Partner a narcizmus

Dobrý deň. Chcem sa vás opýtať na názor, prípadne ak mal alebo má niekto podobnú skúsenosť. Už dva roky som s partnerom, máme spolu dieťa, ale začínam zisťovať, že je to totálny sebec, teda už sa to nezdá len mne, ale aj mojej najbližšej rodine. Jeho rodina to až tak nepozoruje, aj keď žijeme s nimi. V septembri minulého roka odišiel muž na dvojmesačný vojenský výcvik a vrátil sa v auguste. Do výcviku bolo v našom vzťahu super, konečne prišiel do môjho života muž, ktorý ma chápal, neskutočne veľa výletov sme spolu zažili, krásnu prírodu, mestá a pod. No počas jeho výcviku som začala premýšľať o našom vzťahu, niečo sa mi však na ňom od začiatku "nezdalo". Akoby ma tak trochu tlačil do záväzku, hneď na druhom rande ma objímal, chcel ma pobozka, ja som však ešte trochu chcela počkať, lebo som mala aj zlé skúsenosti zo svojej minulosti. Počas tých dvoch mesiacov jeho výcviku som rozmýšľala, či to má vôbec význam, lebo sa mi zdal byť trochu nátlakový. PO výcviku sme sa stretli, porozprávali sa a ja som mu povedala, že vo vzťahu pokračovať nechcem a že môžme ostať kamaráti. Ale čo sa stalo? On s tým nebol OK a navrhoval mi stáe, že sa môžme každý týždeň stretávať, a aj počas mojej výšky sme sa teda ešte stretávali, chodili na pekné miesta a pod. A ja krava som si rozmyslela, že budeme pokračovať !!! No a po pár týždňoch som si na internáte robila tehotenský test a ostala som tehotná. ˇuplne sa mi otočil svet, život, nevedela som to rozdýchať ešte tak dva mesiace. Keď som mu o tom povedala, tak akoby bol len TROCHU prekvapený a hneď mi navrhoval, aby som išla bývať k nim aspoň počas školy, kým nebudem chodiť domov (Ďalšia moja kravská a asi NAJHORŠIA chyba). Potom mi v 6. mesiaci zistili rizikové tehotenstvo, tak som mala nariadený prísny kľudový režim a bola som pár týždňov v nemocnici a aj u nich som ležala, lebo domov bolo riskantné ísť.......
Potom som porodila v júli a odvtedy vlastne chodím domov len na pár dní aj s malým chodíme alebo ja sama a VYCHOVÁVAM dieťa u svokrovcov, teda tam kde on býva.
Myslela som si, že nebude tak intenzívne športovať po mojom pôrode, aj počas rizikovky ma tu nechával na pár hodín samú a išiel s bratom, s kamošom športovať a vo mne začala depka a úzkosť :( ........ doteraz sme ešte u svokrovcov, muž stále chodí športovať dosť často a pravidelne, chce každú noc sex, stále do niečoho sa stará. Keď mu poviem, že už ma nebaví mať každú noc niečo a že nech sa zariadi, tak potom ráno nájdem vreckovku pri posteli. Ale nech to ma netrápi. Trápi ma to, že v tomto dome som začala mať ÚZKOSTI, NÁVALY NEVEDOMÉHO STRACHU, už som mala aj tlaky na hrudi a búšenie srdca.
On si neuvedomuje, že k tomu veľmi prispel aj on a tehotenstv, nový domov. O rok plánujem dokončit posledný rok štúdia a on sa chce prihlásiť na školu ohľadom športu :( Povedal, že sa nebude veľa učiť len chce titul aby ho časom povýšili a aby sme sa mali lepšie. Svokru som zažívala už v nemocnici, lebo tam upratuje. A aj doma sa veľakrát starala , kedy má malý jesť, prečo toľko plače a pod.

Najhoršie na tom je to, že si začínam naozaj uvedomovať, ako sa cítim, už si ani kávu nemôžem poriadne vychutnať, lebo mám po nej tie strachy, že nič nezvládnem, mám pocit viny z vlastných rozhodnutí, strach.........a neviem sa vymotať.... v septembri sa máme brať.....a j nemám chuť pri týchto náladách nič vybavovať....

A tie jeho reči, že ak náš chceš vzďaľovať, ty si snúbenica, ty môžem hocikedy, srandičky ako "dobre, pani upratovačka", koľko ty mne dovolíš športovať, toľko ja tebe budem pomáhať so školou...... nedokážem na neho prestať myslieť, viem že ma ľúb a aj ja jeho, ale niekedy už ho mám fakt chuť prizabiť..... Viem, že sa má dostatočne rád, ale on mne povie, že ja seba samú viac a že dosť myslím na seba :D to je dosť vtipné keď si na to vždy pomyslím....uvedomujem si, čo sa deje, ale strácam nad tým moc a neviem ako ďalej....moja rodina už vraví, aby som išla naspäť bývať domov a že ak ma ľúbi tak príde za mnou bývať ku mne.......