Po smrti manžela sa jej nechce žiť

@ivmila podla mňa jediným riešením by bolo práve to, čo všetci jej blízky odmietajú......byť s ňou čo najviac a psychicky ju podporovať, .....4 mesiace je ešte krátka doba na to,aby človek "zabudol" na stratu milujúceho partnera

@ivmila ahoj, je mi ľúto, že tá pani je taká nešťastná. A od Teba je veľmi pekné, že sa jej snažíš pomôcť. Určite potrebuje aj pomoc odborníka, mám pocit, že psychiatra, lebo podľa toho, čo píšeš mi to pripadá ako depresia. Pozerala som preto na nete, ako dostať človeka k psychiatrovi a dočítala som sa, že najlepšie je zájsť za psychiatrom bez tej panej, celú situáciu mu vysvetliť a on poradí, ako postupovať ďalej. Z depresie sa tá pani sama nedostane a ak áno, tak to bude trvať veľmi dlho. Takže v každom prípade treba vyhľadať odbornú pomoc.

aj podľa mňa treba navštíviť odborníka, hoci aj bez nej , čo poradí, ona je v ťažkej životnej situácii a možno život nemá pre ňu zmysel, ale treba byť s ňou a pomôcť jej aj keď to odmieta, aby naozaj nenasledovala svojho manžela ☹

@mimka11111 ahoj...zle si ma asi pochopila, oni jej chcu pomoct, ale tiez uz nevladzu, ona ich neustale odmieta, co povedia, nic nieje dobre, ona si zije vo svojom svete..schudnuta na kosť, bleda ako stena...oni jej zapnu radio, ona ho o pol minuty vypne a zas kuka do blba...vnucence mali vystupenie, nechcela ist. do kostola nechcela ist, hoci ho ma 50 m a stale sa zapajala, zila krestanskym zivotom aktivne. zanevrela na vsetko a na vsetkych ☹

@ivmila Prišla o životného druha, to neprejde len tak. Ona už nevidí zmysel života a doslova len dýcha, nič viac. To nie je také ako pubertálne rozchody, že vytiahneme kamošku na diskotéku. Nech jej rodina skúsi ísť za psychiatrom a ten im už povie najvhodnejší postup ako ju prebrať z letargie. Inak sa veľmi rýchlo poberie za ním.

normálne na ňu nakričať,nech sa spamätá,že ona predsa nezomrela,tak nech sa podľa toho správa,že celá rodina sa o ňu bojí a že nechcú chodiť skoro aj na jej hrob...znie to drsne,ale môže to pomôcť,je to jeden zo 4roch prístupov k pacientovi /čo aj jej sa týka/ a učili sme sa to na psychologii......môžte sa poradiť so psychologom ako to urobiť

Urcite by som na nu nenakricala....4 mesiace je este velmi kratka doba, aby sa z takehoto soku spamatala, myslim, ze to chce hlavne vela trpezlivosti v presviedcani,ze potrebuje odbornu pomoc a ze lieky jej aspon docasne mozu pomoct. Zdoraznit, ze nemusi ich brat uz cely zivot, ale aspon docasne, kym ako tak prejde ten smutok a zly pocit. Zdoraznovat jej, ze ako ju rodina potrebuje a ze ju nechcu tiez stratit...atd. Chce to proste cas,ale tu odbornu pomoc (lieky +psychoterapia) by urcite mala co najskor vyhladat.

@ivmila a keby ste skusili poprosit knaza aby sa s nou porozpraval? pisala si, ze je veriaca a niekedy to veriacim pomoze, ked zlyha vsetko ostatne. pripadne nejake kamaratky, co by za nou prisli aby sa mohla vyrozpravat, najlepsie keby to bola tiez pani ktora prisla nedavno o partnera, vedeli by sa lepsie pochopit, poropravat sa o partneroch a tak. dvom by sa im to lepsie znasalo, len treba dat pozor aby tie stretnutia mali pozitivneho ducha

Urcite treba s nou ist k lekarovi,dostane lieky a casom sa to zlepsi..cez jej apatiu a nechut k zivotu ju treba zapajat aj nasilu a dat jej najavo ako ju vsetci potrebuju. Citi sa opustena a nepotrebna..mali sme to aj my po otcovej smrti,ale uz je dobre...
@janinah nakricat na niekoho komu zomrel blizky clovek s ktorym zila cele roky,štyri mesiace po jeho smrti je to najprimitivnejsie a najhlupejsie co si mohla napisat! Zrejme tebe nikto blizky koho si mala rada nezomrel,inak by si nieco take nenapisala. Nakricat na niekoho je to posledne...

@stastenka42 vyzerá to drsne,ale môže to pomôcť a viem o čom píšem,ak budeš mať možnosť niekedy,tak sa na to opýtaj odborníka...alebo nech okolo panej ešte zopár mesiacov chodia ťuťulimuťuli a môže to ozaj skončiť zle.....a tiež radím poradiť sa so psychologom ako to urobiť,ak si dobre čítala....nebudem sa tu obhajovať,chcem pomôcť tak ako aj ty a že radím niečo netypické? áno,ale neradím hlúposť...

@stastenka42 Nepochopila si vôbec čo
@janinah napísala.

@koniarova ale pochopila....ja som si to z mamou prezila,viem o com hovorim...
@janinah Ano ved ten psycholog je v poriadku..to je dolezite...ale ja som myslela to nakricanie,pretoze ona ma uplne ine myslienkove pochody ako normalne...v obycajnom zvysenom tone uz bolo ako aj ona je tu uz zbytocna lebo vsetkym je naobtiaz a pod..v prvom rade to chce odbornika ,pevne nervy a trpezlivost...u nas je uz teraz tiež vsetko ako volakedy,ale len vdaka trpezlivosti a odbornikov...len to som chcela napisat,teraz je jej duša velmi zranitelna...

@ivmila on mal 60, ona má tiež 60........môj ocino umrel, ked mal 47 rokov, mamina mala vtedy 42.....čo myslíš,ako sa asi cítila? viacmenej som bola jej jedinou oporou ja,kedže som s ňou aj bývala......nedovolila som jej "spustiť sa" !! aj ked bol plač na dennodennom poriadku, pretože asi nie je bohvieaký pocit stratiť takto partnera a človeka,ktorého miluješ.....snažila som sa jej vysvetliť, že sú tu ludia,ktorým na nej záleží a áno, bol aj "krik", resp. zvýšený tón hlasu
@janinah ......jednoducho povedané, NEDOVOLILA som jej,aby upadla......trvalo dlho, kým sa s tým naučila žiť, vlastne my obe....pretože nezabudneš nikdy, žial aj o tom je život.....a akoby to nestačilo, potom prišlo pre mňa to najhoršie, čo mohlo...mamina ochorela na rakovinu a tých "pekných" 12 rokov života s rakovinou bola nesmierna záťaž na psychiku.....aj napriek tomu sa nevzdávala a bojovala dalej, pretože vedela, že tu má deti, vnúčence a ludí, ktorí ju milujú....mohla sa dávno už vzdať, no neurobila to......

niekde som čítala, ze človek po strate partnera ( rozchod, rozvod, smrť) trpí tretinu z času, z preziteho života s partnerom o ktorého prišiel ......sama som to zažila niekoľkokrát a myslím, ze aj tak nejak to bolo..... Nepochopím na rodine tej pani, co po nej chcú po 4 mesiacoch!!!! Zrejme nikto z nich ešte niečím podobným nepresiel...... na vsetko treba čas, ten je najlepší lekár a rodina by mala v tejto situácii stát trpezlivo pri nej .... prežila s ním cely zivot, ťažko sa vyrovnáva s takou situáciou, ked zrazu ostala sama a rodina jej ešte podkopáva nohy.... Ťažko je radiť, pretože nikto nechodí v jej topánkach .... možno jej to len uľahčiť návštevou nejakého farára ako tu bolo spomenuté alebo psychiatra, ktorý jej predpíše nejake ľahšie antidepresiva.......mne osobne, aj mnohym ľudom v ťažkých časoch pomáha čítanie biblie.....

podla mna si ten smutok musi prezit, mozno padnut uplne na dno, este viac sa vyhladovat a potom sa odrazi a pojde dalej. Ja by som ju nechala zit podla svojej vole este tak mesiac a potom co ja viem vnucata je supla na krk na vikend

@mimka11111 je to smutné čím si si prešla......možno menší krik pri výmene názorov pomôže, no určite nie po 4 mesiacoch....netreba zabúdať, ze každý človek ma iný prah citlivosti a to co možno platilo na Tvoju mamku na iného platiť nemusí..... Niekto možno potrebuje podporu tichým pokojným slovom, niekto možno aj bez slov, len stisnutím ruky a pocitom, ze nie je vo svojom smútku sám a ma vo svojich blízkych oporu a pochopenie..... ako som uz spomenula a skutočne je to jedno z najvýstižnejších prísloví, ze čas je najlepší lekár🙂

@leria
@mimka11111 sa ospravedlňujem , som to trosku domotala ..... s tou kriciacou terapiou som narazala na janinah 😉

@leria mne je toto ale úplne jasné 🙂 , každý človek je iný a každý človek na rôzne situácie reaguje ináč.....len som navrhovala jedno z riešení......neprežila som síce stratu partnera,ale prežila som stratu rodičov....viem, že je to odlišný smútok,ale bolí možno rovnako.....tiež som ostala sama ako 28 ročná, nikto ma nepodržal, áno, bola som mladá, aj to je rozdiel.....ked som potrebovala, preplakala som každú noc, dala som pocity zo seba von....viacmenej som sa ja stránila ludí, ale v kútiku duše som možno očakávala aspoň pár povzbudzujúcich slov typu " neboj, všetko bude zase dobré "......dostalo sa mi to od ludí, ktorých som v tých dňoch spoznávala / v práci /...a v práci sme spolu nejak extra velmi nekomunikovali.....a ked sa toto stalo, nenechali ma "samú"....preto stále tvrdím, že tú pani neterba nechať "padnúť" , aj ked ona všetko odmieta

@mimka11111 no v živote sú neočakávane situácie, ked človek pocíti oporu v ľuďoch od ktorých by to čakal najmenej, tiez som si to zažila, ze v časoch ked mi bolo najhoršie mi pomohla kolegyňa, ktorá ked k nám nastúpila, mala som ju za neschopnú a podkopavala som jej nohy..... ona bola prvá, ktorá sa v mojom utrpení mohla vyžívať a napriek svojmu nejednoduchemu údelu, venovala svoj čas a energiu mne..... bola to pre mňa lekcia života a cesta k pokore.... Trosku som odbocila od témy, len som si spomenula, ze tak ako tebe aj mne pomohli cudzí ľudia, tak je to od ivmili pekne, ze je taká všímava k tej pani a svojou troskou sa jej snaží nejako pomoct 🙂

A co jej kamaratky....chodi niekto za nou? Mozno aj nejaka kamoska by ju vedela podrzat...alebo spolocenstvo v kostole. Zorganizovat nejaku navstevu....

@leria súhlas 😉

Podobná téma tu bola: https://www.modrykonik.sk/forum/rodinne-problemy/smutok-zo-straty-manzela-ako-z-toho-mamu-dostat/

Súhlasím s @cawes - ak si boli manželia blízki, veľmi často sa nasledujú aj v smrti. Aj moji starí rodičia tak... do pol roka po sebe. Boli starší a bez babky dedo nechcel žiť. Darmo sa pri ňom striedali deti, lekári aj odborníci... ale nepíšem, že to nedopadlo dobre. Teda smutno mi bolo za ním, samozrejme, ale nepovažovala som to za tragédiu. Nič v živote nie je tak isté ako že každý raz zomrie. Preto nakričanie na niekoho nemusí v tomto prípade vôbec pomôcť, aj keď rozumiem, ako to bolo myslené.
Ak sa má vrátiť do života, musí nájsť (za pomoci blízkych...) svoj VLASTNÝ dôvod na život, zmysel života - lebo asi patrila k tým, čo žili pre druhých. Pre manžela a deti. Teraz nemá pre koho.
Niekedy takýmto ženám pomôže ukázať jej ľudí, ktorí majú ťažký život a napriek tomu žijú. Chorých, postihnutých, chudobných. Že nájde zmysel života v pomoci druhým. Alebo práve naopak - v niečom totálne nepraktickom. Hobby čiste pre zábavu - tanec v seniorskom súbore, štúdium archeológie na Univerzite tretieho veku... niečo čo ju síce vždy zaujímalo, ale nikdy na to nebol čas.