Prišli sme o rodiča
Ahojte dievčatá, už dlho som tu chcela vytvoriť diskusiu na túto tému, o ktorej sa ľahšie píše ako rozpráva. Preto som chcela popísať si s vami dievčatami, ktorej zomrel rodič. Aby sme trošku posmútili, povzbudili sa a porozprávali sa. Budem rada ak pridáte svoj príbeh a pocity. Už je to rok čo sme s maminou prišli o nevlastného ocina. O toho vlastného som prišla ešte ako bábätko. Nemôžem sa každý deň zbaviť toho pocitu, že škoda že tu nevlastný ocino už nieje. S nikým sa o ňom neviem rozprávať. S maminou sem tam pospomíname nahlas, ale to len tak, lebo veľa rozprávania ani nevieme zo seba vydať. Chýba mi také posťažovanie sa na každú maličkosť ohľadom toho že tu už nie je. Viem že sťažovať sa nemá, má sa prijať situácia taká aká je, ale v hlave toho ide milión. Človek si ho spája so všetkým. Čo bude s maminou, s kým bude trávi celé dni, kto nám namontuje skriňu, čo teraz keď nám niečo nejde v aute, kto to opraví, kto ma odvedie k oltáru, dokedy každému budem hovoriť, že sa mi o ňom nedá rozprávať, kto zmontuje skriňu, kto ma ochráni, ako sa naučiť žiť bez neho keď sme sa naučili žiť s ním. Je toho veľa čo mi prejde hlavou. Bývam od maminy 2 hodiny cesty autom (v kúpenom byte s priateľom). Z celého srdca ma trápi najviac ona. Všetko ostatné sú nepodstatné veci. Je sama, som jedináčik. Stretávame sa raz,dva krát do mesiaca. Čo mi je aj tak málo. Presťahovala som sa s tým pocitom, že o maminu bude postarané, bude mať šťastný život s nevlastným ocinom bezo mňa a ešte šťastnejší keď prídem na víkend domov, a zrazu toto. Mamina Je k tomu všetkému ešte introvert. Mamina je silná, ona všetko zvládne, ale mňa to tak trápi že bude mať pocit že je sama. Ach....
Nežiadam rady, chcem len aby sme sa o to čo nás trápi podelili spolu a možno to, že si toto človek prečíta, zistí že na svete nie je sám s podobným problémom. A možno ani nikto nenapíše ( čo dúfam že sa nestane :-P ) Takže píšte dievčatá, sťažujte sa, neodcudzujte, ani ja nebudem a napíšte čo len chcete, čo vás trápi. Ahojte
Mňa čo najviac trápi, že tá smrť príde tak nečakane, že človek veľa vecí nestihne povedať. Mne mama zomrela presne rok predtým ako sa narodil môj syn. Ja som tiež jedináčik a je mi hrozne ľúto, že sa svojho vnuka nedožila. Pamätám si ako mi volala z nemocnice so slovami "ja tu už asi skonám". Aj keď sme si nie vždy rozumeli, veľmi mi chýba :(
@cumlik555 Ja som prišla o mamu po tažkej chorobe, koniec bol hrozny, bude to síce už 8rokov ale bolest vo mne ostala doteraz a stále sa prehlbuje, neprejde jeden deň kedy by som si na ňu nespomenula ☹ na jej usmev, na jej ruky , oči, tvár, dotyk.. ona bola tá čo sa ničoho nebála aspoň to na sebe nikdy nedala vedieť , vždy povzbudila, vždy mi verila, vždy ma podporila, najlepšia kamarátka vedela o mne úplne všetko, doteraz mám stále pred očami obrazy z nemocníc , tú beznádej a veľa nechcených zážitkov , nezbavím sa ich nikdy, jednu dobu som sa z toho aj psychicky zrútila, ostal otec ktorý je dobrý , snaží sa ale život už je o inom, spoločnosť mu robíme my s manželom večšinou, je sám, neni nejak spoločenský , vždy a všade skoro stále chodí s nami, či dovolenka, výlety a podobne, takže ten život už je o inom, snažím sa mu pomáhať aj v domácnosti ale niekedy je to tažké skĺbiť to keď mám teraz malé dieťa a čakáme ďalšie, to ma najviac trápi že mamina nezažila vnúčatá ktoré tak veľmi chcela , chvala Bohu spoznala vtedy ešte mojho priatela teraz manžela, síce iba chvílu ale bol nám všetkým velkou oporou a urobil pre ňu veľa , zomrela mladá mala len 49 rokov. Keď som kráčala k oltáru keď som preživala všetky významné chvíle ako narodenie nášho babetka prvá spomienka prvá myšlienka bola na ňu aká by bola pyšná ☹ treba ísť ďalej ale je to tažké veľmi tažké a mám pocit že dokiaľ budem žiť tak tá bolesť sa len bude prehlbovať aspoň u mňa je to tak ☹
@intrograla veru príde ja som prišla z práce idem k ocovi že mu odostrem trošku a on šedý... nečakala som to ☹ strašne mi chýba aj keď som si prividala druhého rodič je rodič
@intrograla no npr u nás nebolo iné vychodisko jedine smrť ale človek sa na to proste nepripraví , a ja by som tiež tak veľa vecí chcela eštepovedať ale to si vtedy človek nechce pripustit že hovorit ako pred smrtou aby sa stihlo ešte povedať čo má človek na srdci, a nikdy by sa to aj tak nestihlo všetko, teraz ked som sama mamou tak veľa veci by som jej chcela povedať ☹ mám pocit že som jej málo hovorila ako si ju vážím ako ju milujem ☹
@rica1 U nás to išlo postupne. Jedna nepodarená operácia a potom to už išlo dolu z kopca. Aj keď som vedela, že lepšiť sa to nebude, nečakala som že sa to skončí tak rýchlo. Doteraz mám výčitky svedomia, že som nebola najlepšia dcéra. No musím povedať, že po tejto skúsenosti idem každé ráno so strachom k tatkovi do izby, aby tam nečakalo niečo podobné :(
@intrograla u nas rakovina, veľmi zlá ☹ no ja som tak minule pozerala na oca a hovorím si že ešte raz to budem musieť zažiť teda pravdepodobne ak sa mne niečo nestane lebo človek nikdy nevie kedy je jeho chvíľa, ale ja neviem , je to strašné prísť o rodiča a obzvlášť keď to bol milujúci rodič, presne ako si napísala aj ja si vyčítam že som nebola najlepšia dcéra, a teraz je aj iná doma za tých 8 rokov sa veľa toho zmenilo čo by som všetko mame dopriala čo by som jej všeko kúpila aby mala radosť ona bola vždy veľmi šetrná nikdy si nič drahé nekúpila a sama mala tažký život tiež o mamu prišla ale už ako 17ročná ☹ ja som mala 25 keď zomrela, no život nie je fér veru vo veĺa veciach
Mne zomrela mamina pred dvoma rokmi,ja som bola v 5.mesiaci tehotenstva.Boli to moje najhoršie chvíle v živote a chýba neskutočne.Tak strašne prestrašne chcela vnúčatko,az sa ho nedožila.rok 2014 bol pre mňa najhorší rok v mojom živote a paradox je že zároveň bol aj naj krajším rokom v mojom živote.Dokonca ja som mala naplánovanú sekciu na 24.7.a dedičné konanie po mamine sme mali vytýčene na 24.7.no chvalabohu z planovanej sekcie bola akútna 23.7.
mne zomrela mama takmer presne mesiac po mojej maturite.. necakane /dostala nadranom mrtvicu/, doma, nasla som ju ja.. bol to najhorsi den v mojom zivote a stale som nezabudla na ziaden detail..
nemala stastny zivot, lebo sa uz vela rokov starala o mojho choreho otca, ktory ju najma psychicky nicil.. tento rok to bude uz 12rokov co sa to stalo a stale mi velmi chyba.. bola by vybornou babkou a verim, ze deti by ju zboznovali..
nastastie mam surodencov, s ktorymi na nu radi spominame.. obcas prida nieco aj oco, ale to uz je take skresane jeho zlou pamatou a psychickym stavom..
niekedy rada snivam o tom, akoby to vyzeralo, keby zila, odbremenila sa od otca, pomohli by sme jej z dlhov a zila by stastnu starobu.. tento rok by mala 63rokov..
a o otca v prvavom zmysle slova som vlastne prisla v 8rokoch.. vtedy dostal mrtvicu on, prezil s nasledkami a poznacilo to strasne jeho osobnost.. vlastne od toho veku to uz nebol moj otec, ten odisiel niekam daleko..
Ako tak citam,tak nas je veru vela,ktore sme prisli o rodica...ci uz kvoli chorobe,alebo z ineho dovodu...a
veru tazko sa o tom rozprava,ale to moje by bolo aj na dlhe pisanie...jedine co viem,ze nikomu neprajem,aby niekto trpel ako nas ocino..mali sme s nim aj tazke dni,ale taky je vztah rodica a dietata,ale krasnych spomienok je neurekom...nikdy nikomu nepovedal nie,nikdy neodoprel pomoc,s kazdym vychadzal,kazdemu pomahal a nezasluzil si takto od nas odist...navzdy ho budeme lubit....e
Bohužiaľ,z vlastnej skúsenosti viem,že smrť mamy je také zúfalstvo a bezmocnosť,že sa to dá prežiť iba raz. Ja by som to druhýkrát už nezvládla. Súhlasím s tvrdením....odíde otec-odíde polovička,odíde matka-odíde všetko... :(
Maminky by mali byť nesmrteľné
je tazke zit bez rodicov ☹
a pochopi to iba clovek,kt.to zazil
ocko mi zomrel dva mesiace pred statnicami...dostal infarkt a nedokazala som mu pomoct,zomrel mi v rukach...darmo som ozivovala...mamka vedla mna plakala...zachranka uz nespravila nic=vycitky cely zivot mam z toho ☹
mamka bola na tom velmi zle,ked pisem velmi...velmi...nechcela uz zit...
ja som nemala sily na statnice,uz som to aj vzdavala...nakoniec,fakt neviem ani doteraz ako,zmobilizovala som sa mesiac pred nimi,aj to iba kvoli otcovi,lebo sa strasne tesil,ze pojde na promocie
mamka mi potom ochorel a trapila sa s rakovinou=tazke to bolo,odhanala ma od seba,tazko bolo odstat sa k nej...ked jej vypadali vlasy,nechcela,aby som ju tak videla,nesmela som vchadzat do izby bez klopania,atd...ked uz fakt mala dost preriedene vlasy,potrebovala ostrihat...nechcela ist ku kadernicke,tak s placom mi dovolila pozriet sa na nu a ostrihat ju...bala sa,ze JA sa JEJ budem bat...ale da sa?da sa bat vlastnej mamy?neda...
ked som sa vydala,co doteraz neviem ako a kedy som to stihla popri vsetkom,strasne bola vysadena na manzela...odmietala,aby som ju navsetvovala v nemocnici,atd...az raz som sa s nou velmi pohadaal a skoncilo to tak,ze som jej povedala,ze ma vyhanat moze,ale aj tak ju samu nenecham=vysledok?plac,radostny plac,lebo sa bala,ze po svadbe budem zit VLASTNY zivot...a ju necham...
no,zomrela aj mamka
tazko sa zabuda na rodicov a este tazsie na dobrych rodicov
ale ako a co uz mame,ci nemame pre nich urobit a ako zmiernit ich smutok a samotu,to uz musi vediat kazdy sam
lebo my sme este mladi...zivot mame pred sebou...a je nam lahsie sa v mnohych veciach prisposobit,zatat zuby...lebo vieme,preco to robime
je mi za rodicmi velmi smutno...tazko bolo starat sa o nich a vela veci prisposobovat im,ale urobila by som to opat..
kym ma clovek rodicov....je dietatom aj v 50tke...atd
ked ich strati,strati nieco ...neda sa to definovat co....nieco velmi silne strati...co sa uz tazko da najst...lebo laska deti,manzela,priatelky...je to nieco ine
rodic je rodic
stastny ten,kt.ich ma dlho a doziju sa jeho deti....
som rada za každý komentár čo ste tu pridali .. s každým komentárom človek súcití ...
Dcérka sa pýta mamy. Mami, preco najlepsi ludia zomieraju tak skoro?,, Ked si v zahrade, ktoru kvetinu si odtrhnes?? Tu najkrajsiu...
Mne mama umrela na fibrozu ked som mala 18 a brat 16, nemusim pisat ake to bolo,velmi smutne,dalej sa o nas staral otec, neskor sa druhykrat ozenil..s bratom sme si boli po maminej smrti velmi blizki, aj ked som sa po strednej odstahovala dalej za muzom chodil aj ku nam na vikendy,chodili sme spolu na koncerty,bavili sa,no ked mal 23 nahle umrel tiez na fibrozu,nakoniec lezal v umelom spanku kym neodisiel,bolo to nsjvacsie utrpenie,pol roka som plakala kazdy vecer,nocne mory z nemocnice,nevedela som na jeho trapenie prestat mysliet,a rozhodla som sa ze dieta ma z toho dostane,otehotnela som a prisla aj ns pekne myslienky..dalsi zmysel zivota,uz je to 6 rokov,verim ze nas z hora strazia..,,
och boze, takuto temu som potrebovala, urcite vam napisem o mne, len teraz nestiham,....ja som prisla o maminu a o par rokov v podstate aj o celu rodinu...ved napisem, sama neviem,co je horsie, ci smrt maminy,alebo nezaujem rodiny,co zije... 😖
Az mi ke tazko ked to tu citam.
Otec ni zomrel dva roky dozadu. To som vstrebala tak ze to k zivotu patri. Ale neviem si predstavit co mamka co ked pride ten den. Od pondelka som bola v nemocnici 4dni a v stredu mi volala sestra ze nevie kde je mamka ze sa jej nemoze dovolat. Bol to strasny pocit a strasne myslienky najhorsie bolo ze po operacii noh nie som schopna soferovat cize som naozaj bola taka bezradna. Nastastie bola len v zahrade cely den.
Ja dom vyrastala u starych rodicov kedze mona mama zomrela ked som bola mala a moj otec je chory. Stary rodicia mi boli vsetkym .. boli ako moji vlastny rodicia kedze otec sice k nam chodil ale velmi sa nezaujimal o moje potreby. Nikdy mi nic nekupil ked som bola mala a ani sa mi velmi nevenoval. Pred mesiacom sme prisli o milovaneho statkeho.. bol ako moj otec.. rakovina pluc 😢😢 tak strasne nam vsetkym chyba... svojho pravnuka videl len 2x.. a stale bol len po nemocniciach.. ked som ho videla posledny krat 😢😢 uz ani nekomunikoval .. ten obraz 😢😢 nemozem ho dostat z hlavy.. starka je teraz sama v byte.. ona bola vzdy zvyknuta ze ten byt je plny. Kedze som tam ja byvala s mojim priatelom.. aj stryko tam byval .. a teraz sme sa vsetci odstahovali a do toho aj starky zomrel. Je mi jej velmi luto..mne sa tam velmi neda ani chodit stale kedze mam vlastnu domacnost..
Mala som tri tyzdne do 16. ked mi umrel ocino na mrchu rakovinu a nemohla som sa s nim ani rozlucit lebo som bola zo skoly na lyziarskom. A on to chudacik v poslednych chvilach ani nevnimal,stale ma v nemocnici hladal a volal na mna,mojho najstarsieho brata ani vidiet nechcel.Bola som taky benjaminek,rodicia ma mali v 40. Nikdy sa s tym nezmierim a vnutorne nedokazem mamke odpustit,ze ma vtedy neodvolala zo skoly..lebo mi nechcela kazit radost ☹ co mi bolo asi prednejsie? Doma som nasla len prazdnu izbu. Zvlastne,ze v tej hodine,ked sa to stalo som sa zobudila a nemohla som spat. Nemali sme nejaky otvoreny vztah,ale strasne som ho lubila a strasne mi chyba! S tym sa neda vyrovnat ani po desiatich rokoch.Dva roky na to som porodila prvu babulku,pred dvomi druhu a velmi mi je luto,ze ho nemozu poznat lebo viem,ze by im dal aj posledne a zboznoval ich tak ako mna. Co je na h....,druheho deda maju,ale ten na nas vsetkych s... Boze,dufam,ze to moje decka nezaziju!
Ahoj, uplne ta chapem, chapem tvoje pocity, obavy o mamku, lutost za tvojim nevlastnym otcom.velmi sa mi o tom tazko pise, lebo to, co prezivam ja, je este velmi cerstve, ale citim, ze to tu chcem napisat.moja mamka je cely zivot slobodna mamicka, svojho otca nepoznam a ked som sa narodila, tak mamka sla so mnou byvat k svojej sestre-mojej tete.cely zivot sme boli taka trojka zien, ktore vzdy drzali spolu,boli samozrejme aj obdobia, kedy sme sa pohadali, ale hned sme sa aj udobrili.teta bola moja mama c.2.ked bolo den matiek, tak bonbonieru som dala aj tete.vsetko sme o sebe vedeli, nemali sme pred sebou ziadne tajnosti.potom som sa vydala, narodil sa mi syncek, kupila som si s manzelom byt a odstahovala som sa, no kazdy den som chodila domov pozriet mamu a tetu aj s malym.teta mala posledne roky vela zdravotnych problemov(cukrovka,vysoky tlak, zlyhavanie srdca, zlyhavanie obliciek).pred tyzdnom vo stvrok bol den ako kazdy iny, s malym som sa vybrala k mame a tete.ked som dosla dnu, mamka mi len s placom povedala, ze ked dosla z prace domo, nasla tetu na zemi mrtvu.nikomu neprajem ten pocit nezradnosti, aky som vtedy zazila.teta nam zomrela sama doma, ani poriadne nevieme, co sa jej stalo, velmi ma to boli.dve hodiny trvalo, kym ju odniesli do marnice a ja som sa od nej nepohla.velmi zle znasame jej smrt.teraz byva mamka u mna, lebo nie je schopna vratit sa do toho bytu, kde nam teta zomrela.aj teraz, ked to pisem, tak placem, prist o blizkeho cloveka je to nahorsie, co sa moze stat.
Velmi smutna tema...zial to patri k zivotu. Starki, u ktorych som vyrastala ma naucili, ze nikdy nemame ist do postele pohnevani. Vsetko sa muselo vypovedat a urovnat pred spanim...vekom uz viem preco...a snazim sa to dodrziavat. Starkych som pochovala do roka po sebe a po nich aj manzelovu starku...naozaj je velmi tazke vymazat ten obraz z hlavy...ale da sa to...treba mysliet na tie krasne a vesele chvile a aj sa pousmiat. A to najkrajsie z nich podat dalej...nech ziju v nasich slovach a cinoch...
Ani by ma nenapadlo ze raz prispejem do takejto temy ☹ ja som prisla o tatina takmer sest mesiacov dozadu. Bolo to naozaj necakane. Bohuzial si zivot vzal sam 😯 ked mi zavolala jeho terajsia manzelka bol to taky sok ze som najprv ani plakat nevedela. Od mojich siestich rokov sme spolu nebyvali ale chodila som k nemu kazdy vikend. Bol alkoholik a narobil vela zleho mojej mame. Ale ked som bola v puberte ani neviem ako sa mu to podarilo ale prestal pit. Bola som strasne rada a hrda na neho. Neskor mala moja mama mozgovu prihodu a jej zivot visel na vlasku. Napriek tomu ze dlhe roky nekomunikovali tak otec za nou chodil kazdy den, vybavil doktorov, nosil jej teplu stravu kedze v tej nemocnici pracoval. Bola som strasne rada lebo moji rodicia sa po dlhyh rokoch zacali k sebe spravat ako dobri kamarati 😊 nakoniec som ich mala oboch aj na svadbe a otec ma odviedol k oltaru. Tesil sa z vnucat chystal zahradu nech mame s detmi kam chodit. A nakoniec si v tej svojej milovanej zahrade zobral aj zivot 😢 zajtra moja dcerka oslavuje dva rocky a uz cely tyzden myslim na to ze dedko uz na oslave nebude ako minuly rok.
Pridavam ten moj.Pred necelymi dvoma rokmi mi zomrel nahle otec-na zapal pluc,prechodeny.Pamatam sa este v lete 2014 som ho bola navstivit uz vtedy pochudol a pokaslieval hovorila som mu nech ide k lekarovi.No nesiel.Az neskor.Naposledy som s nim hovorila v septembri ten rok a trosku som sa hnevala na neho ze nejde k lekarovi.Pamatam sa,ze hovoril Nehnevaj sa Lucinka pojdem.A nesiel zase.Az v oktobri ked uz nevladal chodit.Brat mi nestihol dat vediet ze je v nemocnici.Este lekarka hovorila ze sa citil lepsie.No 1.11.2014 v noci zomrel.Pamatam si ma tu smsku od brata.Som,bolest....Vycitka ze som ho nebola pozriet-nestihla som.Minule sa mi stala taka zvlastna vec.Volal mi priatelov otec.Mam ho ulozeneho pod priatelovym menom a k nemu napisene otec.Zrazu zvoni mobil a tam pise Otec.Normalne som zostala obarena,v hlave hned myslienka ako to ze ki vola otec?ved on zomrel.Az potom mi doslo ze mobil si to ulozil nejak takto.
Tento rok 12.2.sa mi narodila vytuzena dcerka.Vecer ked ju ukladam spat,pobozkam ju na licko a poviem jej ze dedko Stefan dava nanu pozor z nebicka.Moj otec miloval deti.Najviac ma boli to ze som mu vtedy zavolala v septembri a viac nue,lebo som sa na neho hnevala ze nejde k lekarovi tvrdohlavec. Stale to boli. Ja viem chce to cas,ktory je naj lekar.
U nás to bol v januári 1 rok čo nám otec zomrel 😢 Bol dlhodobo ležiaci po porážach mama sa o neho celé tie roky starala až kým nedostal zápal pľúc.Keď prišla záchranka oznámil nám že ho prevážajú do neďalekého mesta nakoľko u nás v meste v nemocnici nebolo miesto.Bol v umelom spánku v tejto nemocnici týždeň bez zlepšenia stavu .Po týždni nám oznámili že ho prevezú domov do nemocnice keďže tam patrí podľa tr.pobytu.Hneď ako ho priviezli som šla do nemocnice a vedela som že to bude už jeho koniec.POstel na ktorej ležal bola odstavená na chodbe oddelenia,vedľa nej jeho zbalená taška ,nebol na nič napojený ☹Nechali ho odísť takto nedôstojne na nemocničnej chodbe.Rán keď mi zvonil telef.vedela som že odišiel☹
Darmo sa človek pripraví na to najhoršie strata rodičov je veľá rana a bolesť
mne zomrel ocino pre 8mesiacmi a neviem sa stym vyrovnat velmi mi chyba ese nemal ani 50 a uz mi zomrel ..pre mna je to o to horsie ze som s nim nemala dobry vztah iba posledne 3roky sa to napravilo ..predym to bolo zle staral sa o mna a aj o bratab sam lebo mama od nas odisla a ja som nejak rebelovala...a potom sa to urovnalo nestihla som mu povedat ako velmi ho lubim a ako vela pre mna znamenal a ze ma vsetko mrzi ..ja keby nemam maleho syna tak sa uz toalne zrutim ...zial ani sa nemam komu vyrozpravat..najhorsie je na tom ze skoro mesiac sa trapil ked bol v kome videla som ako trpi bol to strasny pocit ked som ho tam videla a strasne si vycitam te som mu nepovedala ko velmi ho lubim
@lukassamel velmi ti rozumiem,ja sa neviem zmierit s tym ze som mu nezavolala a nepovedala lubim ta lebo som bola na neho nastvana kvoli tomu ze nesiel k lekarovi skor.
@majorosovalucia je to strasny pocit clovek si to potom stale vycita..ten moj ocino chodil po lekaroch ale nic mu nezistili nahle mal zastavu srdca a navyse aj sanitka k nemu meskala a to byval pri nemocke
ahoj, od nás mama zdrhla keď som mala 5 brat 3. Jednoducho sa pobalila brata dala k susedom ja v školke oco v práci. Keď som mala 21 oco sa upil k smrti. Ostal mi ako 21 ročnej 19 ročný brat a otcove dlhy. Mama nezáujem a to mám 30 a neozvala sa. Otec ked nepil bol super oco, brával nás na výlety, huby, chasty.... bol proste super brat ho miloval, na pohrebe sa zrútil.. bála sam sa o brata bol v puberte,, strašne mi oco chýba. Môj muž prišiel o mamu v 15 takže naše dieťa nebude mať ani jednu babku a iba jedného deda. Stále sa mi s otcom sníva že je s nami... život je taký. Samozrejme že aj mama chýba.... oco si nikdy nenašiel druhú povedal že jedna krava mu stačila....