Otec mi zomrel pred skoro dvomi rokmi a neskutočne mi chýba
Sú tomu takmer 2 rok čo zomrel môj otec a mne ešte stále tak neskutočne chýba.
S mamou mám iba vzťah "proste sme a komunikujeme", ale nič viac.
Dnes ma neskutočne chytila depresia, keď sa môj syn opýtal, čo by dedko povedal na bračeka v brušku. Začala som bilancovať, čo sa od tej doby zmenilo.
Nám neskutočne chýba, dodnes sa mi s ním sníva, všetko mi pripomína jeho, ale asi najviac ma štve, že mama si na neho ani nespomenie, dokonca mi vyčíta, prečo sa so synom o ňom rozprávame. Syn má 6 rokov a mali super vzťah.
Mali ste niektorá podobný problém?!
Rob to,čo považuješ za vhodné a dobré,spomienky na milovanú osobu nikdy nezomrú,kým žijeme my,čo sme ich milovali.Mne otec idišiel pred rokom a chýba mi veľmi,ale nič s tým nenarobím.Neuvidí už moje vnúčatká,ale verím,že o ich tam v Nebi vie ....
Treba ho uz pustit .. ist na odblok shambala ci ina terapia a vyriesene ...
Otec mi zomrel pred 2 rokmi, môj syn mal vtedy 3 roky a tiež sa o ňom dosť bavíme doma. On ho hľadal veľmi dlho, keďže starký bol pre neho všetkým a zomrel doslova z minúty na minútu.
Som tehotná a veru je mi teraz omnoho ťažšie. Neprejde deň, že si na neho nespomeniem a neraz si poplačem, ale len keď som sama.
Mamu nesúď. Nevieš čo prežíva a zato, že Ti nič nepovie, môže mať ťažké dni. Ja tiež nikomu nič nepoviem, už len keď to sama nezvládam.
Zajtra bude presne rok co aj mne zomrel ocino. Svoju prvú vnučku narodenu v ten istý deň ako on (14. júna ešte aj v nedeľu obidvaja) si užil len polroka a toľko veci s nou plánoval robit. 😢 A ešte sa aj na neho podoba. Je to ťažké pre celú rodinu, asi to chce len čas ...
Bohuzial, ta bolest a smutok v srdci uz bude navzdy, mne ocino zomrel pred 11 rokmi a stale to boli, sniva sa mi s nim, vsade ho vidom a rozmyslam, co by bolo, keby tu bol, jednoducho stale to boli, ale naucila som sa s tym pocitom zit, mam 2 male deti a stale im o nom rozpravam, radu nemam, len sa s tym musi clovek naucit existovat, vela sil vsetkym, co si tym presli a prechadzaju
Tiež sú to 2 roky a 2mesiace čo odišiel môj tatino. Bolesť nepomienie, keď si spomeniem, tak mám slzy v očiach a je mi za ním smutno. Snažím sa prijať fakt, že je mu lepšie ( čo určite je) a zbytočne by sa tu trápil ďalej.S dcérou nekomunikujem o ňom, mala presne 1 rok keď zomrel. Bohužiaľ si ho nepamätá a veľmi ma to mrzí, ale som šťastná že ju stihol. Myslím že jedine sa s tym dá naučiť žiť. Maminu neodsudzuj, každý prežíva stratu inak. Niekto o nej rozpráva, niekto o nej mlčí. Ja si spomeniem sama keď som, poplacem a idem ďalej. Nerozprávam viac o Tom tiez, samozrejme že ak sa spomenie tak mi je smutno, ale som taká, že sa to snažím nedať najavo. Druhú dcérku nestihol tatino, bolo mi to strašne ľúto po pôrode, ale bohužiaľ nevyberáme si čo stihneme. Spomenies si a bude ti smutno aj o 10-30rokov...čas toto nevylieči, iba otupi.