Nemám vodičák, nemám priateľa a žijem s rodičmi
Ahojte, chcem vedieť, čo si myslíte? či mám už pokazený život, ak mám 28 rokov, nemám vodičák, nemám priateľa, a dom as a s rodičmi hádame, a chcela by som ešte štduovať, no teraz nemám ako, lebo nemám ani prácu? Nie je to podľa vás pokazenu život? ale chcem počuť len seriózne odpovede a rady...čo vy na to, čo si myslíte, a či je ešte niekto v podobnej situácii ako ja
@esmera kriteria, ktore si uviedla vobec nepoukazuju na zniceny zivot, mne sa ale zda cudne, ze zakladas rozne diskusie o tom, najskor co studovat, teraz ci mas zniceny zivot. Ved ty sama musis najlepsie vediet co v zivote chces dosiahnut a ist za tym. Ak budes len necinne sediet a zakladat diskusie, tak sa nic v tvojom zivote nezmeni - nenajdes si pracu, nezacnes studovat, ba si ani nenajdes priatela. Podla mna mas nejaky vnutorny problem, mala by si sa zamysliet a premyslat, co chces, vek uz na to mas, aby si to vedela. Zniceny zivot znamena nieco uplne ine - nevyliecitelna choroba, velka tragedia, strata dietata a pod. To su veci co ti navzdy zmenia zivot a ty sa musis naucit s tym zit, ale nic z toho co tu ty spominas. Staci zacat konat -najst si pracu, zacat studovat ,ak chces. Podla mna vsak mrhas energiou uplne inde a tvoji rodicia to vidia a preto mate doma aj nezhody.
Vidím že si ambiciózna , človek sa po celí život posúva vpred a to cez rôzne prekážky . Ja nemám ani len maturitu a vieš aká by som bola hrdá keby som mala VŠ ( môj manžel má ) . Musíš niečo urobiť ,,,zmenu,,, nie stále dookola to isté . Máš toľko možností choď von do spoločnosti (fitko , plaváreň ,občas kaviareň či bar , kino ) ale keď tak pouvažuješ chlapi čo nepijú a nehulia sú vo fitku a na šport. centrách . Máš kamarátku ? O to lepšie .
@esmera mam pocit,ze sa len lutujes, sebalutost ti nepomoze, musis zmenit myslenie, to je tvoj hlavny problem, zacni na sebe pracovat, navstiv psychologa, toto nie je problem na zalozenie diskusie, ty mas problem, zrejme si neveris , potrebujes odbornika, depresia rozhodne nie je stav, kedy dokazes nieco zmenit a zacat pracovat na sebe. Takze ja ti radim vyhladat nejakeho psychologa, alebo niekoho komu doverujes a vie ti nejako pomoct, ale zacat musis sama, impulz musi ist od teba. Ak len budes sediet pred PC, vypisovat, tak sa nic nezmeni.
....kto takto vzdycha, ma sa prilis dobre!
@esmera neviem z akeho si regionu, vezmi aj podhodnotenu pracu, ak chces skutocne pracovat, ak si slobodna, tak nie je problem sa prestahovat za pracou, najst si byvanie v nejakom podnajme, napr s dalsimi ludmi - dievcatami, aby ste si delili najomne. Existuju kurzy - uctovnictvo, jazykove kurzy, autoskola, nariekas, ako keby si nikam nemohla ist. Nemas ani dieta, to je dalsia vyhoda, co maju povedat mamicky s 3 detmi, kde sa maju zamestnat? Ja uz neviem ako poradit, ty sama musis poznat svoj ciel, svoje zaujmy, musis vediet co ta bavi, co chces, co ovladas, to ti cudzi clovek z internetu nepovie.
@briketa nemyslim, ze sa ma prilis dobre, esmera uz pred dvoma rokmi zalozila podobnu temu, skor to vidim, ze ma problem, ako pise aj @zuzana76 , nejaku vleklu formu subdepresie.
@esmera vyhladaj odbornu pomoc, placas sa v tom uz dlhsie, to podcenovanie a bezvychodiskovost sa bude casom len prehlbovat.
@esmera najprv sa musíš naučiť mať rada sama seba a veriť si, potom dokážeš mať rada aj druhých a teda si nájdeš aj priateľa, neskôr si založíš aj rodinku. takisto aj s tým čo chceš dosiahnuť, pokým si nebudeš veriť a nič neurobíš, tak naozaj premárniš život.
možno si povieš, že mne sa to ľahko povie, ale ver, že viem o čom hovorím a ešte stále to nie je stopercentné, ale už sa mám po rokoch trochu rada a snažím sa aj veriť si.
treba zistiť príčinu, prečo si smutná, nemáš sebadôveru a treba na tom popracovať, lebo inak nič nedosiahneš. či si to dokážeš vyriešiť sama alebo vyhľadáš aj nejakú pomoc, to sa už musíš rozhodnúť ty.
@esmera pises, ze chces pracu, ale chces ju vo svojom regione - lebo tam mas byt po babke.... ludia co maju to o com ty snivas to robia inak... zdvihnu sa a idu hladat pracu, ktora ich postavi na nohy a mozu si dopriat co co sa im ziada. a hlavne musia na ten byt ist zarabat. tvoj problem je, ze tvrdnes tam kde ti nie je dobre, lebo sa ti nechce riskovat. ono to je riziko, odist do cudzieho mesta, s par drobnymi a zit v podnajme cele dlhe mesiace stylom z ruky do ust, lebo najskor ma clovek slabo platenu pracu, kedze este v danom odbore nic nedokazal. neskor sa nauci, posunie sa niekam, zmeni pracu, vezme hypoteku a osamostatni sa. zijes s rodicmi a viazes sa na byt pre ktory si nic neurobila.... ini by neviem co za byt dali, ale nemaju po kom zdedit a tak MUSIA odist za pracou daleko a zacat od nuly, aby casom zarabali dost na to aby im banka dala hypoteku.
proste sa zober a odid, naozaj nie je dobre ked v 28 byvas u rodicov, nemozes predsa cakat kym praca pride za tebou - akoze niekto tu otvori firmu a snad ma vezme. chod a najdi pracu, nemas rodinu, aby si sa nemohla prestahovat. potrebujes podla mna hlavne zmenit vzduch, prostredie. ved ked aj stretnes chlapa, to si ho budes vodit domov k rodicom, alebo cakat, ze najdes takeho co ma vlastny dom, 30 rokov a este nema manzelku?
ja som starsia ako ty, na tvojom mieste, v tvojej situacii by som sa iste citila rovnako. teraz, ked sa na tvoj vek pozriem, kludne by som sa v 28 zvihla, nasla vo vacsom meste na profesii par inzeratov, obehala pohovori, dala si inzerat na podnajom a zacala od nuly. najvyssi cas. a to, ze sa ta na pohovore budu pytat ci v tvojom veku neplanujes deti nech ta neodradi. je ho nefer, ale je to realita, zivot je tvrdy a nebude to lahke ale je to na tebe. bud sa budes lutovat a sediet doma, cakajuc co pride, alebo za tym pojdes.....
ja tiez nesoferujem, citim sa niekedy oproti kolegom a pod. ako menejcenna, ale potom si poviem, ze to su sproste myslienky, ved soferovanie z nas ludi nerobi a ked budem musiet, tak sa do toho pustim, takze hlavu hore a rob s tym nieco. inak to o 10 rokov s tebou nebude vesele, nemozes len cakat co pride.... samo, ako ten byt a ako myslis, ze aj robota pride....
@esmera nemusíš to rozoberať tu, ani s niekým iným ak nechceš, ale musíš si to hlavne rozobrať v sebe a zmieriť sa s tým.
je to ťažké, vracať sa k niečomu čo pre nás nie je prijemné, čo často v sebe potláčame, ale to potláčanie nás práve čím dalej tým viac ničí.
pokým si to v sebe nevyriešiš a neujasníš, budeš mať stále problémy. je síce veľmi bolestivé riešiť niečo čo prijemné nie je, ale donekonočna sa to potláčať a ničiť si život sa tiež nedá
@esmera - skus si precitat knizku Miluj svoj zivot. Moze Ta to niekam posunut, je to vlastne o tom, ako sa naucit pozerat sa na seba sameho s laskou a na to, ako sa naucit "ovladnut" svoj vlastny zivot a zbavit sa strachov, ktore mame v sebe zakorenene. Ale nie je to len o tom, ze ju citas to Ta meni, su tam aj "cvicenia", ktore su niekedy dost narocne, ale da sa s nimi nieco dosiahnut, ak ma clovek volu naozaj nieco v sebe zmenit 😉 Mimochodom, autorka si prezila zneuzivanie v detstve, rakovinu v dospelosti...
Veď nemáš 50, tak čo riešiš? Navyše, keď sa ti nepáči, tak s tým niečo rob a nie vypisovať na fórum.
28 rokov, no, to mas este dobrych 35 rokov do dochodku, minimalne 12 rokov na splodenie dietata, priemerne minimalne 50 rokov zivota...
vystudovat sa da za 1-5 rokov, podla toho, co chces robit a ake mas predosle vzdelanie. to mas este este minimalne 30 rokov na to, aby si robila to, co ta v zivote bude naplnat.
stretnut toho praveho mozes aj zajtra, treba zahodit pesimizmus a otvorit oci.
vodicak si mozes urobit v priebehu par tyzdnov.
ale zacala by som od tych vztahov z rodicmi, lebo to moze byt prva vec, ktorej ti bude o tych 50 rokov velmi luto...
@esmera skús NOETIS ja som tam prednedávnom bola a idem tam znova je to dispozičná prognostika tam ti poradia čo a ako 😉 veľa štastia
Ja si myslím že určite nemáš zničený život , život máš ešte len pred sebou . Ja som vlastne začala žiť až 27 .Hoci som už dávno mala vodičák , dodnes na aute nejazdím ( nemám k tomu odvahu a ani ma to nebaví a to už mám vodičský preukaz 23 rokov ).V 26 r som ostala tehotná a ja blbá ( vtedy ) až potom mi svitlo , že ja toho & OTCA ani nemilujem ani nechcem ako manžela na celí život ( pri pomyslení , hrôza ). Keď som mu oznámila že som tehotná smrť v očiach a jediné čo vyjachtal,,,, Ale to určite nie je moje . Povedala som mu na to " Určite nie ,má len tvoje gény ". A žila som šťastne 7 rokov , potom sa mi pod nohy podplietol môj manžel , máme spolu dcérku . Ale či to zozhodnutie vydať sa , bolo to pravé orechové ? Tak nebudem už rozoberať seba, Ty si mladá baba a ešte zažiješ toho veľa , ver mi život je nevyspytateľný . Dnes je to s prácou ťažké , a nepoznám osobu ktorá by sa nehádala so svojimi rodičmi . Určite sa to raz zmení . Zmena príde vtedy , keď ju budeš najmenej očakávať .