Muž sa zmenil
Zacnem tym, ze sme spolu uz dlho, manzelia, deti. Mame svoje konicky, chodime do prace, travime cas spolu aj bez seba, venujeme sa detom, domacnosti. (Respektive to tak bolo). Taka lepsia klasika asi (lepsia, lebo tu vela krat citam, ako sa muzi nepodielaju na chode domacnosti ci sa nevenuju detom).
No, nasa idylka sa skoncila... manzel je chory, stale cakame co z toho bude, uz mu urcuju diagnozu viac ako rok. Prislo to z dna na den, ma dobre a zle obdobie. Teraz to je zas zle, berie lieky a tie ho spravili akousi nervoznou kopkou nestastia. Vysadit ich nemoze, musi sa preliecit.
Zvladla som uz tuto zmenu par krat, ale teraz je najhorsia... len vrci, krici, alebo je ticho. Nezasmejeme sa slolu, nepohladi ma ani neobjime... o sexe ani zmienka. Zanedbava domace prace (tie co robi len on), na deti je ok, ale tiez po nich steka ovela viac ako predtym a v podstate bezdovodne.
On vie, ze je to s nim na nevydrzanie a vela krat vidim, ze sa snazi ovladat... mam pocit akokeby to vzdal, akokeby sa mu uz nechcelo, nic ho nezaujimalo. Pritom jeho diagnoza je vazna, ale nie primo zivot ohrozujuca. Nech uz bude verdikt akykolvek, s vysledkom budeme musiet zit cely zivot a taketo vykyvy budu v nejakych cykloch, proste ked sa mu stav zhorsi, tak bude musiet brat lieky a tie proste ovplyvnuju spravanie cloveka...
a tu moja otazka - ako sa nezblaznit? Ako sa naucit "chodit po spickach", neprovokovat zbytocne?
Ja uz neviem ako nanho, mam pocit, ze sa nevieme absolutne porozpravat, pritom predtym sme si vedeli vysvetlit cokolvek... je to hrozne frustrujuce a tazke, zit s clovekom ktoreho akosi nespoznavam... a on za to ani nemoze 🥺
Ako pisem, bude sa to opakovat - dobre obdobie sa bude striedat so zlym, ale ja mam pocit, ze to dobre obdobie uz nepride 😫 ze uz bude len zle s horsim ☹️
Ťažko,musí sa v prvom rade chcieť vysporiadať sám so sebou,on je nervózny zo seba,stratil zdravie,už nie je ten čo kedysi bol,mnoho vecí už nejde tak ako pred chorobou,frustráciu zo seba prenáša na ľudí ktorých má najbližšie po ruke,on to vie ale nevie to inak dať von,bude to chcieť veľmi veľa času no a ak by bol ochotný chcelo by to sedenia u psychológa kde vlastne by povedal to čo momentálne v sebe dusí,pomohlo by mu to urovnať myšlienky a zmieriť sa čo je v podstate najdôležitejšie v chorobe a prijať fakt že to už nikdy nebude také ako predtým. Držím palce,nebude to vôbec ľahké.
Vyhľadaj psychológa...pre seba, vyrozprávaj sa, dá ti možno rady ako s takým človekom komunikovať atď.
@3009 nie je
urcite psycholog. skus ibstitut virginie satirovej. ak je to onko vec tak liga proti rakovine. ripadne kontaktuj plamienok su rozne podpirne psychologicke googli. su aj rozne knihy. mate to narocne ty on deti vy ako rodina. psychicka,podpora to potrebujete
@autor
Určite sú aj párové sedenia, ale to musí aj tvoj manžel chcieť. Osobne by som najprv išla sama, kvôli sebe, ako to spracovať, ako sa s tým vyrovnať, ako sa správať, ako komunikovať, proste ísť si po rody od odborníka. Lebo ty môžes robiť všetko, čo je v tvojích silách a myslieť si, že robíš správnu vec, ale nemusí to tak byť. Držím palce!
Prezila som si to s manzelom, trvalo to 4 mesiace. Manzel zomrel. Chod k psychologovi, Ty a aj manzel. zacni mat konicek, pri ktorom vypnes. Detom povedz, ze ocko je nervozny, lebo ma bolesti, boji SA o buducnost.
Drzim palce.
No takéto správanie môže mať aj z liekov, tetin priatel berie asi 15 liekov denne ale má aj liek na upokojenie - niečo na dobrú náladu
pokial tento liek nemá je nervozny, zlý , agresivny
skús sa opýtať lekára či mu môže niečo takéto predpísať
Na tvoj príbeh by sa dalo ovela lepsie reagovat keby si tu diagnózu prezradila. Vedeli by ti poradit ludia ktori si tym presli.
Nema rakovinu, chvalabohu. Ma autoimunitné ochorenie, ktore ma svoje obdobia. Bude to mat do konca zivota, ak bude mat stastie, dodrziavat zivotospravu a liecbu vyhne sa este niekolko rokov chirugickemu zakroku.
Ale od aprila, kedy mal chirurgicky zakrok po ktorom sa dlho zotavoval, nastalo aj obdobie vzplanutia, a je to neskutocne tazke. Je uz mesiac aj na imunosupresivnej liecbe... ktora si vybera svoju dan v podobe jeho nalad..
a ako jeho Dr. vravi, je len otazka casu kedy pojde na biologicku liecbu, len stale vysetrenia nepreukazali jednoznacnost vo vyslednej diagnoze.
Ja ho chapem, ze je frustrovany a zlomeny... nevladze a castokrat sa ani nemoze pohnut z domu... a bol nauceny, ze zvladne vsetko, ze jeho telo moze tlacit a posuvat hranice (sportoval). A zrazu bum... nemoze nic poriadne jest, nemoze nic robit.. a ked mu je aj dobre, ze by aj vladal, tak uz je tak nastaveny, ze sa mu nechce... najhorsie je, ze castokrat si nechce ani priznat, ze ma vazne ochorenie, dokonca lkrem naozaj uzkeho kruhu ludi, to nikomu nechce povedat. To, ze ho operovali mi zakazl povedat aj najblizsej rodine... proste sa tvari, ze je vsetko v poriadku, a pritom v nasej bubline je to katastrofa 😫
A ja ru tisko trpim, taham vsetko a nevladzem uz.. a hnevam sa nanho, lebo ja to nemozem nikdy vzdat... ked mi je zle, ked som chora, stale musim fungovat na 230% a aj tak vsetko nezvladam... ale mozno som len rozmaznana, bola som az moc zvyknuta, ze na vsetko sme dvaja...
Crohn? RA? Graves?
Diagnostika autoimunitnych ochorení je casto zdĺhavá a nezriedka necháva pacienta v situacii ze okolie si mysli ze je len hypochonder. To na nálade neprida. Ale nechcem ho obhajovať, kazdy ma taky naladu aku chce mat.
V dnesnej dobe spravne diagnostikovane a liecene autoimunitne ochorenie by nemalo predstavovať prekážku v bežnom zivote. Potrebuje prejst fázou ze akceptuje svoj stav , prestane sa ľutovať a vsetko sa vráti do normálu.
Takto, ty sama naozaj nemusíš zvládať všetko na 200%. To si uvedom, lebo nakoniec ochories aj ty a bude ozaj zlé. Po prvé príbuzným vysvetli aká je situácia a poziadaj o pomoc či už s deťmi alebo upratovaním alebo neviem s čím. Prípadne si zaplať výpomoc, ak si to môžte dovoliť finančne. Aké veľké sú deti?
@janickacrazy crohn
Ono predtym, nez ho priznaky zaviedli k doktorke tu na sebe vykonaval kadejake experimenty s vlakninou, doplnkami, uz som mu vravela, ze najjednoduchsie bude ak zajde k dr., ze to co zaziva nie je normalne. Az si to tym vsetkym tak rozdrazdil, ze inej cesty nebolo a skoncil na urgente.
A ano ako pises, musi sam seba akceptovat v stave v akom je, ale to donho vtlct neviem... snazila som sa s nim o tom rozpravat, a on si svoje spravanie plne uvedomuje, ale ked pride na lamanie chleba tak sa otoci o 180 stupnov, a akokeby zmizol a prisiel nejaky cudzi chlap... ja tak dufam, ze uz mu vysadia tie lieky, ze sa trosku ukludni ☹️
@janickacrazy no musim, lebo nikto za mna nenakupi, nenavari, nepojde do prace, neobriadi deti, nepoperie, ci nevynesie kos a kde je este zahrada - tam je uz dzungla, tu som vypustila uplne.. ja viem, ze vela zien tieto zaklady zvlada samo, no ja som si mojho muza brala aj preto, lebo sme vzdy vedeli, ze v tomto budeme rovnocenni, ze sa budeme starat rovnym dielom... teraz vsetko riesit, planovat, do toho zvladat tuto dusnu atmosferu... byt mu psychickou podporou, povzbudzovat ho... a mna uz nema ani kto objat, ani len sa nespyta ako sa mam...
Deti su u babky ked sa da, ale babka este tiez chodi do prace... pani na upratovanie som navrhla, on tu cudziu osobu nechce 🤦♀️
No jasné, on upratať nemôže, nevládze, ty nestíhaš a on cudziu osobu nechce. No to by som mu veľmi rýchlo vysvetlila. Záhradu si zavolaj niekoho, kto ti aspoň pokosi.
Predpokladám, že je to psychická diagnóza. Tak s takou sa treba len naučiť žiť.