Manžel žije v bubline

@vorkola nevycerpava ta to? Si spokojna?

Moja znama nejak podobne zila v case, ked jej manzel sprivatizoval velku prevadzku a chcel ju udrzat v chode. Do toho staval dom. Ona chodila do prace a starala s o rodinu. Nerozpravala podrobnosti, ale volala ho velavravne spolubyvajuci. Napokon sa rozviedli. On ma novu partnerku, ona je sama, deti dospele.

Čo to znamena “nevšimol si”? Povedala si mu ako by si chcela aby to bolo?

to že nemá nejakú kámošku - spriaznenú dušičku - s tým by som nebola taká istá...

Prečo si si založila rodinu so "slabo emočne vyzbrojeným mužom"?

@vorkola kvôli deťom?

Normalne by sim si s nim sadla a povedala nu to ako si tu napisala, ked je ten sucho racionalny typ zaujme nejaky postoj a nieco navrhne. Akurat ze jeden z navrhov moze byt aj rozvod. Si schopna akceptovat aj toto riesenie? Bude ti tak lepsie?

Tvoj muž je vhodný objekt pre zlatokopku. Keď ho pustíš,nejaká si ho nájde. Možno keby sa na situáciu pozrieš inou optikou...

@autorka neverím, že si nevšimne, že sa niečo deje, ale zjavne mu to je jedno. Mala som veľmi podobného manžela a po rozvode sa z neho stal aspoň super ocko, keď si nájde na deti čas. U nás nič nezaberalo, lebo nechcel. Možno u vás zaberie rozhovor alebo poradňa. Doteraz som nepochopila načo si takýto ľudia zakladajú rodiny. Mám pocit, že to je len jedna položka zo životného zoznamu, ktorú si potrebujú odškrtnúť, že to dosiahli, ale neuvedomujú si čo to znamená mať rodinu.

Počuj autorka, vybrala si si citovo plochého muža. Neviem, či si to na začiatku imponovalo, a brala si to tak, že je proste viac racionálne založený. Avšak nevšimla si si, že medzi vami potom chýba ten pocit "my", a nie len individuálne ja vs. on.

Raz jeden český psychológ hovoril príbeh o manželstve, kde tiež muž bol citovo chladný, a tú ženu to po rokoch prestalo baviť (mali aj dieťa), tak požiadala o rozvod. A jej muž, že ok. Proste, jeho sa to nijako nedotklo, nijak sa nehádal, zrejme to tiež bral ako ďalší biznis.

Nevadilo mi, ze je emocne “vyprahnuty”, mne to imponivalo. Predchadzajuci vztah bol vycerpavajuci po emocnej stranke, priatel bol extremne emocionalny a ja som bola rada, ze som spoznala niekoho nohami na zemi. Ked sme boli sami, tak to bolo take viac o nas lebo sme nemali limity. Ale teraz je to uplne plytke spolubytie. Nasa komunikacia je tiez taka ako nas zivot. Ja rozpravam, on čuší. A navrhovala som uz asi vsetko a bol by urcite v pohode aj s tym, kebyze si kazdy vedieme svoj zivot. Nic by sa nezmenilo. Zmenilo by sa len to, ze kazdy by byval na inej adrese.
Myslim si, ze sme uz pred finale nasho spolocneho zivota.
Sice mi to nie je uplne nahostajne, ale kazdy si zasluzime to ci potrebuje a chyba nam. Mne chyba muz, starostlivy a milujuci, priatel, blizka osoba. Jemu neviem co chyba. Ja do jeho hlavy nevidim ani po rokoch.

Možno by bolo dobré spýtať sa, zaujímať sa o to- čo mu chýba. Možno to nevie takto narovinu povedať, možno o pár dní sa zamyslí a spíše to na papier, ja ho nepoznám.

@unicornlady toto som lustila minimalne dva roky, otazky a rozhovory nula bodov a moje zistenia tiez takmer nula, vychadza mi to tak, ze je taka povaha

A keby ho ulovila nejaka zlatokopka ako je vyssie uvedene, tak by som kvoli tomu neplakala. Ja zlatokopka nie som, napriek jeho nadstadardnym prijmom necucam jeho peniaze, chodim do prace a moje prijmy rovnako pokryvaju naklady ako tie jeho. Problem je v tom, ze sa nepozerame rovnakym smerom. On sa vidi na predcasnom dochodku, zo zasluzileho prijmu, kedy si bude plnit sny. A ja sa pozeram do buducnosti plnej povinnosti, pripravy nasho dietata na zivot. Cakaju nas roky, kedy bude treba sprevadzat dieta zivotom, kde tieto hobby tripy by boli mozno dvakrat do roka v case prazdnin. Ja nemam pracu, ktora by mi dovolovala mat volne ruky kazde rano, ani povinnosti spojene s vychovou nie su v sulade s tym, kde sa on vidi o par rokov. Je dobry rodic, ale nie je rodinny typ. A toto som nevedela v case, ked sme si zakladali rodinu. Kazdy mi hovoril akym bude dobrym otcom. Lebo jeho vztah k detom bol vzdy ukazkovy. Ale toto nema nic spolocne s fungovanim v rodine.

Ved je len taky, akého si si vzala. Kedysi sa ti to na ňom páčilo.
Poznám taky pár. On žiadne emócie nepotrebuje, myslím, že by sa vôbec nehrnul do rodiny, jemu to nechýbalo a ženiť sa nechcel. No veľmi úspešný muž, takže bol skvelý terč. Jedna ho aj doslova uhnala, nakoniec sa vzali, ved dieťa už veľké, ona vraj mu bude pomáhať s biznisom. Nakoniec ona stále nervózna, že on sa nevenuje rodine, dieťaťu, žiadne výlety, nič spolu. Žila v šialenej predstave, že chlap ktorý len robí a neprejavuje žiadne emócie zrazu bude chodiť na ihrisko a budú skvelá rodinka. No nie. Musela pochopiť, že totálne všetko okolo fungovania rodiny bude na nej. On len zarába. Peňazí majú šialene veľa ale ona je doslova troska. Jemu ťažko niečo dávať za vinu, on o to nikdy nestal a dokola robil čo mu kázala. Akurát že platiť účty a zúčastniť sa svadby zvládne aj bez emócii. Keď emócie chýbajú v dome, tam už je to ma depresiu.

Tymto svojim pristupom nas odhana. A trafi ma slak, ked odideme s on sa rozhodne byt zrazu pritomny vo svojej novej rodine. Kedysi mal priatelku, ktora mala dieta a z jeho rozpravania a z rozpravania inych viem, ze suploval toho rodica ukazkovo, rovnako ak partnera. Tak ja neviem.. ma problem so mnou tym padom? Alebo ho hryzie to, ze z toho sa len tak vkluckovat neda lebo je to jeho zivot tiez?

A do tohto nasho zivota nebol vobec hnany. Nejako prirodezene sa to dostalo az do tohto celku. Skor ja som bola ta, ktora bola ta dostrcena. Mala som 23 rokov a nechcela som rodinu, ale nic z toho nelutujem, on mal 35, jeho znamy mali deti a uz ich chcel mat aj on lebo kedy ak nie vtedy.

A nechcem ani aby mi teraz skladal basne a chodili sme kazdy tyzden na romanticke vecere, chcela by som len aby tu bol pritomny, aby bol aktivnym clenom rodiny. Nemusime chodit ani na dovolenky, stacilo keby nam daval najavo cinnmi ze aj na nas zalezi.
Mozno nebudeme v jeho rebricku hodnot prvi, lebo to asi nie je v sulade s tym kym je, uplne by sme sa uspokojili s tym keby viac chcel robit veci s nami a pre nas. Momentalne sme len to do list s nizkou prioritou. Ako som uz spominala, dohodnute sa snazi sponit, ale nic vuac, jedine ak menej.

A pýtala si sa ho, ako je možné, že v minulosti bol skvelým otcom cudziemu dieťaťu a prečo teda teraz vás odstavil? Vlastne dieťa? Presne na toto si sa spýtala? Lebo nechápem ako môže byt tak hluchý ku všetkému. Očividne teda je schopný citov

A dovolim si tvrdit, ze sme naozaj prijemna spolocnost. Sme veseli a vtipni, podla potreby aktivni, podla potrebny pasivny, co sa tyka nasich beznych dni. Nechapem preco nechce s nami byt. Nemame ani vysoke naroky. Chceme byt len spolu a tesit sa spolocnym chvilam.

@mamutka Ja si myslím, že to cudzie dieťa už bolo predsa len asi trochu väčšie (tu, keď autorka píše, že sú spolu 5 rokov, tak dieťa ktovie aké malé je), a možno to bral tak, že občas sa mu povenuje, ale zodpovednosť na ňom nie je, keďže to nebolo jeho dieťa. A tým, že sa venoval cudziemu dieťaťu, možno preto to všetci vnímali, aký je skvelý "tato", lebo ten biologický sa asi nevenoval vôbec.

Mať ale vlastné dieťa a ešte malé, s tým asi nerátal, že to vyžaduje viac a už nie je také ľahké odísť, ako len od "priateľky".

@mamutka ja si myslim, ze je to tym, ze jeho mama bola jeho prva velka laska , rozisli sa potom vraj kvoli tomu, ze nevedel byt otcom inemu dietatu ako svojmu, ale podla mna ho nechala ona ale do dnes si to nechce priznat. Bolo to davno, mozno aj 15 rokov dozadu

Takže máš pocit, že ta nikdy nemiloval? Proste ste spolu chodili, vzali sa a mali dieťa, lebo sa to tak robí, tak to chcel mať vybavené? A tým to preňho asi aj je vybavené. To je strasne smutne. Bud sa prispôsobiť a považovať ho za kamaráta, alebo radšej žiť sama s dieťaťom. To už je na tebe, ale teda veľmi smutne to je

Rozpravala som sa s jednou zo svojich dobrych priateliek o tom, ze vidim to tak, ze kazdy pojdeme svojou cestou ona ma dokonaleho manzela, naozaj dokonaleho. A zahrnula ma vycitkami, ze preco sa neposnazim nieco pre nas urobit. Ale ja som sa snazila. Roky. Ale kto s takym clovekom nezije tak nepozna aka je to hruba stena, ktoru nie a nie prerazit. V ociach druhych budem ako robijac rodiny, ale ja by som za nich aj zivot dala, ale nejdem sa v tridsiatich rokoch obetovat pre niekoho pre koho nie sme dost. Ci zle rozmyslam?

@mamutka myslim, ze sme sa milovali. Ja si naozaj myslim, ze sme boli spolu stastny par. Ale on na to vsetko zabudol. A uz zabudam aj ja, vcera vecer mi prebehla hlavou spomienka spolocnych dni pred rokmi a prislo mi to take cudzie akoby som nikomu ukradla spomienku, tak pochoval tu lasku v nas, ze mi je cudzia vlastna spomienka a myslienka na nas
Ale ked naozaj popatram v minulosti, tak som si ista ze sme sa v urcite zivotne obdobie velmi lubili. Ale tam sme mali asi skoncit ale kto vedel

Ste spolu len 5 rokov, to je veľmi rýchle vyprchanie lásky, ak ste sa teda tak ľúbili.
Nemyslíš len ten prvý rok, dva (psychológovia vravia, že to je obdobie zamilovanosti), keď je všetko nové, vzrušujúce, oxytocín v tele...
Inak, v porovnaní s ním, si bola, no, nechcem povedať, že dieťa, ale 23r. vs. 35, je rozdiel.
A teraz to vyzerá, že on chce už mať svoj pokoj. On má teda teraz 40? Lebo to zase nie je tak veľa, ja som len o pár rokov mladšia než on, ale zase chodiť po výletoch, hoci aj netere vziať atd... veď to sa dá toho veľa zažiť.

Vaše dieťa má koľko? 3 roky?

Aký veľký je medzi vami vekový rozdiel keď on sa vidí na skorom dôchodku a ty ako sprievodca dieťaťa životom. Mohla by si popísať ako u vás vyzerá bežný víkend? Kde je a čomu sa venuje keď píšeš ze nie je s vami.

Cely cas vam tu rozpravam o svojich pocitoch, radsej by som to hovorila jemu, ale moje slova nie su vyslisane. Nechce sa bavit ohladom takyto tem. Na stol mozu byt vlozene len pragmaticke veci, nie emocie.

Ja budem mať 30 on má po 40. Nie som typ, ktorý by ho mohol vyrušovať v jeho role štyridiatnika. Ja som si zvykla, že nežijem tempom mojich rovesníkov. Mne to ani nechýba. Možno som dušou skôr jeho ročník. Tieto čísla moc veľku rolu nehrajú, keďže ja som umiernený typ osobnosti. Mne sa skor zda, ze on by chcel mať znova 25 a my mu kazíme plány.