Negatívne myšlienky a pocity menejcennosti

Neviem či sa potrebujem vyrozprávať, alebo počuť skúsenosť niekoho s podobnými pocitmi a ako to zvládol alebo som iba rozmaznaná.

Keď som bola mladšia, bola som viac rozumovo ako citovo založená, hovorilo mi to okolie aj sama som to tak cítila, bola som energická, spoločenská, pozitívna..

Keď som mala 20 osamostatnila som sa, mala som prácu, venovala som sa kamarátom, dosť veľa dobrovoľníctvu.

Po nejakom čase prišiel zlom. Vyčerpalo ma to, dobrovoľníctvo som obmedzila, začala som s drsnejšou 5 týždňovou diétou ktorá mi mala pomôcť s akné, začala som chodiť s kamarátom, kde kým sme sa zosynchronizovali to nebolo vždy najideálnejšie, a niekde v tom čase som začala brať veci strašne citovo, cítila som sa slabá, nemala som chuť chodiť na návštevy a mimo okruh svojich 6 najbližších ľudí.

Už sa to nevrátilo späť ako to bolo kedysi, stále sa cítim taká lenivejšia, často si veci beriem osobne a moc citlivo keď mi niekto niečo negatívne povie na moju adresu, stále potrebujem počuť uisťovanie že som niečo spravila dobre alebo že ma niekto má rád, najradšej som doma, sebavedomie nulové, nepáči sa mi ako vyzerám, postava, črty tváre, chôdza, držanie tela, pleť s vyrážkami, vlasy proste nič. Mám pocit akoby som nešla emočne vývojom dopredu ale dozadu. Z dospelého vnímania späť do pubertálneho nevyrovnaného nezrelého.

O chvíľu budem mať 25, manželstvo je fungujúce, sme zdraví, financie sú ok, máme svoj byt prerobený podľa seba, obaja prácu, proste všetko je v poriadku ale mne sa vynárajú myšlienky ktoré si viem rozumovo zdôvodniť že sú blbosť ale aj tak ich mám.
Napríklad že som lenivá. A poviem si že byt je tip top uprataný, varím obedy, chystám raňajky a večere, o domáce práce je postarané, každý pracovný deň som v robote, ale aj tak vo mne zostane ten pocit a myšlienka že je to aj tak málo a som lenivá a zlá manželka. Alebo že som nič zaujímavé v živote nedosiahla. A keď sa sama seba opýtam že čo napríklad by to malo byť tak si neviem odpovedať. A poviem si, že som sa vydala za super chlapa, že máme hypo a svoj byt čo sa možno nie každému z mojich rovesníkov podarí a prácu ktorá ma baví a nemám sa na čo sťažovať.. ale aj tak si poviem že je to len také všedné a nič čo by stálo za zmienku sa pochváliť spolužiačke ktorú som 10 rokov nevidela.

Najviac ma trápi to že keď so mnou manžel začal chodiť bola som iná. Nemala som typicky ženské ťahy, medzi riadkové vyjadrovanie, bola som vyrovnaná, pohodová a teraz je všetko inak. A že ako sa on musí cítiť že zrazu má doma z polovice inú osobu povahovo.

Tak budem vďačná za každú skúsenosť niekoho kto bojuje s podobnými pocitmi a myšlienkami a ako sa mu podarilo zvíťaziť. A tiež ďakujem všetkým ktorí to dočítali dokonca. Ak sa niekto taký vôbec nájde.