Odsúdila vás rodina za to, že chodíte na terapiu alebo k psychiatrovi?

Však nepovedz všetko naraz, povedz len časť a uvidis ako zareagujú

Napr v práci je to veľmi ťažké náročné, nevhodne sa správajúcic šéf a konfliktné kolegyne a tak chodím na terapiu

Nemusíš hneď povedať že chodíš k psychiatrovi a berieš lieky
Veľa ľudí to u prd rozumejú ale majú predsudky a strašne aj nudit

tvoj zdravotný stav je tvoja vec, keby sa ťa opýtali, ani nemusíš odpovedať...ale nie je to vôbec hanba, ja to podporujem, keď niekto cíti, že potrebuje pomoc, tak treba vyhľadať odborníka, treba sa o seba postarať, nikto iný to za teba nespraví

Asi závisí od toho čo konkrétne liečiš. Tí najbližší by mali vedieť aspoň časť keby sa ti pohoršilo. Ale konkrétne detaily preberať nemusíš.

Ak ťa majú radi nebudú ťa odsudzovať. Práve naopak ťa podporia. Chce to veľkú odvahu, že človek vyhľadá pomoc. To je na obdiv podľa mňa.

Záleží od povahe, poznám rodinu ktorá sa hanbí doslova za všetko, a dokážu vysmiať človeka, len keď chodí ku psychológovi.. našťastie som neni v takej rodine a ta moja ma veľa podporiť

Koho myslíš rodinou?rodičov, súrodencov, tety?
Aj, keď sa o tom stále hovorí, že sa ľudia nemajú odsudzovať, že je to normálna a zodpovedná vec, že človek rieši svoje psychické zdravie viem, že sú rodiny kde sa to odsudzuje a bola by som opatrná komu sa zdoverim.

Veľa ľudí v mojom okolí je názoru, že "vtedy také nebolo, ľudia makali a nemali čas vymýšľať hovadiny a diagnózy" a také tie reči chápete, že rodičia sa nestarajú a z toho vznikne adhd, depresia je len precitlivelost atď. Preto sa bojím že si niekto o mne pomyslí, že asi len neviem čo z peniazmi popripade putam na seba pozornosť atď. Neviem ako to vysvetliť. Nechcem mať tajnosti pred najbližšími aj tak by sa to dozvedeli. Ale zároveň sa bojím toho ani nie že odsúdenia, ale skôr posmeškov že veď ti nič nie je, len dramatizujes. Lebo psychicky chorý človek = úplný šialenec a nič iné

Ja by som to nikomu nehovorila, naco aj.

Nie, nepovedala by som to.Aj tak, kto nezažil nepochopí a podľa toho čo píšeš sú to presne tie typy ľudí.Preco by sa to mali dozvedieť aj tak?

Ak to budeš hovoriť určite aj keď naoko ťa budú chápať poza chrbát budú hovoriť že si blázon. Ja by som to nikomu nehovorila, lebo viem aké posmešky si ľudia robia. A v robote by to hoc kedy niekto zneužil proti tebe. Veď aj keď chodíš inému lekárovi to nevešiaš rodine na krk, tak neviem prečo máš potrebu toto hovoriť niekomu, že chodíš psychiatrovi. To je tvoja súkromná vec.

Tak im povedz najprv, ze im chces povedat svoje tajomstvo, ze si velmi uvazovala, ci im to mas povedat. Preto ich prosis o pochopenie a podporu, ze prave to teraz najviac potrebujes. Neverim, ze by to zlahcovali.

Nemam priamu skusenost, ale mojej sesternici diagnostikovalo maniodepresiu, bola hospitalizovana v nemocnici a roky brala antidepresiva. Nikto z rodiny ju neodsudzoval. Praveze ma moj obdiv, ze bola prva, kto si uvedomil, aky vazny problem ma a ako sa k tomu postavila. Na psychitrii ju hospitalizovali na vlastnu ziadost, a absolvovala roky terapie. V najblizsej rodine mala podporu a neviem o nikomz pribuzdnych, ze by zaujal odmietavy, negativny, ci odsudzujuci postoj.

Nie, neodsúdili. Ja, keď som chodila k psychologičke kvôli úzkostným stavom, povedala som to každému. Aj kamarátkami. U všetkých som sa stretla len s pozitívnou reakciou. Podľa mňa je dôležité o tom hovoriť otvorene, aby to nebolo v spoločnosti tabu.

Ja som ticho, rodičom som nič nevravela, nakoľko by to nechápali. Minule sme mali debatu a mama vravela že zle spí. Že doktor ju chcel poslať k psychiatrovi pre lieky. A mama s otcom že určite nie, že ona nie je šialená, že čo by ľudia povedali keď by ju tam videli 🤦🤦takže to má utvrdilo byť ticho

Ja by som to povedala len svoju životnému partnerovi a prípadne deťom (závisí od veku a ich povahy atď).

@lasona a neskúšala si napríklad vysvetliť rodičom že tam nechodia len šialení a psychopati?

Ja len n margo toho že vtedy také nebolo,že ľudí makali a nemali čas stále vymylsat. No pre, vtedy také bolo, len to proste nebolo s kým riešiť a aj keby,ľudia to brali ako stigmy,že sa to o mne rozšíri a budú hovoriť že som blázon. Len dvaja ľudia z rodiny sa zabili ,lebo nezvládali psychicky asi a napr svokra tiež nie je psychicky ok, ale je dpocijem že to je len taká povaha a mám to brať tak ako je,s mi jezia chlpy všade (tiež sebevrazedne sklony,manipulácia a iné). Keď som im navrhla nech riešia lebo furt sa zabíja v slovách a ani psychicky není ok na tom, tak m vysmiali že to je normálne a na mňa sa svokra osopila ze prečo ju nazývam blaznom.

Mali by byt stastni, lebo keby to neriesis, tak to je pre rodinu iny zahul. Takto mas odvahu s tym nieco robit a jedine Ta podporovat v usili

Ja sa tiež chystám po neúspešných terapiách k psychiatrovi a okrem manžela o tom nikomu neplánujem hovoriť. Načo aj. V dnešnej dobe to je na Slovensku so stigmatizáciou ešte stále dosť zlé, najmä u staršej generácie

@evica17 presume, vzdy to bolo, len nenasli pomoc. Alebo sa to tutlalo. Moj svokor takto tutle zdravie jeho zeny. Oni to zahovaraju ako problemy s chrbticou. V skutocnosti je to alkoholizmus, neriesene ptsd a tazsia forma ocd. Lebo vsak nepojde ona nikde, nie je blazon. Doslo to tak daleko, ze ked je pri nej nase dieta na navsteve, tak vzdy dvaja stojime vedla. Keby nieco. Lebo jej ataky prudkej zmeny nalad su naozaj drsna liga. Ja mam uprimne posledne tri roky z kazdej navstevy tam stres. Prosili sme ich nech to riesia. Zial ona pomoc odmieta, lebo jej nic nie je, iba ma problem s chrbticou. V 50tke isla do dochodku z dovodu uz vidielnych prejavov hlavne alkoholizmu a depresie. Cize nechcela hanbu a isla akoze s nim do dochodku. On isiel uz normal na svoj vek, je o 10 rokov starsi. Lebo sa bal ju nechat samu doma v podstate. Proste strasne. Keby niekam ide k odbornikovi, tak by sme boli stastni

@evica17 na jednu stranu ano, bolo to vtedy tabu a ľudia si to radšej kompenzovali inak ako liečbou ale na druhú stranu si myslím (nie som psychológ je to len môj dohad), že tým ako je v dnešnej dobe pretláčany výkon a ľudia musia makať, aby niečo pre spoločnosť znamenali a z 90% viac hlavou ako rukami tak je tam ten predpoklad psych. Ochorení väčší. Pred 50 rokmi tým pádom tak veľa tých ochorení nebolo a boli viac menej len také aké ostali aj stigmatizocane - "blázni" či li schizofrenici, psychopati závislí ľudia.

A načo by si im to vešala na nos? V dnešnej dobe je to normálne, lepšie ako trpieť a následne spáchať samovraždu. No u jednoduchších občanov, je to stále prejav slabosti. Nepochopia to.

@nikolka1986 vždycky som sa zdoverovala napríklad mame alebo kamarátkam ale príde mi teraz že ma stiahla tá stigma ktorú vidím všade na okolo a bojím sa že sa nestretneme s pochopením. Ale som človek ktorý potrebuje zdieľať svoje emócie. Partner síce povedal že ked si myslím že to potrebujem, nebude ma odhovárat ale že si myslí že prehanam a nie som na tom až tak zle (pretože pred ľuďmi aj keď najbližšími je to pretvárka lebo neznesiem že by som dala najavo ten pocit slabosti). Moja mama v podstate povedala to isté a ešte k tomu dodala to, že to je skôr moja povahová črtá ako nejaká patológia. Neviem čo si o tom mysliet. Som velmi otvorená voči svojim blízkym a rada im rozprávam o mojich problémoch, pretože mi to pomáha. Ale tu sa bojím reakcie. Nikto ani presne nevie prečo tam vlastne chcem ísť. Netrpim depresiou aspoň myslím, ale nikomu som ani nedokázala narovinu povedať čo ma trápi pretože sa za to v podstate hanbim a tým pádom to vždycky radšej prikraslim aby to nebyzeralo tak hrozne

A naco im to pottebujes hovorit?

Ono na to pozor, nie každý je v dnešnej dobe ochotný riešiť problémy iných a počúvať ich. Ak si nedáš pozor, bude to raz použité proti tebe, preto si daj veľký pozor komu čo povieš. Ja som tiež taká bola, teraz nehovorím nikomu nič, strážim si svoje súkromie.

@nikolka1986 zase nevesiam moje problémy na nos len tak hocikomu, touto fázou som si prešla v mladosti a bolo to dosť veľké ponaučenie

Autorka: Psychiatricke diagnozy boli aj pred 50 rokmi, a boli aj rovnake ako teraz, niektore pribudli rozvojom medicínskych diagnostík. Pinelova nemocnica liecila psychiatrických pacientov už v 30-40 tych rokoch 20st., v 50-tych rokoch sa tam liečili aj deti. Toľko historické okienko 😀 A teraz k tvojmu problému. Sama cítiš, že k svojim blízkym nemáš až takú dôveru. Na jednej strane ťa to ťaží, a chceš sa zdôveriť, na druhej ta dôvera nie je taká, aby si nad tým vôbec neuvažovala a proste sa najbližším zdôverila. Bojíš sa posmeškov, bagatelizovania tvojho problému... Keď máš tieto pocity, zváž či ustojíš, ak to rodina neprijme. To môže mať rozne podoby, napríklad podpichovanie, dehonestovanie tvojich pokrokov v terapii, bagatelizovanie "načo tam chodíš, nič ti nie je, máš iba veľa voľného času" a podobne. Ak naozaj veľmi potrebuješ interakciu na túto tému npr. s mamou, skús najskôr iba nadhodiť, že uvažuješ vyhľadať pomoc alebo kamarátke si navrhla vyhľadať odbornú pomoc atd. A uvidíš reakciu. Podľa nej sa zariaď.

Keď sú to najbližší tak ťa majú radi a tešia sa, že sa liečiš.
Moja mamina je takto ťažko chorá. Najbližšia rodina to vidí čo je to za svinskú chorobu tým pádom to chápu a brutálne ju všetci podporujú.
Ako sa hovorí ,,to pochopí len ten čo to zažil "

Ja som to povedal všetkým. Rodina no problém v práci tiež Ok. Dôležitejšie je byt zdravý a nie čo si myslia ini. Vezmi si takú Adelu Vinceovu. Všetko o sebe povie a ubudlo z nej? Jasne že si niektorí budú pošuškávať určite aj o mne si. Ale to je ich voľba mne tým nijako neublížiš. Horšie by bolo ak by ma podľa toho posudzovali šéfovia ale ich zaujímalo len kedy budem zdravý a vporiadku. Ak by som nebol sám by som musel dať výpoveď. Otvorenosť mi pomohla sa zmieriť s tým. Buď pripravená že niekto môže pozerať na teba cez prsty ale ty sa musíš naučiť tieto veci prijat bez ujmy a s ľahkosťou. Ako to robí Adela. Mimochodom má dnes kočka meniny. Jej slová; Kvalitne sa zhovädiť je dar. Neber sa tak vážne a dôležito. Urob si zo seba srandu. Áno tak mi zašibalo no a čo. Nepoletím s mojou diagnózou na Mesiac ale moje miesto tu je neohrozené. Tolko ľudí už zažilo a zažije tieto veci. Máš nejakú vážnu diagnózu alebo liečiteľnú? Lebo hovoríš že depresia to nie je. Úzkosť, posttrauma, alebo schizofrénia?