Neskutočná láska k mužovi
máte tiež pocit, že svojho priateľa milujete tak neskutočne, že keby o neho pridete, tak zomriete? ja keď sa zamyslim ako veľmi ho milujem tak stále sa až hystericky rozplacem... je to normálne?
Nie, nie je to normalne. Specialne ten hystericky plac.
Co pride, to pride. Treba si uzivat to, co mas teraz.
Ak vies niecomu predist, tak tomu predchadzaj uz teraz. Napr uz teraz medzi vami buduj svoj laskavy vplyv na neho, aby si ho potom vedela presvedcit, ze treba vypnut, oddychnut si, ci ist k doktorovi (kolko chlapov sa tomuto vzpiera). Aby na teba dal.
A aby si ty mala prehlad, co ho bavi, aby si mu vedela navrhnut ten spravny oddychovy program.
Cim budes prave ty tou vynimocnou zenou pre neho a menej bude hrozit, ze ina mu dokaze robit lepsiu butlavu vrbu nez ty.
Atd.
Prevencia je lepsia, ako hystericky plac, co ak sa mu raz cosi stane, alebo sa on zapozera do inej.
Taketo kocurkovske chovanie nema zmysel.
Teraz si ako ta buduca nevesta z Kocurkova, co sla pocas zasnub do pivnice po vino a ked sa nevracala, siel ju buduci zenich hladat. A nasiel ju nariekat na stolceku, ze v trame je zaseknuta sekera. A ked sa im narodi synacik a zatula sa im do pivnice, co ak sa ta sekera prave vtedy z tramu uvolni, padne a neboziatko im zabije? Ze to neprezije, taku pohromu.
Zenich sekeru z tramu vytiahol, zasekol do klatu na zemi, otocil sa a zo zasnub odisiel. A bolo po manzelstve.
tá predstava v spojitosti so strachom a obavou je normálna, ak naozaj miluješ. ale ten hysterický plač už nie, to nič v zlom. a čo sa týka takých predstáv, obáv, treba to vytesniť. osud je zvláštny. možno človeka čaká už len rok, možno 50 rokov.... nikdy nevieš. nemôžeš sa týmto zaoberať až tak, že sa rozplačeš, lebo ti z toho šibne 🙂
Mala som to a ešte to občas mám (nie plac, ale ten neskutočný strach) na moje deti aj môjho muža, taka ta hlúpa naviazanost. A nie nie je to normálne, bojuj s tým (ja bojujem). Ja to mam preto, ze v manzelovi a v deťoch mam svoju istotu, lenže tu istotu ti nemôžu dávať iní, musíš ju nájsť v sebe (pre veriaceho v Bohu).
Si v stadiu tej najvacsej zamilovanosti, je to ok ale casom to oslabne alebo sa prenesie na dietatko 😊
Také podobné pocity som mala po pôrode k svojmu dieťaťu, ale bolo to hormonálne rozkolísanie, ktoré sa skoro dalo do normálu. U teba to myslím nie je v poriadku.
Tak toto fakt nie je normalne🤦♀️🤦♀️
Nie je to normalne. Citila som nieco podobne k byvalemu, najvacsia laska na svete, az kym som nezistila, aky je to klamar. Po rokoch ked sa pozriem spat a spomeniem si na tie emocne az prilis vyhranene situacie a prilis silne emocie, uvedomujem si, ze to nebolo normalne. Lubim svojho muza, laskou, ktora sa snazi byt trpezliva, odpustajuca, ten vztah sa vyvija... na dlhodobe vztahy je potrebna ista stabilita emocii, emocii kazdeho druhu, nielen lasky. Ked ma vztah byt ako maraton. Emocne vypatie hore dole, hysteria a pod to je len na rychly sprint, to sa neda zit dlhodobo
Keď máš 15 a je to prvá veliká láska, tak možno áno. Inak to v poriadku nie je, nikto na nikom nesmie byť notoricky na viazaný. A hlavne neplač pred ním, lebo bude po veľkej láske.
Laska je sloboda !!
Si naň nezdravo fixovaná, keby ta teraz nechal tak snáď skončís pod vlak. Ty musíš viac milovať seba ako kohokoľvek iného, snáď jedinou výnimkou je dieťa.
Chorá láska .Este pochopím keď to je tvoj prvý vzťah alebo máš 18 rokov .Aby si ho neodohnala tvojou chorou naviazanostou,to muži nemusia .
Nie je to normálne, dosť psycho...
Myslim ze strach ta ovlada prero mas takuto reakciu. Podla mna sa uplne upnut na partnera nie je zdrave, malo by to byt take prirodzene a prijemne
Ano manzel by mi chybal no aby som koli nemu umrela?? Urcite nie...laska sa smrtou neukazuje
Viem presne o čom píšeš tiež vkuse myslím len nato že čo keby náhodou až sa bojím že sama si to privolám..muža veľmi milujem a každým dňom sa bojim viac a viac že sa niečo stane...