Ahojte, mam momentalne dost stresujuce obdobie kvoli skole. S tym suvisia aj ine veci, nedostatok financii, ziadny priatel, dieta a stale mam pocit, ze moj zivot nema zmysel. Neviem co tu robim, naco som sem prisla, aky je moj zmysel zivota. Stale nad tym rozmyslam a kazdy den mam samovrazedne myslienky...Naozaj uz nevladzem a sama sa cudujem, ze este zijem. Kazdy vecer ked idem spat tak dufam, ze na druhy den bude lepsie, ale kolobeh sa opakuje...Mam 28 r.
Niekto povie, ze su to malichernosti, ale realne ked clovek nema preco zit tak sa mu zit vobec nechce. Mam skvelu rodinu (mamu, surodencov), kamaratov skoro ziadnych a to je asi tak vsetko.
ak si priznavas samovrazedne sklony, vyhladaj pomoc. Nie je to hanba a fakt pomozu...skus zacat s psychologom, kludne aj psychiater. Ver mi, rodina ta ma rada a nechce o teba prist. Drz sa
Potrebujes odborníka a pri samovrazednych tlakoch je to na psych.pohotovost.
Okrem vyssie spomenutej odbornej pomoci,samozrejme, odporucam ti precitat si napr. tuto knihu o zmysle zivota.Napisal ju V. Frankl,ktory stravil niekolko pekelnych rokov v koncentracnom tabore a myslim,ze ma co k tejto teme povedat.Je to jednoducha a kratka kniha,ale aj napriek tomu,ze autor stratil celu rodinu,napisal ju cca rok po oslobodeni : Napriek všetkému povedať životu áno
Viktor E. Frankl
Mozno ti da inu perspektivu,napr.,ze zivotu nedas zmysel tym,ci si alebo nie si matka,manzelka, dobra pracovnicka,ci si bohata,ci taka,onaka....ale tvoj zivot uz zmysel ma. A mas nanho pravo,ale mas ku nemu aj povinnosti a zodpovednost.Prajem ti pokoj a radost,nevzdavaj to!
ahoj, presla som si takymto obdobim opakovane. Kazdy den je nicotny, vysilujuci, skoro nespis, otravuju ta myslienky. Vedela som, ze by som mala hladat pomoc, ale nemala som na to hladanie sil... kde nsjst energiu, ked si nedokazem zajst po pohar vody?
Urcite musis ist za psychoterapeutom alebo psychiatrom, ale ak na objednanie nemas energiu alebo odvahu, popros svojich bliznych.
Este zapatraj v mysli, ci depresivne myslienky nemas v dnoch okolo menstruacie.
Drzim ti palce! Dostanes sa z toho!
Pripínam sa, viem, ako sa asi cítiš, ja som po smrti môjho brata už nevidela zmysel života a tiež aj hrozná trauma z detstva.
Smiem vedieť, odkiaľ si a koľko máš rokov?
Napíš súkromnú správu.
Tiež som si tým pár mesiacov prechádzala a pomohol mi až kamoš,lebo sama som nemala silu na nič, ani po tú vodu si zájsť a nie to ešte hľadať riešenia situácie. On namiesto mňa začal riešiť moje problémy a teda aj ich pár úspešne vyriešil čo mi pomohlo znovu sa nadýchnuť a už aj sama mám nutkanie v tom pokračovať. Zaujímavé , že predtým som ja bývala taká kamoška pre iných, vždy silná, vždy pomohla vyriešiť veci ale keď sa to mne nakopilo, nedokázala som si pomôcť.
Ahoj, odkiaľ si ? Bol som na tom rovnako, prevalila sa trauma a 3 roky takto podobne, bral som aj lieky ale nič moc, pomohla terapia… nebojuj s tými myšlienkami, ono to pôjde ťažšie a bude to veľký boj ale uvedom si, že teraz si na dne… ale z dna sa dá už len odraziť 🙂