Nič sa mi už nechce, nič ma nebaví
Ahojte mamičky, možno máte niektorá rovnaký problém ako ja. Neviem, či som ja divná, alebo už začínam "vyhárať", ale v poslednej dobe ma nič neteší a ani nebaví. dcérka ide o chvíľku do škôlky, tešila som sa späť do práce a zistili som, že so mno nerátajú - s touto variantou som moc nepočítala. Problém vidím aj v tom, že ako rodina nemáme nejaký "timing". manžel robí na smeny - nie však pravidelné - v týždni má aj ranné aj poobedné, piatky, sviatky, soboty, nedele, tým pádom si neviem ani nič naplánovať, lebo rozpis ma cca len na týždeň dopredu. Už dlhšie ma nič nebaví - ku viacerým veciam sa "nútim". Nemám ani žiadnu kamarátku s ktorou by som si mohla raz za čas pokecať, poprípade, vyraziť len tak do mesta na pokec, aby som si zmenila cely stereotyp. Niekedy už mám dojem, že na mňa už aj tie steny doma padajú. Chcela som si oprášiť angličtinu, ist na nejaký kurz, ale tým ze mm robí na smeny sa mi nepodari chodiť pravidelne ☹ co s tým, mate niektorá podobné pocity?
aj u nas to bolo tak, nakoniec sme vyriesili tuto situaciu tak, ze ked bolo treba, zaplatila som tetusku, ktopra maleho povarovala, kym sme boli obaja v praci, takze mozno skus tu anglinu a obcas nech Ti malu niekto povaruje tu hodinku 🙂
najdi si nejaku spriaznenu dusu- to ti doda elan...na materskej som prisla na to ake su kamosky,DOBRE KAMOSKY na nezaplatenie...a tiez niekam chod,1-2x do tyzdna vybehni vecer na kavu ked je muz doma a prave nerobi..potrebujes dobit baterky,mas syndrom vyhorenia.to ku konci materskej zvykne prist.moja mala tiez ide do skolky v septembri a ja sa neviem dockat do prace medzi ludi,ked konecne skonci tento stereotyp.3 roky na materskej je podla mna moc.uz by to mohli skratit
@haslerka27 problem je v tom, ze ja kamosky nemam, tie co som mala, tak ma davno sklamali a podrazili a 1 co mam byva daleko a samu ma veru na kavu ist nebavi a ani von sa len tak sama zrazat do mesta. ja som tiez ratala, ze pojdem do prace, ale nemylo som bola prekvapena, ked mi povedali, ze so mnou nerataju ☹ a momentalne ma to dost zerie...
a co tak zacat podnikat?, ked sa do prace neda naspat vratit - za pokus by to mozno stalo 😉
Ahoj ja tiez chodim na smeny sviatky piatky,soboty nedele...viem presne o com hovoris....kamaratky mam tiez dost daleko,teda musim vzdy dochadzat...mm robi bud desiny alebo osmicky ale tiez robi aj vikendy a tak..ja sice viem ako robim na cely rok vopred,ale tiez to nieje vyhra...mm to vie max 1 mesiac vopred...takze ked mam jeho rozpis snazim si napisat volno tam kde ho ma on pokial musim ist do prace..nieje to med lizat ☹ maevame spolocne volno asi tak 2-3 dni kedy si nemusim hlasit dovolenku aby sme boli spolu vobec cely den....tiez mavam stereotyp a snazim sa nejako odreagovat,aj ked je to dakeedy tazke...mam doma maleho psika-tak uz mi je lepsie ked mm nieje doma a ja mam volno 🙂 odporucam ti tu anglinu,uvidis ako sa ti ulavi ja stale upratujem-ako blazon...to ked sa nudim...a nudim sa casto ked som sama doma...neboj pracu si najdes hladaj uz teraz alebo ak mas moznost skus zacat podnikat v niecom..mozno ta to oslovi 🙂 teraz su moznosti ze nemusis rok ci ako platit tie vysoke odvody a pod..porozhliadaj sa nadychni a zacni ...zaciatok je polka diela 🙂 ukaz co je v tebe a budes sa aj lepsie citit 🙂
@anjelicek11 ahoj a odkial si? Ci nie náhodou z Trnavy 🙂 lebo ja som tiez zostala bez kamarátov a az po 2 rokoch mojho snazenia sa som zistila ze co je uz dávno prec tak to sa neda vrátiť.tiez mi ide malinka do škôlky v septembri a zavazujem co budem robit.ako uz mám plán ale aj na podnikanie by som sa dala nahovoriť 🙂
keď ťa nič nebaví, keď ti nič nejde, sadni si na diaľnicu, ono ťa to prejde 😉 to len na odľahčenie, nič v zlom, ja som na tom teraaz tak podobne ako ty 😎
@anjelicek11 trošku ťa chápem, tiež teraz prežívam veľmi ťažké životné obdobie - dvoch mojich najbližších čaká operácia, problémy v zamestnaní....už som bola kúsok od toho,aby som sa začala ľutovať. Bola som ale u lekára ešte pre nejaké papiere a do čakárne prišla mamička s ťažko postihnutou dcérkou na kočíku. A ja som sa začala hanbiť ako pes - veď som zdravá, mám prácu, operácie háda prebehnú v poriadku a nebudú žiadne zlé následky a opäť u nás vyjde slniečko. Ale čo má povedať tá mamička? To dieťa sa nikdy neposadí, nepostaví, nerozbehne, nikdy jej nepovie mami, samé sa ani nenaje a neumyje, nepôjde na WC, ona sa nikdy spolu s ním nebude tešiť z prve jednotky v škole, z obrázka na výstave, nepôjde mu na stužkovú....ona vlastne od toho dieťatka nemôže ani na chvíľu odísť a ísť sa len tak flákať po obchodoch, s priateľkou na kávičku, ktovie koľko nocí sa vôbec vyspala....mohla by som písať ešte dlho. Napadlo mi, koľko vnútornej sily musí mať tá žena v sebe, koľko jej musia mať mamičky, ktoré sú s deťmi na onkológii. Keď som si toto uvedomila, tak vlastne nemám takmer žiadne problémy, len strach o svojich najbližších. Skús sa nad tým zamyslieť a vyjdi medzi ľudí, zaoberaj sa nejakou činnosťou, ktorá ťa baví, prídeš na iné myšlienky.
vitaj,už sme dve 😀