Neviem sa zabávať, keď nemám pri sebe určitú osobu
Ahojte, chcem si dať poradiť. Či podľa vás spočíva môj problém v traume, psychickom probléme alebo mám len takú povahu.
Neviem sa zabávať ak nemám pri sebe určitú osobu. Keď som bola menšia (nie malá ale v pubertálnom veku), nevedela som ísť na prespávačku kvôli mame. Nenazvala by som to tak, že mi chýbala, skôr som sa cítila previnilo, že sa zabávam a ona sa možno nudí. Tak isto to bolo keď som neskôr mala najlepšiu kamarátku. Boli sme najlepšie kamarátky ale samozrejme každá mala i tie svoje iné. No a keď moje druhé kamarátky ma volali von, nechcela som sa cítiť dobre bez nej. To isté je teraz s priateľom. Nie som na ňom závislá, nie sme spolu každý deň ani nič podobné. Stretávame sa cez víkendy kvôli práci. Máme vlastné i spoločné programy. Nevadí mi to, že nie sme spolu , lebo keď napríklad on ide von s kamarátmi a ja na ten deň nemám plány, vôbec mi to nevadí. Skôr mi vadí ak idem von ja a on nemá plány, teda určite bude mať čo robiť lebo keď sedím doma aj tak má čo robiť. Skôr sa cítim zle kvôli tomu, že sa zabávam a on nie. A som si istá, že ak rozidime, budem to mať takto s ďalšiu osobou. Či kamarátkou alebo budúcim partnerom.
Tiež si myslím, že to súvisí s mamou, tam sa to do teba zapísalo.
Ahoj, mám ten istý problém, "výčitky svedomia" keď sa cítim dobre a mne blízky človek, ktorého mám rada, nie. Vadí mi to aj, obmedzuje ma to, neviem to riešiť.
Tiež napríklad, keď mám ísť na dovolenku, s manželom a deťmi, neviem sa z toho tešiť, keď viem, že napríklad švagriná by tiež chcela ísť, no nemôže si to dovoliť finančne. Tak sa s ňou na tú tému ani nerozprávam, trápi ma to.
No keď si to po sebe prečítaš, zistíš, že povaha to nie je. Problém je v minulosti, buď ti bolo niečo také podsúvané, alebo si si ty niečo takéto nehovorila a ideš v tom vo všetkých hlbších vzťahoch. Sú aj oveľa horšie veci, ale bola by si slobodnejšia ak by si to poriešila. Lebo vlastne teba to žerie vnútri. Problém by bol podľa mňa vtedy, ak by si mala dieťa. Mohla by si byť pripútaná viac ako by bolo vhodné /časom teda, nemyslím mesačné dieťa/. Skoč za psychológom ak si s tým nevieš sama poradiť.
Si emočne závislá a priveľmi sa pripútavas k ludom. To neprospieva žiadnemu vzťahu, vždy to 1 stranu skôr či neskôr začne dusiť
@pribinak nikoho neobmedzujem s týmto, teda len seba. Nedusim nikoho. Vždy som bola rada ak sa mama, kamarátka, priateľ išli zabávať či už somnou alebo bez. Mne vadí tá opačná strana. Preto rozmýšľam, či to nemôže prameňiť z detstva (môj prvý koment )
Takéto "traumy" sa dajú riešiť regresnou terapiou, keď si s tým nevieš dať rady a chceš to zmeniť.
Podľa mňa to súvisí s tvojou mamou. Ako to bolo u vás po rozvode, nezverovala sa ti, ci neriešila svoje pocity s tebou namiesto s kamarátkami?
A keď si s mamou, nieje ti ľúto že partner je sám? Alebo naopak, keď si s ním a vieš že mama je sama doma? Inak ked budeš mať manžela a dieťa, tak budete bývať aj s mamou v jednom dome? Si v začarovanom kruhu.
Mas vysoky prah empatie, co je opakom sociopatie. Je to dobre mat tuto povahovu crtu, ale do tej miery kym ta to nezacne ovplyvnovat a cistit sa previnilo, ze niekam ides a druhy nema program, to je ok nie je. Neviem co ti ani poradit.
Autorka: Ide o pocit viny. Pravdepodobne to suvisi s detstvom a mozno i tym rozvodom. Deti si casto rozvod rodicov vztauju na seba npr. "neposluchal som, tak sa rodicia rozviedli/ otec odisiel", "Keby som sa spraval inak, nestalo by sa to". Samozrejme, ze to s dietaťom nesuvisí, ale ono ked si vytvara takuto paradigmu, vytvara si ju tym, ze je dieta, chape veci "detskym pohladom". A potom nastava dalsia paradigma "Otec odisiel, nechcem, aby tak spravila aj mama, musi spravit vsetko preto, aby neodisla aj ona." A ono sa to opät nabaluje a vysledok su vycitky samemu sebe.
S mamou to už nezažívam. Mama má už manžela a mám aj súrodenca. Ako keby sa to prenieslo na iného, najprv na kamarátku, teraz na priateľa a ak on nebude tak na ďalšiu kamarátku alebo na ďalšieho partnera. To , čo začalo u mamky. Keď 'sedim' doma aj keď nie som ' s tou mojou osobou' nemám ten pocit. Príde to vtedy keď sa cítim lepšie ako tá moja osoba (som na výlete, na zábave, atď).
S mamou som sa veľa rozprávala o rozvode, ich vzťahu, pocitoch. Hovorí sa, že každý je strojcom svojho šťastia ale ja ako keby som od vredy mala pocit, že nie som strojcom svojho šťastia ale musím byť strojcom šťastia niekoho iného.
smer psycholog
Otec od Vás odišiel v kritickom veku. Ako to prežívala mama? Ak si videla veľa smútku, nechcela si byť tou ďalšou osobou, ktorá ju zraní. Keďže ste zostali samé, akoby si prebrala ochranarsku rolu. Videla si určite smútok u mamy, keď odišiel otec a to sa ti teraz premieta do akéhokoľvek vzťahu, bojíš sa že druhý človek bude smutný. Ale uvedom si- ty neodchádzaš navždy ako otec. Vrátiš sa, nezatvaraš kapitolu v živote. Možno sa spýtaj partnera na jeho program, uisti sa pre začiatok, že bude niečo robiť. A je úplne v poriadku sa cítiť šťastný, aj keď druhý neprežíva šťastne obdobie. Nebolo možno vhodné v tom období rozoberať pocity mamy s tebou, pretože ti nechtiac tým ublížila. V tvojom veku si ešte nemohla vedieť to odfiltrovať. Dobrý psychológ ti určite pomôže. Určite to nenechaj tak. Veľa šťastia ❤️
Skús regresnu terapiu alebo kineziologiu, dá sa to krásne vyriešiť.
+
Neviem či to môže súvisieť s tým, že keď som bola malá/na začiatku puberty, rodičia sa rozviedli. Ostala som len ja a mama a keď som nebola doma, mama bola sama.