Môj manžel sa neustále opúšťa
Ahojte. Ani neviem, čo čakám od tejto diskusie - asi sa chcem len poradiť alebo možno niekto zažil podobnú situáciu. S manželom sme spolu 20 rokov, a v podstate od začiatku má problém zvládať náročnejšie, najmä negatívne situácie. Akurát že posledný cca rok je to extrém. Veľmi sa opúšťa, úplne zachádza až do depresívnych stavov. Napríklad má teraz náročné obdobie v práci, keď sa mu nedarí s projektom a nemá možnosť to ovplyvniť. V ňom sa však razom spustilo všetko, čo sa mu kedy nepodarilo či nešlo, akoby chcel (alebo si želali jeho rodičia) a pitvá sa v tom, nespí, chodí ako bez duše. Rozprávať sa nechce, ak áno, len sa ľutuje a mám pocit, že je to potom ešte horšie. Ono to bolo vždy tak, že ťažko zvládal negatívne situácie, napr. zomrela nejaká suseda od nich z dediny a s ním nebola dva dni reč, lebo bol z toho mimo. Ale vždy to prešlo, vedela som, že potrebuje byť sám, otrepal sa a išiel ďalej. No teraz je tých náročných vecí trochu viac a on sa úplne zakuklil v čiernom svete. Úprimne, ja už nevládzem, vôbec neviem, čo s ním. Asi to vyznie zvláštne, ale aj mňa a deti to ťahá veľmi dole. Akosi nemáme možnosť z ničoho sa tešiť, nie tak ešte smiať sa, keď ho toto popadne. My nevieme, čo je vtedy najmenšie zlo - či s ním hovoriť, či nie, či mu dohovárať alebo ho nechať - vlastne vždy aj tak tá sebaľútosť vyjde do takého rozmeru, že akýkoľvek krok od nás je zlý. Tieto stavy sú čím ďalej, tým horšie - vlastne s tlakom v práci stúpajú aj aj tieto opušťáky. Ja by som mu chcela pomôcť, ale vôbec neviem ako. K psychologičke chodil polroka, nepomohlo. Rozhodol sa prestať, že mu to nič nedáva, no pravdou je, že psychologička to s ním mala veľmi náročné, lebo on si išiel stále svoje. On je dva tri týždne ok, potom to príde a nabaľuje sa to, až to dôjde do takého rozmeru, že vlastne sám seba uistí, že má zlý život a nikdy nič nedosiahol. Podotýkam, je to človek, ktorý je v práci na vedúcej funkcii, máme krásne zdravé deti a dosiahol toho naozaj veľa. Len sa veľmi porovnáva s inými ľudmi a sám na seba vyvíja extrémne nátlaky, rovnako má taký nátlak na “mal si dosiahnuť to a to” aj od otca, len to môj muž absolútne nepripúšťa. V práci je vyhorený, no posledné mesiace mám pocit, že aj v živote, ale on sám odmieta akékoľvek vybočenie z tohto sebatrýznenia. Len čo s tým?
Vypoved v praci, ina funkcia bez velkej zodpovednosti. Ma to velmi velky volyv na psychicku pohodu citliveho cloveka. Ak nepomoze, tak smer psychiater a mozno slaba davka antidepresiv. Tiez sa mi depresivne stavy vyvinuli z velkeho stresu v praci, nie je to sranda a ver ze ani to to nijako volou neovplyvni.
@hankab toto absolútne odmieta. To bol môj prvý návrh. Potom som navrhla, aby si zobral týždeň dovolenku a isiel niekam sám - proste upratať si hlavu. Ani to nie. Vlastne áno, ale… a už mal kopu výhovoriek, prečo nemôže. Jednoducho to ma tak nastavené v hlave a niekedy mam pocit, že to nechce ani zmeniť. Že mu vlastne toto lutovanie “robí dobre”, keď to napíšem tak hnusne. Lenze potom je zas v stave, kedy si realne myslím, ze to nie je len tak, ale ze ma ozaj problém. Len ho nechce riešiť a ja som z toho už unavená. Presne toto si myslím, ze musí zmeniť prácu, úplne prehodiť výhybku.
@anjelicek26 ver mi, podobne myšlienky mam často. Len otcom bude aj naďalej a deti to vnímajú. Veľmi.
Uplne ti rozumiem a ano, mas pravo byt egoistka. Mas pravo chciet byt spokojna a stastna. Nie, nie je to povinnost tyzdne, mesiace, roky, presviedcat partnera o tom, ze zivot je hodny zitia, ze si ma vazit rodinu, deti, tvoju lasku. Toto stoji neskutocne vela energie kazdy jeden den a ty a tvoje potreby su celu tu dobu na bode mrazu. Cele sa to toci okolo neho. A ano je mi jasne, ze to nerobi naschval a je zacykleny v kruhu, s ktoreho nevie von. Ale nemusite tam byt obaja v tom kruhu. Pokial si nezozenie poriadnu liecbu a lieky, lepsie to nebude.
Zrejme to ma v povahe a vekom sa to bude len zhorsovat. Mam takeho rodica a nici ma to aj ako dospelu,ked vidim ako sa trapi. Kamoska ma takeho muza a on aj tri tyzdne chodi bez duse,potom je tyzden ok a znova dookola to iste. Vzdy sa cudujem ako to s nim vydrzi. Ju to velmi depta,ale ona je velmi poztivna osoba,nejako sa vie odosobnit. Skusila si uz muzovi pohrozit rozvodom? Prenho by bolo najlepsie zmenit pracu,nerobit vo veducej funkcii,nie kazdy to zvlada. Ja napr tiez nemozem robit na vysokych postoch,psychicky by som to neustala. Nie sme kazdy na to stavany.
Povzbud manzela, ze uz v zivote toho dosiahol dost, tolko co ini ludia nedosiahnu ani za cely zivot a ak pre otca nebol dost dobry, tak pre teba je uz davno.
obdivujem ta, ja by som uz davno vypenila (viem, ze to nicomu nepomoze, no som na take sebalutostive typy / stavy alergicka).
Neviem poradit, len ti drzim palce.
Uprimne, ja by som toto nedala (aj ked to asi nie je spravne). Vypocujem, polutujem, povzbudim ale vsetko ma svoje hranice a jedneho dna by som asi treskla po stole a bud sa bude liecit alebo sa moze lutovat aj za to, ze ho zena s detmi opustila. A svokrovi by som pri prvej prilezitosti vynadala ako svini do hrantu, ze ci naozaj nevidi uspechy svojho syna, ci sa mu zda stale malo a co by mal on z toho, keby sa manzelovi darilo este viac, lebo na jeho nahrobny kamen synove uspechy vytesat nedas.
Ja som typ ako tvoj muz, ale z vlastnej skusenosti ti viem povedat, ze sa to dlhodobo neda zvladat. Staci narocny tyzden, kedy pojde na hranicu svojich sil a vyhori ako fakla. To by ale uz mal vediet aj sam a neviem co by este chcel viac, nez zenu ktora ho chape a podporuje. Ja som prave naopak mala partnera, ktory to nechcel pochopit a vyhrazal sa mi, ze ak zacnem brat AD, tak sa so mnou rozide. Ak je tvrdohlavy a neda si povedat, potom zial nepomoze nic ine ako nahle zhorsenie stavu, ked skonci na dlhodobej PN a nebude ina cesta ako psychiater.
manžel nech si dá predpísať aspoň magnosolv....
väčšie dávky magnézia mu môžu celkom dobre pomôcť. na noc nech si dá predpísať lieky na spanie - pretože ak sa nenaspí tak stav sa prudko zhoršuje.
Tieto lieky predpíše aj obvodný, zatiaľ žiadny psychiater - keď tak veľmi odmieta Ad - lebo podľa mňa by ho okamžite napchali ad...
držím vám obom palce.
Bohužiaľ, niektorí ľudia si musia siahnuť až na dno, aby sa mohli odraziť. Skúsenosť z rodiny. Je hrozné sa nato pozerať a nevedieť s tým nič robiť, pretože ty život iného človek žiť nedokážeš. Pokiaľ on sám nechce urobiť zmenu, nespraví ju a môžeš sa aj rozkrájať.
Skúsiť postaviť ho do pozície, že má dve možnosti buď začne riešiť alebo načas od neho odídeš s deťmi. Kruté? A pre deti nie je kruté vidieť otca v takom stave aké on má?
Ak má byť váš vzťah zachránený - Určite ho treba podporiť nájsť mu vhodného psychoterapeuta a psychiatra a odprevadiť hoci na každé sedenie. A ak lekár posúdi liečba.
Určite na čas prerušenie práce pomôže a najlepšie ju zmeniť úplne. Ale on ešte nechce, no môže prísť stav, že ráno nebude schopný vstať z postele a jediné čo bude chcieť bude umrieť. Tú psychiku mu dosral pravdepodobne otec svojimi nárokmi.
Liečba takej depresie znamená minimálne ročný výpadok príjmu.
Takže začať robiť všetko čo mu robí radosť, šport, hobby, kamaráti, hocičo, kde bude zažívať a dostávať do tela endorfíny. A vyššie spomenuté preparáty fakt nasadiť, je veľa dobrých doplnkov. Vyzdvihla by som pyridoxín B6. Preparáty na spanie, proti úzkosti atď.
Je vyhoreny, aspon na pol roka ho dostan na podporu a nech je doma. A robit fyzicku cinnost ineho druhu ako ta v praci. Knihy, turistika, sport,... Nenahraditelnych su plne cintoriny.
Ani neviem, ci to je nervova sustava taka, alebo vychovou ta slaba odolnost voci tlakom...ked na neho rodicia od mala tlacili a pochvala ziadna.
Je to tazke, take depresivne stavy. My zeny skor vyhladame pomoc ako muzi. On musi vidiet ze to nie je ok a ze potrebuje pomoc a chce zmenu. Psycholog by mal v tomto pomoct...presne, vediet stopnut tie viry negat.myslienok...to ked sa roztoci, tak je zle a vidi svet po svojom...to ja take poznam. Mozno zvazit psychologa muza.
dobrý psychiater čím skôr, lebo si začne ubližovať a bude neskoro
@drake122 prave naopak ja som typ cloveka,ktory sa do poslednej chvile snazi pomoct,ale aj moja trpezlivost ma hranic a ked by uz nic nepomahalo,ano,pohrozila by som rozvodom. Komu niet pomoci,ten si ju ani nezasluzi. Ja by som takto dlhe roky nezvladla zit. Maju deti,tie potrebuju aspon mamu zdravu,nie aby mama mala psychicke problemy vdaka muzovi,ktory sa nelieci,ked sam vidi,ze to nezvlada a nici celu rodinu
Ahoj. Ten popis situácie mi pripomína kamaráta. Nebudem to úplne rozpitvavat. Ale zaslo to s ním tak ďaleko, že si to začalo všímať aj okolie. On to mal o to horšie, že jeho manželka sa chcela rozviesť. Manželka je tiež moja kamarátka. Chlap tiež na vyššej pozícii. Zaslo to tak ďaleko, že prestal vychádzať z izby, jesť..kamarátka nevedela čo s ním. Volala aj záchranku. Ono to nejde len tak dostať človeka v hlbokej depresii k odborníkom, keď nechce. Potom jej nejaká lekárka poradila ako to spraviť. Tak na druhý x ho uz zobrali, ani sa nebránil. Strávil 3 mesiace na psychiatrii. Teraz pracuje cca 2 roky na polovičný úväzok. Ale zdá sa, že je ok. Kamarátka hovorila, že mu to pomohlo.. veľmi. Rozviedla sa s ním aj tak. Len tam bol rozdiel, že ona sa s ním chcela rozviesť tak či tak. Ešte pred tým kým to zašlo takto ďaleko. Takže chalan mal z každej strany tlaky.
Sú tam aj detičky. Pomaly si zvykajú na nový život. Striedava starostlivosť atď..
Čo by som ti chcela poradiť. Hlavne mu vydrž byt oporou. Nevyhrazaj sa určite rozvodom. Ako to tu niekto radil. Možno raz budeš v podobnej situácii. Môže sa to stať každému. Človek potrebuje pomoc, nie odsúdiť. Ak on nechce vyhľadať odborníka. Vyhľadaj ty, porad sa. Čo sa dá robit. Ako reagovat. Ten čo nezažil takéto ťažké depresie, nevie si ani predstaviť ako ten človek trpí. On potrebuje pomoc. Nie odsúdiť. Želám veľa síl. Samé od seba sa to nezmení. A ani on to momentálne zrejme nevie zmeniť, aj keby verím, ze veľmi chcel.
Ahojte, reagujem až po pár dňoch, mali sme doma ťažší týždeň. Ďakujem za všetky vaše reakcie. Žiaľ, u nás sa už odborníčka k tomu vyjadrila a manžel pomoc odmieta. Oporou sa snažím byť, naozaj som skúsila snáď všetko, čo ste tu písali. Manžel to vždy uzavrel tak, že on je ok, len to občas naňho doľahne. Pravdou je, že ja som po jeho týždňovej “depke” zrelá na terapiu. Ale ja už si to nejako utriedim, každopádne ďakujem za reakcie, mnohé mi pomohli.
Depresia je choroba, tam nemozes hladat logiku. on to nie je schopny vidiet - ty vidis to, co realne ma - zdrave deti, manzelku, poziciu, domov... on nie je schopny toto vidiet, vidi len tmu okolo seba, poziera ho to...Ked mu tato psychologicka nevie pomoct, nech si najde inu/ineho.
A ano depresia nici celu rodinu a to, ze ostanes, to nic nezmeni. Len ty budes psychicky dole, deti tiez... ano v dobrom a zlom, ale poznam takych ludi velmi dobre a trpi cela rodina... Bud si najde skutocneho odbornika a nastavi liecbu a je ochotny na seba pracovat, alebo je cas pre teba sa posunut dalej a ocistit seba a deti od tohoto psychickeho balastu kazdy jeden den... a ano, je to "egoisticke" a napriek tomu nutne. Zivot mas len jeden. Nikto ti ho nevrati. A tvoja "laska az po hrob" aj tak nepomaha jeho chorobu vyliecit. Jedine, co robis, je ze trpis s nim.