ak sa jedna kamoska neozve, najdes inu. Neboj sa, je nas straasne vela takych, ktore tuzime po spolocnosti. A mnoho je takych, ktore su na dieta/deti absolutne same. A to uz je ine psycho...
@krupka16, chapem ta, ako sa citis. Ja zijem v zahranici, dlhooo som tu nemamla ani len kamaratku, neito este rodinu. Muz chodi domov len na vikendy a ja tu stale sama s dietatom a ziadnou perspektivou do roboty, kedze mame problem so skolkou. Cize mi je tiez obcas velmi tazko. A som bez roboty uz 5 rok, pricom som studovala ako besna a robila si aj nadstavby...Ale da sa to zvladat...
Ale poviem ti, nic nie je take zle, ako sa zda. Kam sa ponahlas? Asi sa na mna nahnevas, ale vasi maju pravdu - uzi si to. Dieta ti vyrastie a uz tento cas nebudes mat nikdy. A prave vek do troch rokov je ten najkrajsi. Zacni od seba - mas moznost, ze ti niekto s dietatom pomoze, tak si najdi konicek - sport, sitie, varenie, pecenie, jazyky, ......je toho tak strasne vela, co by si mohla robit! Kym nezacnes od seba, nikdy nebudes stastna!
@krupka16
Viem, ake to je tazke, my sme sa s manzelom prestahovali 150 km od rodicov a do toho sa mi narodili dve deti po sebe, z coho som nebola velmi nadsena. Naplakala som sa ako kon, ale potom som sa nejako zaprela, musela som sa starat o deti, o domacnost, rodinu, manzel stale cestoval. Tym, ze mi nikto nepomohol, som sa vzchopila. To bolo moje vnutorne dozretie, ze doteraz som sa ja mohla opierat o rodicov, priatelov, manzela a teraz som to ja, o koho sa musia vsetci opriet. Myslim, ze v podstate je to osud zeny, ked ty mas horucku a citis sa mizerne, nelahnes si, staras sa a ked je mizerne vsetkym okolo, oni sa opru o teba. Mas velke stastie, ze mas okolo seba rodinu, ktora ti moze pomoct, z nej mozes cerpat energiu, ale sebavedomie si musis vybudovat sama. Tvoj maly ma krasny, aj ked viem, ze tazky vek, uz sa to nikdy nevrati. Moje deti, ked mali rok a pol, boli ako certi, ja som bola z nich fyzicka troska, ale teraz na to spominam a aj mi slzy tecu. Snaz sa viac si uzit to, ze si na materskej, chod vela von, nam pomohol cerstvy vzduch, les, priroda a nasla som si aj nove kamaratky, za co som zvlast na seba hrda. V dnesnej dobe si v cudzom meste najst po 30ke priatelov je nadpozemske umenie. Aj ked som totalny introvert, dokazala som sa premoct a ked mi bola niektora mamina s detmi sympaticka, dali sme sa do reci a dnes sa stretavame najma kvoli sebe, nie len kvoli detom. Velmi ti to pomoze, za pokus nic nedas. Najskor sa jedna druhej vyzalujete, ofukate si boliestky a potom chodte spolu na kavu, do divadla, shopingovat, s detmi opekat, niekde na vylet. Ked mas potrebu ist pracovat, tak chod. Ja som to tiez urobila, jeden den v tyzdni chodim do prace, inak pracujem po nociach doma. Je to vycerpavajuce, ale zaroven oslobodzujuce. Doda ti to sebavedomie, ze za nieco stojis, aspon sa prinutis pekne obliect, namalovat, udrzat si zdravu spolocensku konverzaciu s rovesnikmi, nepotrebujes predsa povolenie od manzela, alebo rodicov, ci svokrovcov. Vzdy ked pridem z prace, som svojimi detmi nadsena, pretoze som nad vecou, vidim ich triezvymi ocami, inak riesim problemy, tak to presne robia muzi. A mozno este sport pomoze. Vela zien na materskej sa opusta, lutuje, nadava. Mne v casoch, ked bolo najhorsie, pomohlo na hodinu vecer vypadnut si zacvicit, hoci by som tisickrat radsej sedela pred telkou a jedla kolace. Je to tazke, mat male deti, ale uz ich mame na cely zivot, tak snad kvoli tomu nebudeme rezignovat na vlastny zivot. Porozpravaj sa s manzelom, isto mate dost prilezitosti ist vecer spolu von, na veceru, do kina, zabavit sa, juj ani ani nevies, co by som za to dala. My sme prakticky takmer 5 rokov nikde sami neboli, vsade so sebou tahame deti, nasa rodina sa naozaj netrha, ze nam ich postrazi, ale vobec to nelutujem a nikoho z toho neobvinujem, je to proste moj zivot a taky som si ho vybrala. Mozno ti nerobi dobre, ze zijes u svojich rodicov, ja by som to napriklad nedokazala, aj ked su fantasticki, ale najma preto, ze si myslim, ze nikto okrem mna a a mojho manzela nie je povinny sa starat o mna a moje deti. Drzim palce, aby toto nelahke obdobie pominulo a skus si ho sama urobit co najlepsim a najprijatelnejsim pre seba, aby sa to odrazilo aj na tvojom synovi 😉
Dúfam že sa ťa môj príspevok nedotkne negatívne, ale naozaj buď rada za to ako sa máš, máš manžela, ktorý ako píšeš ti pomáha, bývaš u svojich rodičov, nie u svokrovcov, nie v podnájme, máš zdravé dieťa... váž si tieto priority, nie každý to takto má, mám kamarátku ktorá má choré dieťa, manžel jej zdrhol s kolegyňou, o výživnom môže len snívať, rodičov ani súrodencov nemá... je sama ako prst,má len synčeka ktorý nebude mať dlhý život a aj tak ďakuje každý deň že môže chvíle tráviť s ním. Tebe chýba spoločnosť ľudí, musíš urobiť sama prvý krok ako si nájsť nových priateľov, nemusíš ísť od malého synčeka hneď do práce, veď to s tebou nebude aj 9-10 hodín, to ti nebude ľúto???-teda pokiaľ nemusíš čo sa financí týka,nájdi maminy u Vás, čo majú rovnako staré deti, bež na ihrisko s ním na ihrisko ak nemáte MC, začnite chodiť do nejakého krúžku pre detičky..tanečný, cvičenie, možností ako nájsť nových známych je veľa. Ako píšeš máš problém nájsť si priateľov, skús prečítať nejaké knihy, nájsť návody na nete ako ich získaš a v neposlednom rade.... aj tu sa môžeš vyžalovať, a vždy sa tu nájde nejaká dobrá duša čo ti trochu zdvihne náladu
Ja som prezivala to iste. Mam tri deticky, a najmensia ma rok, stale som od narodenia deti bola s detmi sama, mm od rana do noci v praci a ja sama. Nemam nikoho kto by mi pomohol, stary rodicia maju ine zaujmy, aby mi pomahali , sestru a brata mam v zahranici takze som uplne sama. Az jedneho dna som si povedala dost, lebo uz mi vela nechybalo aby som skoncila na psychiatrii 😀 😀 Manzel ked je doma, je cela domacnost s detmi na nom a ja sa vzdy zoberem a idem bud plavat na plavaren, alebo len tak do mesta, zacvicit si a relaxujem 🙂 🙂 🙂 Tuto najmladsiu co mame je velmi narocne dieta vecne upistana, uplakana a uz toho bolo na mna strasne moc, tak som si to zariadila takto, vzdy ked je mm doma krmi, prebaluje, uspava a ja mam volno a relaxujem 🙂 Kedze mne naozaj nemal kto pomoct, ci moji rodicia nikto, tak mi nic ine neostavalo len aby zacal viac pomahat mm a mozem povedat, ze dakedy vsetko zvlada ovela lepsie ako ja 🙂 A ja konecne mozem povedat, ze si uz ako tak matersku uzivam, aj ked je pravda, ze nikdy nebudem patrit k tym mamickam, ktore su ju uzivaju plnymi duskami. 😝
krupka16 ahojik. presne takto som zila aj ja . byvali sme u mojich rod.rozpravat som sa mohla max s maminou a s babkou.aj ked sme si liezli mozno na nervy ..nudievala som s.nemala ziadnu kreativitu,nic. na jednej.strane to bolo fajn ale teraz byvame sami s muzom a synom..no neviem .citim sa stale tak sama ,nepotrebna.ked bol syn maly bola som stastna ,cas usiel.ale ked to zacal byt stereotip ach boze..esteze mam psa aj ten mi leze ma nervy .furt popod nohy mi ide🙂
@krupka16 zober maleho a chod von, do materskeho centra, na pieskovisko, urcite niekoho stretnes.. ja som od prirody clovek velmi spolocensky a po porode presne ako pises, vsetky kamosky akosik nemali casu a tak to islo az k tomu, ze mi ostala jedna jedina skutocna, ostatne su len prakticky zname... Neboj, urcite sa s niekym zozznamis ked budes vonku kde je viac mamiciek, staci sa prihovorit...
co to mate za kamaratky ked sa vase vztahy materstvom takto rozpadli?? Teda ja zatial ziadne deti nemam, no mam kamosky, kt. deti su uz 3- ci 5-rocne a pocas celeho ich rastu som bola pri nich...ci sme si zasli do kina, na prechadzky , na kavicku, veceru alebo nejaky spolocny vikendovy vylet..takze naozaj nechapem...!! Ale co by som ti poradila?? Vezmi iniciativu do vlastnych ruk, zavolaj jednej ci druhej, opytaj sa ci nemaju chut zajst do kina, ci na kavicku do mesta len tak (nech ti zatial muz ci rodicia postrazia deti) , alebo sa prihlas na nejake kurzy - ci uz jazykovy alebo nieco ine, kde lahko a hned spoznas ludi!
@pragmaticka ja neviem, preco to tak je. jednoducho sam od seba sa mi nikto neozve - resp. asi tak 4x za tie dva roky sa mi niekto ozval sam. ja sa snazim ozyvat, ale vacsinou nic z toho nie je a ja uz potom nemam chut sa ozyvat sama.
čo by ste robili,keby ste okolo seba nemali naozaj nikoho,ani deti,ani muža,ani rodinu a ani nikoho známeho, resp. by sa dalo povedať, že aj vaša najbližšia rodina by bola už len na cintoríne 😖 , máte pri sebe to najkrajšie,čo si žena môže želať a ešte aj to je málo....
tak to na teba dolahlo dost skoro. Este nie si doma tak dlho. Pockaj az budes 5 a viac rokov... 😉
Inak, mna dokaze obcas pobavit ako sa vsade zo vsetkych stran rozobera syndrom vyhorenia zasadne v suvislosti so zamestnanim. Ale matky na MD ci RD su spomenute, ak vobec,, tak velmi okrajovo, dvoma vetami! Pritom pobyt doma, absencia inej agendy nez domacnost, dieta, manzel a nedostatok socialnych kontaktov k tomu neskutocna zodpovednost za dieta ci deti, to je vsetko neporovnatelne s povolaniami, ktore v kontexte syndromu vyhorenia uvadzaju. A je to pekne nefer! Uz viac krat som si to vsimla hladajuc informacie. Zasadne nic o matkach a tazkom stereotype!
@mimka11111 myslim si, ze ti chyba empatia, pochopenie vnutorneho sveta druheho cloveka... Kazdy clovek ma iny charakter, inu osobnost, ine vnutorne vnimanie, potreby... to ze niekto je deprimovany doma na materskej, neznamena, ze si neuvedomuje velke pozehnanie, ktore ma v dietatku...
@krupka16 plne ta chapem, takto zije mnoho mamiciek na materskej. Jedine musis zacat od seba, za tebou prilezitosti nepridu. Moznosti su rozne, ak v tvojej obci nemate ziadne, treba ist do vacsieho mesta, v Poprade su isto aj materske centra aj organizacie, kde robia rozne kurzy pre rodicov (ci uz o vychove alebo nejake vzdelavacie zalezistosti. Ides tam primarne za vzdelanim napriklad a vztahy nadviazes len tak pomimo 🙂 a mozno niektore budu aj trvalejsie, kamaratske). Spoznas tam aj inych rodicov a este sa aj nieco naucis. Mne taketo aktivity velmi pomahaju a vytrhli ma presne z takej situacie, aku popisujes. Ale zmobilizovat sa musis ty...