Od smrti matky som citlivá a už nevládzem
ahojte..som nejako v koncoch a strasne sa trapim neviem ako to vyriesit..pred rokom mi nahle zomrela mamina a odvtedy som nejak uplne mimo..neviem sa cez to preniest a uz pomaly ubehol rok..pri zivote ma drzi syncek ktoreho molujem asi najviac na svete..lenze odkedy neni mamky tak som strasne citliva na vsetkych clenou rodiny..ide o to ze ma strach o kazdeho ci sa im nieco nestane ci su zdravy a tak..manzel je vojak tak sme s malym stale sami a je to vela..je tu aj otec ktoreho ked vidim tak mi je do placu ked vidim ako sa trapi..kamosky akoze kamosky sa mi po smrti mamy otocily vsetky chrbtom a neviem preco..ostala som sama a trapim sa..mam kamaratky mamicky s detmi s ktorymi chodim von ale je to len o detoch a ja sa potrebujem porozpravat aj o inych veciach ako su deti..neviem ako z toho von stale rozmyslam ake by to bolo keby tu bola mamina a aka by som bola stastna a ake to super ked bola na svete..poradte ak mate takuto skusenost..dakujem
ahoj ono vzdy je to tazke len zivot je taky ze co ma prist to pride nezmenis to nestresuj sa maminku si uchovaj v srdiecku na tu nikdy nezabudnes a venuj sa rodinke neboj sa tolko o nich mamina ich z neba ochranuje
@oliverko5 Smrť je téma, o ktorej sa ľudia moc radi nerozprávajú, ak teda potrebuješ debatovať na túto tému, tak by som hľadala psychologickú ambulanciu, príp.farára, ak si veriaca. Bolo by vhodné prestať sa upínať na myšlienky, ako by bolo všetko iné, keby tu bola mama. Ak Ti to pomôže, tak si predstav, že tam je pri Tebe, veď mnohí spiritualisticky založení ľudia by Ti aj povedali, že pri Tebe je... Ak si mala s maminou veľmi dobrý vzťah, tak aj rok po smrti je ešte málo, aby si s tým bola úplne zmierená, ja som sa zmierovala so smrťou priateľa, s ktorým som bola rozídená už tri roky, dlhšie ako ubehlo, odkedy umrela Tvoja mama... Čas zahojí všetky rany, ale zašla by som sa porozprávať so psychologičkou, psychológom, ak Ťa to zmáha až takto...
@oliverko5 vyrovnavat sa s takou tazkou stratou rok je myslim v norme, ak je to dlhsie a zacala si trpiet uzkostami a mas depresivne nalady, mala by si vyhladat odbornu pomoc. Pozri do temy https://www.modrykonik.sk/forum/moje-zdravie/ako-sa-najrychlejsie-zbavim-depresie/
najdes tam ludi, ktori sa podobne ako ty museli vyrovnat s nahlou stratou blizkeho cloveka.
Ahoj Oliverko, je mi strasne luto, cim si si musela prejst a neviem ti napisat, ze viem co citis, lebo neviem, ja mam oboch rodicov. Viem vsak, ze to musi byt pre teba tazke. Aj ja prezivam rozne chvile, mamka bojuje s rakovinou, vsetci jej pomahame a verime ze to dobre dopadne. Ani to, ze mas manzela casto mimo domu nie je v tejto situacii polahcujuce, ale verim ze v nom mas podporu. Ani rok nezahladil tvoje rany a mozno by bolo dobre, keby si vyhladala aj odbornu pomoc, psychologovia alebo psychiatri vedia byt naozaj napomocni, netreba sa toho bat, sama som sla v uvodnych fazach liecby s mamkou k psychologicke, pre podporu a videla som, ako dobre mierene slova vedia pomoct, mozno sa ti zda, ze uplne cudzi clovek, ktoremu svoj pribeh rozpovies ti naozaj nebude mat ako pomoct, ale ide to, krocik po krociku. Dokonca v mestach funguju aj rozne centra , kde je takato pomoc poskytovana bezplatne. Je fajn, ze sa neuzatvaras pred svetom a chodis von a taktiez je prirodzene ze smutis. Urcite ste s mamkou mali krasny vztah, skus na nu spominat s usmevom, ved aj ona by si urcite priala, aby si sa castejsia radovala zo zivota. Na zivot ludi, ktori uz nie su medzi nami uz dosah nemame, ale ten svoj mame vo vlastnych rukach, drzim ti palce.
@oliverko5 neviem neviem či by bola mamina šťastná,keby že ťa takúto vidí.....
ja si nechcem ani predstaviť,čo by bolo,keby mne umrela maminka.....
ale určite sa netreba opúšťať, on ten život ide ďalej aj bez tvojej maminky a treba ho žiť a nie prežialiť...viem že sa mi ľahko píše,ale ako si napísala,máš tu syna a aby sa nevyhýbal neskôr aj on tebe,ak budeš stále smutná,nešťastná a nebodaj aj upadla do depresie....to že máš strach o všetkých je normálne,ale ak takto budeš premýšľať,tak sa to podpíše na tvojom zdraví
Ja suhlasim s kauai. Ak mas pocit, ze si na to sama tak si myslim, ze psycholog by ti pomohol sa cez toto tazke obdobie preniest. Je jasne, ze mamicka ti bude chybat stale (ci o tyzden, ci o 10 rokov) no ten psycholog je predsa len nezainteresovany clovek a ma tak troska iny pohlad na svet ako mas ty. Urcite by ti vedel poradit ako zvladnut celu tuto situaciu a nebyt privelmi citliva na ostatnych clenov rodiny. Tvoj otec sa trapi tak velmi ako aj ty. Pre vas oboch je to tazke. Je jasne, ze to cloveka velmi rani a poznaci a potom sa boji o ostatnych. Verim ti, ze to nie je jednoduche no prosim ta skus to. Koli syncekovi. Urcite vie, ze sa trapis a velmi rad by mal veselu maminu. Aj on by mal lepsiu naladu.
ahoj moja mamina je umreta 9rokou a ked si spomeniem tak stale sa mi tlacia slzi do oci musis to len prekonat tazko to ide ale len koli detom ja viem ze clovek potrebuje aj osobne problemy prediskutovat len skym dneska je problem si najst ozaj spriaznenu dusu drzim ti palce a zelam viac chuti do zivota
@ani3012
@oliverko5
suhlasim. Aj to moze byt. Navrhovala by som ti pekne si s otcom sadnut a porozpravat si preco sa ten druhy trapi. Ked si to takto dvaja vyrozpravaju, uz je to len o takom vzajomnom povzdychu (ze ste v tom spolu) a nie je to tzv. trapenie naviac (koli inemu cloveku). Mozno sa ulavi obom a zaroven mozno zistite, ze stratu maminky ten druhy zvlada lepsie, nez by ste si len domyslali..
@cuculik1 dakujem pekne ze si napisla mas to tazke aj ty..drzime palce mamke viem ake to je mat strach o niekoho koho milujeme..najhorsie je to u mna vecer kedy malinky zaspi a ja som sama ako prst vtedy mi pomaha vyplakat sa a zaspat..kazdy den to mam rovnake vstat postarat sa o synceka ist vonatd..pozna to asi kazda kto ma dieta..len mam pocit ze som nejak kazdemu ukradnuta..predtym som bola ziva vecne usmiata a oblubena v kolektive..teraz??nikto mi ani len nezavola a mam niekedy pocit ze neumrela mamina ale ja..kamosky nie su..ja viem ze kazdy ma svoj zivot svoje problemy ved ja nechcem aby sme si volalai milionkrat.najprv som im volalavala ja ale uz som si povedala dost a takyto ludia mi asi nestoja za to..potrebovala by som kamosku na normalny pokec ked aj o pocasi ale jednoducho potrebujem vypnut..vonku som nebola sama ani nepametam len tak bez maleho..manzel je vecne prec,svokrovci daleko a ten vzath neni ono..otec uz je starsi nevladze a tiez sa trapi..mam pocit ze mam len toho maleho a ten ma lubi najviac..
@oliverko5 ako nebudem porovnávať,ale ja keď som mala problémy s manželom,tak mi hodne pomohlo,keď som si tu s babami popísala ,vyrozprávala som sa ...tiež sa nikomu nechcelo so mnou o tom z okolia hovoriť ...ale k veci: proste aj keď nás nevidíš,tak popíš,vyrozprávaj sa...ono vždy sa tu niekto nájde 😉 sme ako veľká rodina (teda aspoň my baby,čo už sme zvlášť v skupinke,môžeme debatovať o hocičom)
@zuzikak problem je ten ze sa neviem s otcom porozpravat..uzavrel sa do seba a tema mamina je u nas uzavreta..nikto sa o nej nechce rozpravat a ja ked sa o tom zacnem s otcom alebo s babkou rozpravat tak placem po sekunde a nikde sa nedostaneme..manzel ma vypocuje ale mam pocit ze ma nechape..
@oliverko5 A keby si to skusila troska inym sposobom? Nieco ako: ocko vidim, ze sa velmi trapis a mam o teba strach, Chcem vediet na co myslis a ci ti mozem nejako pomoct aj ja... CTak by sa s nim nedalo ? Mam na mysli maminu tentokrat z toho troska vynechat a spytat sa na jeho pocity- len spomenut jeho sameho.....Ci ?
@oliverko5 ja si myslim, ze kamosky sa ti neotocili chrbtom, len nevedia ako sa maju s tebou rozpravat. Tema smrt nie je prijemna nikomu a ked vidia, ze zacnes hned plakat, tak sa citia bezmocne, nevedia ako ti pomoct, aby si neprepadala do dalsej depresie. Mozno preto s tebou prerusili kontakt a cakaju kedy ten cas u teba preboli a ty sa s tym vysporiadas.. Tiez by som ti odporucila psychologa. Tam sa mozes vyplakat, vyrozpravat..a neskor ti uz nebude robit problem o mamine hovorit.. Drzim ti palce
@oliverko5 Viem, ze sa lahko radi a tazsie sa veci uskutocnuju, poznam to na sebe..... a co sa tyka toho, aky bol clovek pred par rokmi, poznam to na sebe.....tiez som niekedy bola stredobodom kolektivu, ale teraz aj kvoli tomu ze som casto u rodicov a ze sa s manzelom mame jednoducho ine plany uz tolko casu s kamoskami netravim, niekedy nie je podstatne mat okolo seba kopec kamaratov, staci jeden uprimny,.... verim ze aj toto pisanie na koniku je pre teba ista forma terapie, mat sa s kym porozpravat, vypocut si nazory. vie manzel o tom ako sa trapis? zverila si sa mu? Ako reaguje? Inac zo svojho okolia poznam podobny pribeh, mojej dobrej kamaratke zomrela velmi necakane mama, zo dna na den, bola este mlada nik to necakal, moja kamaratka jej brat a otec to velmi zle znasali, pomaly den po dni prezivali co im zivor po smrti mamky priniesol, kamaratka nechodila 3 mesiace do prace, potom sa rozhodla, ze pojde, od tej chvile uz uplynulo vyse 5 rokov a len nedavno mi povedala, ze sa konecne s otcom mozu o mame porozpravat bez toho aby obaja plakali, spominaju na nu s usmevom. Taktiez mi povedala, ze to ze neostala doma dlhsie, neuzavreal sa vtedy pred svetom bolo to najlepsie co mohla urobit, je dobre, ze si sa niekomu o svojom trapeni, aj ked takto virtualne zverila a ak budes mat pocit, ze to nestaci skus naozaj vyhladat odpornu pomoc, alebo nejakej psychologycke len napis, na internete su rozne zdrizenia, skupiny, v ktorych ti psycholog rad poradi, naozaj ti moc drzim palce aby si sa casom vedela viac tesit zo zivota.
ja som si to tiez myslela ze po smrti mamky sa so mnou nebudu vediet rozparavat..ale ja som im aj volala aj som sa chcela stratnut a tema mam bola vynechana nechcela som ich zatazovat svojimi problemami..chcela som len tak pokecat o praci co neveho v robotke atak nic viac..ale az teaz som zistila ze v nudzi poznas priatela a je to sväta pravda..kamoske ked bol chory otec voalla mi kazdy den a ked som vedela pomohla som..ona sa mi odvtedy ani neozvaôla len parkrat a povedla ze toho ma vela..myslim si ze ten kto chce si cas najde..aspon ja to tak berem..
@cuculik1 manzel o tom vie len mi nerozumie..stale je prec a mysli si ze je vsetko fajn..vsetko zvladam...lenze ja si uz pomaly a iste pripadam ako robot...snazim sa malemu venovat hrat sa s nim a myslim si ze je to so synom fajn..ale vecer..vecer si lahnem a rozmyslam..mam strach o maleho aby nebol chory..trosku zakaske a som som s nervami v koncoch..k psychologovy sa nedostanem nemam momenatlne kedy..nema mi kto postrazit maleho a u cudzieho ho nechavat nechcem..otec za malym uz nevladze je uz starsi..
@oliverko5 ahoj, presne viem, ako sa citis...aj mne umrel niekto z rodiny. Nevlastny ocino....bol mi viac nez vlastny otec....mala som ho velmi rada. je to uz rok a pol. prvy rok bol najtazsi aj pre maminu...zomierala spolu s nim.U mna to bolo o to horsie, ze prave ja som ho nasla mrtveho lezat na zemi....v tu noc som nemohla zaspat ale on sa so mnou prisiel rozlucit...je to mozno divne ale naozaj, a vravel ze sa ma dobre....
Myslim nanho kazdy bozi den a je mi velmi smutno ale uz kvoli mamke to na sebe nedavam poznat. ma doma kopec jeho fotiek na kazdom stoliku...ale teraz po roku a pol uz dokazem vstupit do tej miestnosti a akosi mi je lahsie...
ono to prejde ale musis byt silna ved ona tam hore na teba pocka a ja verim, ze sa mrtvi na nas z vysky divaju....
mamina umrela skoro zo dna na den..a nikto to necakal..len ja som mala zleho tusaka snvali sa mi hrozne sny a nejako som to citila ze je zle..dodnes si spominam ako mi otec volal ze mam zomrela a bol to pre mna sok..uplny sok..myslela som si ze sa zblaznim..a ten pohreb??ako by to nebola ani mamak..doktori z nej urobili uplne ineho cloveka ktoreho som nespoznavala..najhorsie na tom je zomrela na zapal pluc..teraz??preboha v dnesnom storoci??odvtedy si stale predstavujem ako tam lezala sama v tej nemocnicnej izbe a neboli sme pri nej lebo nas tam nepustili nikoho ani len otca..mam myslienky strasne..ja viem ze smrt je sucastou zivota ze kazdy raz zomrieme ale...je tam velke ale ktore nepochopym nikdy v zivote..
to je mi strasne luto. ☹ Ale tvoja maminka by isto nechcela, aby si sa takto trapila zialom a urcite by si zelala, aby si bola silna a vesela pre svojho maleho synceka. Ziadna mama nechce vidiet utrapene svoje dieta a ta tvoja mama nebola tiez vynimkou. Verim, ze by bola rada, keby si pokracovala dalej, pretoze zivot ide dalej. Je tu tvoje dietatko, ktore Ta potrebuje, mas este tatinka a zivot pred sebou. Bolest sa zmierni, neboj. Prazdne miesto asi uz zostane navzdy, ale Ty si svoju mamu uchovas v mysli a ona bude s tebou, sice inak ale bude. A z toho by urcite mala radost aj ona. 😉 Drzkaj sa. Moc drzim palce, aby si v sebe nasla silu a tu bolest dokazala spracovat.
tiež som prišla o maminu, keď bola staršia dcérka ešte mimi.. je to ťažké, hrozné, ale treba si na to zvyknúť.. život ide ďalej..
Ja si stále hovorím, že sa na nás maminka pozerá a snažím sa robiť všetko preto, aby bola na nás hrdá.. 🙂
Oliverka, ak nemas naozaj spriaznenu dusu, ktora by ta uplne akceptovala a vypocula si ta, najdi si psychologa. Urcite to citi aj tvoj syncek, ze nie si v poriadku. Taketo straty su strasne,ale tvoja mamina by tiez urcite chcela aby si na to nebola sama a prestala sa trapit. Urob vsetko pre to aby sa uz neopustala a vyformovala si len nebolestne a krasne spomienky na tvoju mamicku.