Neviem čo so sebou
Ahojte dievčence, mamičky každý kto je ochotný prečítať si to. Za niekoľko rokov sa toho v mojom živote veľa zmenilo. Mám 22 rokov. Pred piatimi rokmi mi zomrel pre mňa najúžasnejší a najlepší ocino na svete. Vtedy som študovala na strednej škole a zmenila sa, samozrejme k horšiemu. Plač bol u mňa na prvom mieste. Odcudzila som sa od najbližších hlavne mojej mamky. Vždy som sa pýtala prečo sa to stalo práve nám. Veľmi ma poznačilo to čo sa nám stalo, pretože ste šťastná zdravá rodinka, príde otec z práce spadne vám na zem, vy neviete čo máte robiť, a keď sú pri nemu zchranári , dúfate že to nič nieje že bude všetko v poriadku. Do dnes mi v ušiach zneje hlas: je nám to ľúto, robili sme naozaj čo sme mohli. :( V tú noc keď ocka zobrali preč preplakala som celú noc, počula som ako v druhej izbe plače moja mamka. Veľa krát som chcela všetko vrátiť späť, chcela som aby tu ocko zostal a aby som šla preč ja. Aj keď sú to 5 roky, je to ako keby to bolo dnes. Časom som si uvedomila, že nemôžem tak plakať, pretože plač vám nikoho nevráti. No dodnes sa s tým neviem zmieriť. Koľko krát idem spať a želám si aby sa mi s ocinom niečo snívalo, pretože veľa krát sa mi to splnilo. Že som ho videla ako vždy vysmiateho, pýtal sa ma ako sa mám povedal mi že ma ľúbi, objal ma. Mamka mi raz povedala že je na tom že ocko odišiel pracovať niekde ďaleko a raz sa vráti. (no myslela to skôr tak že sa stretnú už na druhom svete) Nemyslite si že mám s mamkou zlý vzťah. Máme ho už veľmi dobrý. Som šťastne vydatá, mám ročnú dcérku, ktorá mi dáva naozaj zabrať. A niekedy keď si spomeniem na ocka mám slzy v očiach, pretože viem že keby že je tu na zemi všetko by bolo dokonalé a mal by vnučku naozaj veľmi rád. Asi v texte pointu ani nenájdete, no potrebovala som sa trocha rozpísať. Niekedy mám pocit že zoberiem pero a papier a začnem písať, všetko čo tak v sebe dusím, čoho sa bojím, čo mi tak veľmi chýba. Niekedy veľa rozmýšľam, mozog mi nedá oddýchnuť, počas celého dňa, vždy myslím na iné veci, počas toho či pozerám televíziu, niekedy som úplne mimo, zasnená. Snívam o tom čo ak by to bolo tak alebo naopak. Mám pocit že mám v hlave fantáziu, ktorú potrebujem z hlavy vyprázdniť,dostať preč, tak neviem či to mám všetko písať, alebo ísť k dákej psychologičke. Poradíte mi?
@adusiq5 Podľa mňa je to úplne normálne tvoje pocity. Mne tiež pomôže o tom hovoriť. Ja mám tiež takéto pocity o mojej babke a dedkovi a to je už 10 a 2 roky a čím som staršia, tým je to tuším silnejšie, niektoré spomienky z detstva sa napr. v starobe veľmi oživujú. Asi to človeku pomáha vyrovnať sa aj so svojou smrťou, svojimi problémami. Ved keby sme nemali spomienky, tak by sme si nič nepamätali, je to práveže pomoc pre nás. No ked sa ti pekné sníva vždy lepšie ako škaredé, aspoň v sne si môžeš splniť svoje priania bez toho, aby ti niekto do toho "kecal". Ved my by sme tiež boli radi, ked si na nás naše deti aj po smrti spomenú, či nie?
mne nečakane, tragicky zomrel teraz v lete..................a neverííííííííííííííííííííííííííííííííííím :((((((((((((((((((((((((((((
@adusiq5 je to uplne normalne. Mne zomrel otec pred 15r. ked isiel po stromcek- masivny infarkt. Bola som posledna z rodiny, kt. ho videl este ziveho a prva, kt. ho musel ist identifikovat- este do lesa, lezal v snehu brrrr... A tie poznamky policajtov, skoda reci...
Zivot ide dalej, mam rodinu, manzela. Uprimne- cim dlhsie je otec mrtvy, tym mi viac chyba. MM ma s mojim otcom vela spolocneho. o.i. futbal. (dokonca mm mal u nas pocit, ze u nas uz bol) nas syn je jediny jeho priamy vnuk. Obcas sa pytam sama seba, co by otec povedal,keby videl, ze 2apol rocny skusa hrat futbal, ze mm bol trener dorastu v jeho rodnej dedine atd. Viem, ze sa ho raz na to vsetko spytam sama. 😉 A co sa tyka vztahu s mamou- tak o niektorych veciach sa da rozpravat az s odstupom.
Inak, napad s listami nie je vobec zly. vyskusaj. Mozno ti to pomoze. Myslim si,ze mozeme byt radi, ze mame spomienky na zomretych, lebo poznam vdovu s 3 detmi, jej manzel zomrel na rakovinu ked mal len 36r. a pamata si ho len najstarsie dieta. Najmladsi mal len 6mesiacov ked zomrel jeho otec. 😒
@adusiq5 Viem velmi dobre ako sa citis.Si ma tak rozplakala teraz,lebo moj ocino zomrel pred 14rokmi z nicoho nic mozgovu prihodu dostal operovali ho a par dni bol v kome,hovorili ak by pocul mozno by sa aj prebral,ale bol by pravdepodobne na vozicku,postihnuty a takto teraz spinka a pozera sa na nas.Vies ako deti ked sme boli, vzdy ked prisla navsteva tak sa ma pytali koho lubis najviac mamku ci ocka ja vzdy ze mamku vzdy vzdy len ju....tak si to vycitam uz 14rokov nikdy som mu nepovedala LUBIM TA nikdy a ver mi nikdy si to neodpustim NIKDY 😢 😢 😢
@adusiq5 ten smutok v tebe zostane uz navzdy, ale musis sa s nim naucit zit. aj ked ta obcas zrazi na kolena, no nesmies mu dovolit, aby ta paralyzoval a vzal ti radost z tvojho vlastneho zivota..ked to na teba pride v plnej sile, opytaj sa sama seba, ci by ocino chcel, aby si kvoli nemu bola do konca zivota nestastna..urcite nie. lebo kazdy, kto nas lubi(l), chce, aby sa nam darilo co najlepsie.
pripomen si veci, ktore ta otec ucil, a odovzdavaj ich dalej svojej dcerke. spominajte nanho spolu, aby vedela, akeho mala skveleho dedka..deti to neberu primarne ako smutnu vec, zaujima ich "rodinna historia". a mozete napriklad v ramci vasej rodiny spolocne "ozivit" nejaku jeho zalubu a tak nanho mysliet v spojitosti s niecim, co vam bude robit radost. prenes jeho myslienky a hodnoty do tvojej rodiny..mne to pomaha.
aj mne zomrel otec ked som mala 6 rokov vtedy som to tak necitila a nevnimala ale ako som bola starsia tak chybal mi viac a viac .... ja viem ze poznas tu otrepanu frazu ,ze cas vsetko zahoji ale je to tak urcite to bude potom menej boliet drz sa 🙂
Este si sa nezmierila s jeho smrtou.. Mne zomrel ocko pred piatimi rokmi, v ten den rano, este predtym ako sa to stalo som povedala bratovi, nech ho ide pozriet domov a nech mu povie, ze ho ma rad aby nebolo neskoro..hm asi nejaka intuicia..ked si z niekym citovo blizko, vycitis vela veci.. 2 roky som sa nevedela zmierit s tym, ze odisiel. Aj dva krat tyzdenne som chodila 300 km na jeho hrob, plakala som a ta vecna otazka,preco?? Aj kazdy druhy den sa mi o nom snivalo, stale som na neho myslela, spomienky nestarli, stale boli cerstve, kazdy detail.. Mama mi povedala, ze tymto stalym myslenim na neho ho nechcem pustit oby odisiel na druhu stranu a stale ho drzim medzi tymto svetom a tym druhym.. Az po dvoch rokoch sa mi jednu noc o nom zase snivalo, jeho tvarsa priblizovala blizko mojej az bol celjom blizko, usmial sa a povedal mi, ze sa o neho uz nemusim bat, ze je v poriadku..potom sa jeho tvar z usmevom vzdialila, ja som sa zobudila a tiez s usmevom a pochopenim. Od vtedy sa mi o nom uz nesnivalo, lebo som vedela ze mu je dobre a pustila som ho v myslienkach tam kde mu je uz dobre.. Cas to vsetko vyriesil a casom sa aj stretneme..Tam..
mne to trvalo 10 rokov. niekto potrebuje na taketo veci proste dlhsi cas. netrap sa, postupne to samo zmizne. len to nepotlacaj, ani si nepredstavuj vysnivane veci, ber to proste ako nezvratnu realitu a zostanu ti krasne spomienky. ja verim, ze vsetci z nasej rodiny, co nam za posledne roky odisli/ a bolo ich velke mnostvo, ostalo nas teraz uz len par/ tam hore hraju spolu karty a su stale ta vesela parta, ako ked boli tu s nami.
Mne ocino zomrel pred 6 rokmi.. v noci ked zomrel bol doma sam a mne sa s nim v tu noc snivalo... na druhy den mi volal brat, ze ho nasiel doma mrtveho 😢 neviem sa s tym vyrovnat ani s tym co bolo potom, mama predala dom v ktorom som prezila 20 rokov... skoro kazdu noc sa mi sniva, ze chodim po dome a cakam, ze ocino pride domov... alebo, ze nezomrel a len cakam kedy pride z prace... niekedy sa budim s placom... strasne ma to trapi, nikto o tom nevie, povedala som to len mojej krstnej.. uvazujem o psychologovi, lebo je to strasne na psychiku 😢
@dalilallit je mi to luto. Urcite k psychologovi skoc, aby sa to nepreslo do hlbsej depresie.
ja som mala taku spraiznenu dusu deda, doteraz ked si nanho spomeniem tak mam slzy v ociach. su to 4 roky. je mi luto ze nebude so mnbou v maji na mojej svadbe a ze sa nedozil vnucata, ktore mam pod srdcom... :( ak ma clovek spraiznenu dusu, nikdy sa s tym nezmieri .... a hlavne nie zo slovami, ktore vyslovila moja sestra pri rocnej omsi : ved uz je to rok co reves... presli styri a stale placem...