Prečo majú muži problém s adopciou?
Už dlhšiu dobu si túžim adoptovať dieťa. Muž mi vravel že nevie, možno raz. Že necháme túto tému na neskôr. Teraz keď som tému adopcie vytiahla zas, už po čase, vyjadril sa, že sa necíti na to a ani sa cítiť na to asi nebude nikdy. Nie že by sme nemohli mať deti, ale stále som to tak cítila, že by mi vôbec nevadilo mať aj adoptované. Viem že by som dokázala milovať z celého srdca aj dieťatko, ktoré by do rodiny prišlo takouto cestou. Nechápem prečo muž s adopciou ma problém. Stále som si myslela, že je to ťažšie rozhodnutie pre ženu, keďže týmto príde o možnosť vynosiť dieťa a aj o prvé okamihy s bábätkom. Muž sa spoznáva bližšie s dieťaťom až po narodení, neprichádza adopciou v podstate ani o polovicu toho čo žena, ale aj napriek tomu, je to pre neho nepredstaviteľne, zatiaľ čo ja s tým problém nemám vôbec, on nechce cudzie dieťa. Prečo muži sú tak zadubený v tomto. Čo záleží na tom, koho je to krv, veď predsa adopciou by sa stalo našou súčasťou. O čo iné je mať adoptované dieťa než vlastné. Muž argumentuje genetikou ale predsa ani u biodieťaťa nemôžeme vedieť na koho sa podá a aké bude. Nerozumiem jeho argumentom, že sa nebude môcť vidieť v dieťati, ak nebude biologicky jeho, veď vidieť sa môže rovnako aj v adoptovanom, môže s ním zodieľať záľuby, učiť ho rôzne veci. A zároveň aj biologické dieťa môže byť úplne iné než sme my. Som strašne smutná, že nechce takéto dieťatko. Nikdy by som nešla do adopcie, keď muž je takto nastavený, ani ho nebudem prehovárať, len som nahnevaná a rozmrzená a chcela som to aspoň takto dať zo seba von. Hnevá ma, že živil vo mne nádej, že to rovno nepovedal keď sme spolu začínali chodiť. Od začiatku som tú tému vyťahovala, vždy vedel že som adopcii naklonená.
Tak som asi muž.🤷🏻♀️Radšej by som bola bez dieťaťa,ako adoptované.Genetiku neobabres,ani keď ako dobre vychovávas.Neviem si to predstaviť.
Nerozumiem celkom, keď môžte mat vlastne, tak prečo hneď riešiš adopciu?
Ja muža chápem, ja by som tiež nikdy nechcela adoptovane dieťa. Ok, je to úžasné a chápem ľudí ktorí si osvoja dieťa, ale jednoducho viem ze ja by som to nechcela.
A nie je to o mužoch, ci ženách. Poznám viac takých ľudí (muži aj ženy) co skrátka vedia ze adopcia nie. Proste aj keď to znie kruto, cudzie dieťa nebude nikdy moje dieťa,moja krv.
@jaskolka tvoje možno nie, ale ja to takto nemám, ja by som ho dokázala prijať take aké je, so všetkým. A mrzí ma že môj muž nie. Pre mňa by to bolo proste moje a hotovo.
@monsterablue no bodaj by, poradovníky sú plne kvôli vysokým požiadavkám na deti, nie preto, že by bolo detí málo. Veľa detí sa adopcie ani nedočká. Takže určite by to nebolo kradnutie detí párom čo nemôžu mať svoje.
Chápem tvojho muža...
Veľa detí sa adopcie nedočká nie kvôli tomu,že ich nikto nechce,ale kvôli tomu,že nie je možné ich adoptovat
Ja ako muž ti skúsim odpovedať no píšem iba za seba. nesmieš nikdy nehadzat všetkých do jedného vreca. To čo robí jeden/čo sa páči jednému alebo nepáči, vždy je to len o jednom človeku. Každý sme predsa unikát.
Keď moja manželka bola tehotná, bol som šťastný. Od kedy mi ukázala test. Bol to krásny pocit vidieť a vedieť, že v tom brušku rastie moje dieťa. Fotky z uktrazvuku, nadhera. Bol to krásny pocit cítiť jeho kopanie na mojej ruke. Jeho pohyby. Bol to krásny pocit, držať ho po pôrode v náručí. Bezbranný anjelik do ktorého som sa ešte viac zamiloval. Bol to krásny pocit, byť pri pôrode. Je to niečo, čo adopciou nezažije žiadny otec. Je to každý deň krásny pocit keď s ním idem spať, keď ho vidím ako zaspinkal. A najlepšie je, hovoriť mu "synček môj". To by som adoptovanému asi vedel povedať, no necítil by som to tak. To dieťa sa proste iba objaví v rodine, ako keď prichýliš bezdomovca, lebo ti je ho ľúto, keď je ešte malý.
Mám doma aj netere a synovcov v podobnom veku, no k nim necítim to čo k môjmu. Takto isto by to bolo aj k adoptovanému dieťaťu a toho by som sa bál. Sú to proste len také deti, no "môj syn" to je niečo iné na hrudi taký pocit.
To je môj pohľad no neznamená to že každého oki?
Tak ok, ze ty by si to tak mala, ale tvoj muž nie a väčšinou tu máš odpovede, ze chápeme tvojho muža. Proste on to tak necíti a stále nerozumiem prečo chceš a riešiš najorv hneď adopciu, keď vlastne deti podľa tvojich slov môžete mať. Zrejme aj on to tak vníma, ci ani vlastné nechce mať?
Lebo ak on chce mať svoje, nebránia vám v tom nijaké dôvody a ty budeš trvať na tom, ze len adopcia najprv a budeš kvôli tomu na neho naštvaná(keď on odmieta) ,a sklamane sa tváriť, tak vzťah vám pravdepodobne dlho nevydrží
autorka držím ti palce...možno sa situácia zmení a manž. zmení stanovisko... uvidíš časom.
ja by som tiež s tým problém nemala.
Je to tak, kazdy to ma inak v tomto. Niekto citi rodicovstvo viac symbolicky a teda nerobi rozdiel medzi vlastnym a adoptovanym, a niekto to citi viac biologicky. Ja som ako ty, mne by to bolo v podstate jedno. Mam jedneho biologickeho syna, mam ho strasne rada, ale vidiet sa v nom nevidim, je uplne iny ako ja, akoby som mala vsetky geny recesivne a presadili sa len tie manzelove 🙂 Takze to, ci sa v dietati vidim, pre mna nie je rozhodujuce. Pre mna ani to vynosenie a porod nie je ziadna motivacia mat vlastne, toto by som prave kludne ozelela. Ale moj muz tiez velmi nechcel adopciu, on vyslovene tuzil po vlastnom dietati. Nastvata za to ale nie som, ani som nikdy nebola, proste to tak citi, je to pocit a ma nan pravo. Mam ale aj kamosku, teda zenu, ktora tiez vo vlastnom dietati vidi viac ako v adoptovanom. Proste mas muza, ktory je v tomto iny ako ty a je to citenie, ktore sa neda zmenit argumentami, treba to jednoducho prijat.
aj ja som asi muz. vobec nezalezi na pohlavi, ale na nastaveni cloveka. myslim si, ze je dobre, ze svoju nevolu adoptovat odkomunikoval. nie je nic horsie ako rodic, ktory dieta nechce/neprijme. radsej dieta nemat ako si adoptovat a nebyt schopny mu dat tu lasku, co to dieta potrebuje.
To nie je o muzoch,ja by som tiez neprijala cudzie dieta.Nebolo by moje,proste tak to ma vela ludi,ja rozumiem tvojmu muzovi,nie je pre to horsim clovekom
Ja som akosi nepochopila, preco si chces hned adoptovat ked mozete mat deti. A vlastne ako vobec vies, ze mozete mat deti? Mate ich uz? Lebo dovtedy predsa nemozes povedat ci ich mat mozes…😉 Ja muza uplne chapem, urcite chce najprv vyskusat mat biologicke dieta a keby to neslo, tak si mozno adoptovat. Vacsina ludi to podla mna tak ma, aj zien. A nemeni to nic na tom, ze by ho lubili rovnako ako to biologicke,
Skôr... Ho deti až tak nezaujímajú... Veď aj adoptovane môže brat ako investíciu... Ak sa raz o hno bude stáť v starobe...
Myslím, že to nie je o pohlaví. Ja si neviem predstaviť vychovávať adoptované dieťa. Obzvlášť, ak by sme mohli mať vlastné.
@mamaaja82 Nie je horším človekom? No v mojich očiach klesol, mal byť odvážny a povedať mi narovinu ako to má v úvode vzťahu, nie živiť vo mne nádej .
Mywlim, ze je to preti, lebo panuje mytus o tom, za co vsetko moze genetika, take to bitie sa do prs “moja krv”.Spravanie ovplyvnuje vychova, genetika vplyva akurat tak na temperament.
Asi nevies, co vsetko ta adopcia obnasa..ja by som dokazala milovat "cudzie" dieta a starat sa on ako o svoje, ale cudzie pod pojmom partnera, sestry, sesternice..uprimne, aj uplne cudzie, od neznamych..ale tam sa ta genetika vacsinou prejavi. A tie deti casto pochadzaju od alkoholiciek, drogovo zavislych...muzov kamarat si adoptovali dietatko..babatko africkeho povodu..aj ked ho vychovavali v usporiadanej rodine, v jeho puberte sa rozviedli. Ako par to nedali..strasne vela problemov..chlapec uz je cerstvo dospely, nemaju o nom spravy, len vedia, ze nezije zrovna pocestne.
Som v tomto ako tvoj muz. Tiez by som nevedela prijat adoptovane dieta. Lepsie povedane,vychovavala by som ho s laskou,ale nevedela by som si k nemu vytvorit take puto ako k vlastnemu. U mna je to mozno aj tym,ze poznam pary,ktore maju adoptovane deti a nie je to sranda ta vychova. Ked sa ti ozve biomatka a chce s nim kontakt,ked zdedi nanic geny a ty sa ides zblaznit,lebo to dieta ti vystraja take veci,ze by si neverila. Jedny mali tak nezvladnutelne dieta,pritom ho pekne vychovavali,ale romske geny neobabres. Nie je to lahke. Predsa,ked je tvoje vlastne dieta nezvladnutelne inak to beries ako cudzie. To ale pisem za seba. Ten,kto sa rozhodne adoptovat,ma velku tuzbu po statostlivosti o dieta. Ja som v tomto pohodlna.
Nie,nie je horsim clovekom.Nezivil v tebe nadej,povedal mozno raz to znamena aj nikdy.A ked tak klesol v tvojich ociach no tak sa rozved a adoptuj si dieta,co ti na to napisat.
Ja v tom vidim viac rozumu ako emocii, co je pre vacsinu muzov typicke. Ja tomuto chlapskemu zmyslaniu rozumiem, ked sa nad tym zamyslis, zistis, ze genetika je mocna carodejka, ze sa mozes aj pototo a vychovou niektore veci nezmenis, dalej nevies, ako sa matka spravala pred otehotnenim, ako pocas tehotenstva, ci nepila, nefajcila, nedrogovala... a dalsia vec - vplyv toho, ze dieta je vlastne nechcene. Ked si napriklad predstavim tehotnu bezdomovecku fetku, ktoru som stretavala pred obchodom, a potom to, ze niekto dostane taketo dieta. Radsej by som nechcela ziadne ako adoptovane, novorodenec totiz nie je list nepopisany, ktory si pretvoris na svoj obraz.
Prepáč,ja ti to sprosto napíšem. Ale hovno vieš, čo to znamená mať deti a starať sa o ne, kým to nezažiješ. Odporúčam ti mať najprv jedno svoje a potom po roku, dvoch napíš,či ťa to ešte drží. Ak áno. Palec hore.
Tak ja Tvojmu mužovi absolútne rozumiem, je úplne pochopiteľné, že každý muž (ale aj žena) túži primárne po vlastnom dieťati, lebo to bude jeho ,,krv,, genetika, jednoducho bude jeho...A už dupľom keď môže mať vlastné, tak jasné, že adopciu odmietne. Ja mám 4 deti, v detskom domove by som pracovala s radosťou, ale adopciu by som si ako prvú možnosť mať dieťa určite nevybrala...
Ja ako mama adoptovaneho syna a troch bio deti, ti len chcem napisat k vete, ktoru si napisala " v com je rozdiel mat adoptovane dieta alebo vlastne dieta". Ono je to naozaj obrovsky rozdiel. Uz len ked si zoberies tie prve tyzdne. S vlastnym si od uplneho zaciatku. S adoptivnym dietatom stracas presne tie prve dni, tyzdne a mesiace. Vztahova vazba a citove priputanie je narusene. Moze sa stat, ze to priputanie ani nenastane. A to nehovorim o mnohych dalsich problemoch. Vsetko toto sa riesi na adopcnej priprave, ale ver mi, ani ta ta nedokaze vzdy pripravit na to, co takychto rodicov caka. Tym nechcem nikoho od adopcie odradit, ale jednoducho, ak clovek o adopcii nie je 100 % presvedceny, nech do toho ani nejde. V podstate chapem tvojho muza. Ak ty sama citis potrebu pomoct opustenym detom, su aj ine moznosti pomoci.
@monsterablue presne tak. Ja by som tiez nedokazala vychovavat cudzie dieta.
Vsetky prispevky su tu od zien a muzov, ktore ti o tom hovoria len teoreticky. Tak ti napisem svoj pohlad matky biologickeho aj adoptovaneho dietata. Ja v tom nevidim absolutne ziadny rozdiel. Dokonca obcas zabudam, ze toho druheho som neporodila. Moj muz pocas cakania hovoril, ze to dieta nebude jeho, lebo bude od inych rodicov. A vies co? Teraz ho miluje najviac na svete a uziva si ho viac ako toho prveho biologickeho. Ale to je vsetko vlastne jedno. Ked sa na to tvoj muz neciti, tak ho asi nijako nepresvedcis. Darmo mu budes rozpravat. Jedine by mohlo pomoct zoznamit ho s nejakou rodinou, ktora si dieta adoptovala. Ale suhlasim s tym, co bolo napisane, ze poradovniky su dlhe. Ak si zrovna nechces adoptovat starsie alebo postihnute dieta, tak o tie male a zdrave je velky zaujem. Tie, co su v domovoch, bud nie su pravne volne, su starsie, maju surodencov alebo zdravotne problemy.
@mandzula ja ani nechcem pretvárať dieťa na svoj obraz, mne je jedno že nebude po mne, a možno by bolo, kto vie. Ja ani vlastne dieťa nemám potrebu na svoj obraz vychovávať. Koľko ľudí preruší kontakt s vlastnými deťmi, lebo ich deti sú iné než ako si ich vysnívali. Ja nesnívam o tom, že sa bude moje dieťa na mňa podobať, že bude moja mala kópia alebo si budem cez neho plniť svoje sny. Ja len túžim dať dieťaťu domov a lásku, akémukoľvek dieťaťu. Nepotrebujem aby malo moju krv, na to aby som ho vedela milovať.
