Neviem sa vyrovnať so stratou blízkeho človeka
Ahojte … neviem ani ako začať ale včera sme prišli o veľmi blízkeho človeka. A ja sa s tým neviem vyrovnať. Neviem sa zmieriť že sa to stalo a v hlave mi idu otázky čo bez neho budeme robiť, ako ten život žiť ďalej keď tu ten človek už nebude..
viem že na toto všetko nie je liek, len sa s tým treba vyrovnať, ale bojím sa že sa s tým nikdy nevyrovnám. Ako ste prosím prežívali stratu blízkeho človeka?
Mám strach zavolať aj rodine, lebo neviem čo povedať, neviem nájsť tie slova útechy, lebo ich ani ja sama nemám pre seba.. bojím sa aj o svoje zdravie, pretože stále len plačem, cítim sa slabá a mám taký divný tazivy pocit na hrudníku.. snažím sa aj na to nemyslieť, ale nejde to, hlavou mi idu myšlienky čo som mohla urobiť inak, spoločne chvíle proste všetko. Nedá sa na to nemyslieť…
Mrzi ma tvoja strata, prajem vela sil. Ono strata blizskej osoby je vzdy velmi tazka a uplne sa s tym nikdy nevyrovnas, len sa s tym naucis zit. Ono to potrebuje cas...teraz je uplne v poriadku ako sa citis.
Ja len z vlastnej skusenosti viem, ze mne troska odlahlo vzdy po pohrebe, ani neviem preco to tak bolo. Je to ale individualne, ludia su ini, niekto je viacej sentimentalny niekto menej.
Takze hlavne sa drz, mysli na to, ze mozes byt vdacna, ze si mohla toho cloveka poznat a ze mohol byt sucastou tvojho zivota!
Prajem vsetko dobre! ❤️
Pomôže Ti len vyplakať sa 🙂 Po pár dňoch budeš taká vyčerpaná, že Ti už ani slza nezostane v oku mokrá. Choď sa kdesi prejsť, porozprávaj sa s niekym, zapni si hudbu, uvar si dobré jedlo... Sprav si dobrý čajík napr. z DM Mysl očista 🙂
Ahoj, uprimnu sustrast. Ja som to dokazala jedine tak, ze som to uplne vytesnila z hlavy... neslo to hned, trvalo to tusim aj mesiac, ked uz som jednoducho potrebovala nabehnut aspon ako tak do normalneho zivota, inak sa mi to jednoducho nedalo a stale aj po takmer pol roku to mam tam zavrete. Kedze trpim depresiami a uzkostami, bojim sa to otvorit. A ked, tak len na chvilocku, par minut, poplacem a zas "zamknem". Nie je to najzdravsia cesta, ale nejake vychodisko som potrebovala. Dokazem o tom hovorit, ked sa ma niekto na to pyta ale akoby to boli len prazdne slova, nespajam si to s tym, o com hovorim. (neviem to lepsie vysvetlit). Tie prve dni su najhorsie... nie ze by to potom bolo jednoduchsie, ale postupne najdes sily aspon ako tak fungovat. Drzim palce.
o a jedna vec co nam s manezlom velmim pomohla bolo nebyt doma... ked si na verejnosti, je to trochu ine. Ci sme isli len an kratku prechadzku alebo na d dlhsie do mesta napr pre donasku alebo nieco (byvame hodinu od mesta), tak nam to dalo taky trosku pocit normalnosti na chvilku. Zaroven sme chceli byt hned doma, ale zaroven sme vedeli, ze nam to pomaha, takze kazdy den sme aspon na chvilu odisli z domu
.
a jedna vec, co nam rozhodne nepomohla, kupili sme si v lekarni volnopredajne lieky na uzkost (konkretne nam poradila lekarnicka depress a magnezium) ale nam to absolutne nepomohlo, praveze to bolo este horsie sa mi zda, takze touto cestou by som nesla, ale na trhu je viacero takycho volnopredajnych veci, mozno sme len natrafili na nam nevyhovujuce
@cocolino234 jasne, aj tie smajliky su cisto smutocne
Ahoj.
Je to ťažké ja som prišla o ocka tento rok. Viem ako sa cítiš . Stále na nho myslím. Všade mám jeho foto keď bol dieťa aj dospelak. Pozerám si sms od neho. Už mi z toho ale ozaj šibe. Sama si poviem že už to musím nechat tak lebo som veľmi smutna ale nejde to. Stále na nho myslím. Neviem kedy to prejde .. .asi nikdy len to bude menej časom bolieť.
Čas je v mojom prípade asi najlepší liek
Ahoj. Mne sa pred dvoma mesiacmi zabil kamarat. Bol to nas rodinny priatel, nase deti spolu vyrastali, boli pre nas ako rodina. On bol velky pohodak, skor mi prisiel taky, ze skor on bol oporou pre inych, ako clovek, ktory by si siahol na zivot. Bohuzial mal velke problemy, o ktorych sme nevedeli, asi sa to snazil co najviac skryvat, aby tym nikoho nezatazoval. Stale nedokazem uverit, ze uz nie je medzi nami a ze uz nikdy neuvidi vyrastat svoje deti. Zo zaciatku som mala aj take ako ty opisujes, tlaky na hrudi, to mi uz nastastie preslo. Kazde rano ked sa zubudim ale placem, vzdy nanovo si uvedomim, ze uz tu nie je, nikdy nebude.. Mne co mozno trochu pomaha je, ze mozem pomahat jeho zene, starat sa o deti, delit sa s nimi o ich smutok.. A tiez sa mi na chvilu ulavi, ked som s ludmi co ho nepoznali, ze vypadnem z toho svojho smutocneho sveta a na chvilu sa odreagujem a stravim cas s tymi, ktori momentalne neprezivaju nic tragicke. Inak len prezivam zo dna na den, doslova cakam, kedy ten smutok zacne byt miernejsi, lebo zatial je to teda velmi intenzivne. Ale viem, ze to musim jedneho dna prekonat a naucit sa s tym zit, lebo oddo mna zavisia dalsi ludia, nie som v tom sama a musim ist nejako dalej, aj v dobrych, aj zlych casoch.
@gelifil neviem, čo je zlé na úprimnom usmiatom smajlíkovi. A mimochodom predpokladám, že si chcela slečne poradiť a ešte stále nevidím Tvoju radu. Každý prežíva smútok inak... Ty možno rozbíjaš taniere ja to dusím v sebe môj názor nemusí byť rovnaký s Tvojim. Keď nechápeš význam, tak nereaguj.
Správne slová v takejto situácii nejestvujú, každý chce počuť niečo iné, sú ľudia, ktorí radšej nechcú počuť nič, je to ťažko. Každý sa so smútkom vysporiadava po svojom. Ja tieto veci veľmi prežívam a neviem akoby som mala oznámiť niekomu smutnú správu. Osobne na to nie som.
Môj otec zomrel pri autonehode pred dvoma rokmi mala som 18 rokov keď umrel a nepomohli mi ani časom antidepresíva len čas tomu trebalo . Teraz je tomu dva roky čo nieje medzi nami a stale to boli a vždy to bude bolieť len už to nieje také ako na začiatku preto treba tomu čas. Čas zahojí všetky rany
Nemam pre teba radu, ani patent.
Len to to poviem, ze nemusis byt silna. Kludne mozes plakat.
Neviem, kto ti zomrel, ale casom to spracujes. Vzdy to Bude boliet, AJ casom, len sa s tym budes musiet naucit zit
Uprimnu sustrast prajem.
Ja som prešla pri strate veľmi blízkeho človeka všetkými fázami smútku, od bolesti a nonstop plaču deň noc, k sebaľútosti, prečo práve mne sa to stalo až po výčitky, že čo som ešte mohla urobiť, či som sa mohla k tomu človeku lepšie chovať. A pri tomto všetkom som ešte musela dodávať silu a útechu najbližším. Trvalo to dlho ten smútok a všetky jeho fázy, bolesť za ním plynúcim časom nezmizla, len sa otupila. Dám ti jednu radu, ktorá mňa postavila na nohy po mesiacoch, a to, keď som si uvedomila, že ja nie som ani prvá a ani posledná, ktorá niečo takéto zažíva, že všetci prichádzame o najbližších a práve ten súcit s ostatnými ľuďmi mi dodal silu, nemyslieť len na vlastnú bolesť. Drž sa❤
Skús na začiatok dychové cvičenia. Hlboký nádych, počkaj pár sekúnd a výdych. Strata blízkeho človeka je vždy príšerná. Môj manžel prišiel o najlepšieho kamaráta pred štyrmi rokmi, ale sem tam na ňom vidím, že ho to dodnes trápi.
Každý máme spôsob, ako sa s takouto stratou vyrovnať a dúfam, že ju nájdeš aj ty. Určite máš okolo seba ľudí, ktorí ťa podporia v tejto ťažkej situácii. Držím palce ❤