Nie som spokojná so svojim životom
Nie som spokojná so svojim životom. Človek s ktorým žijem sa ku mne nesprava pekne, neváži si ma... Ma hnusnú povahu až si hovorim ako je možné ze som to nevidela. Nevladzem takto ďalej. Chcem odísť ale nemam ist kam.. Bývanie je jeho, k rodine ísť nemôžem, na vlastne byvanie alebo podnájom nemam. Opakujem si ze nenávidím svoj život. Niekedy mam pocit ze uz to psychicky nezvladnem. Ze dalsi takyto deň uz nedám.
Mas deti? Pracu?
Prečo nemôžeš ísť k rodine? Predtým si bývala kde? Máš prácu? Určite sa vždy dá niečo poriesit. Len treba zisťovať, čo ide, nie to čo sa nedá.
Rozhliadni sa po okoli po cenach a umiestneniach prenajmov (umiestnenia preto, nech sa neocitnes v super lacnom, no v nejakej fetackej stvrti umiestnenom byvani).
Urob si setriaci plan. Odloz si kazde euro navyse, ku ktoremu sa dostanes.
A miesto opakovania si, ako nenavidis svoj zivot, si hovor, ze to das. Ze odides a zacnes znova.
To prve sposobuje depresiu a nuti ta rezignovat. Alebo urobit hluposti. Trebars sa vyspat s prvym, u ktoreho budes mat pocit, ze ta ma asi uprimne rad. Budes sa chytat slamky. Vysvetlovat si jeho zaujem ta pretiahnut ako osudovy vztah, co ta ma zachranit.
Zazijes len vacsie sklamanie.
To druhe ti dava viziu, chut na tom pracovat a vsimat si sance a moznosti, ako z tohto zivota s nespravnym partnerom co najskor vyviaznut.
Trebars tak objavis spolubyvajcu, co hlada niekoho, aby ste spolu utiahli najom.
Na rozbeh to nemusi byt zle.
Proste prestanes “pozerat do zeme”, ale budes “pozerat pred seba”.
Niekedy naozaj nieje možné odísť hneď, z rôznych dôvodov, vtedy je dôležité chystať sa a plánovať postupne ako píše @miadi jednak sa malými krokmi posúvas vpred - akokoľvek malé kroky sú väčšie ako žiadne - a tiež potrebuješ vidieť "svetlo na konci tunela". Bude sa ti dýchať oveľa ľahšie keď budeš poznať deň kedy tvoj j život bude zase v tvojej vlastnej réžii. Postupne na tom pracuj.
Mate deti? O ziadnych nepises, tak predpokladam, ze nie. Neviem, kde zijes, ale kludne by som si hladala pracu vo vacsom meste a tam si neprenajala cely byt, ale len izbu. V krajskych mestach, niektorych vacsich okresnych uplne normalna vec. Musis sa postavit na vlastne nohy, zavisla mozes byt len na jednom cloveku- na tebe. Na nikom inom.
Dobre je prestat sa lutovat a radsej sa zdravo na*rat, ako vyplakavat. Si zenska tak vezmi rozum do hrsti. Zacni sa sustredit na odchod od psychopata. Praca je prvorada, ak ju nemas, tak to je konecna. Hladaj pracu. Vsetko ostatne pride postupne.
Musis setrit a planovat odchod. Ved takto nebudes zit vecne. Bez neho by si bola co? Bezdomovec ?