Mám obavy z toho, že ako dlho budem žiť
Mám také myšlienky..., máte to aj vy? Kedysi som mala veľmi zlý život, nič ma netešilo, žiadne šťastné detstvo, rodičia alkoholici, jedináčik... Nechcelo sa mi ani žiť, chcela som zomrieť. Potom som mala partnera, s ktorým som dlhodobo žila, ale nebola som šťastná, podľa vzorcov starých generácií, nebije ma, nepije = tak je dobrý.
Konečne sa mi v strednom veku podarilo vybudovať život ako sa mi páči, mám lásku, deti, zvieratá, podnikanie, som šťastná a teraz zase sa ničím myšlienkami, že koľko času som stratila, koľko prešlo a ktovie koľko ešte budem žiť a ci to stojí za to. Niekedy, keď vidím v médiách, či okolí, akí mladí zomierajú.... 😳 Či už 45, 50, 66.... Tak mi napadne, že to už tak krátko budem žiť? Samozrejme nikdy nevieme a už dnes môžem mať autonehodu, čokoľvek... Paradoxne, toto ma až tak netrápi, skôr tá staroba, že dokedy sa dožijem.
No ak ti tieto myšlienky zasahujú do bežného fungovania a ovplyvňujú tvoje vztahy s deťmi a partnerom, tak by som vyhľadala odbornú pomoc v podobe minimálne psychológa. Samozrejme že takáto myšlienka z času na čas napadne každého, ale nie je v poriadku nad tým rozmýšľať každý deň a dlhodobo.
Som citala taku štúdiu ze" 75rokov "mas danych ale netreba to brat doslovne uz zajtra ta moze prejst elektricka...
@gabika0825 tak na netvrdim, že nad tým rozmýšľam stále 😀 občas len, keď sa cítim príliš stastná 😀
Tak o to viac by som vyhľadala odbornú pomoc. Nie je normálne ze toto ti napadne, keď si šťastná.
pamatam si ze ako male dievca som plakavala ze nechcem zomriet. nejako som z toho vyrastla, sustredila som sa na ine veci, skola, maturity, prve lasky, domaci milacikovia, deti. a tak som si nasla kazdy den dovod preco sa tesit z toho ze tu som a uzivat si kazdy den akoby bol posledny. jedine co najviac neznasam je ukoncit den s pocitom ze som sa s niekym pohadala a kvoli hluposti.
Nebojim sa umriet a ked sa jedneho dna zabudnem zobudit, nebudem to nikomu a nicomu zazlievat. V zivote som dosiahol dost vela veci, ktore urobili mna i okolie spokojnym a tak kazdy den je iba bonusom. Plany do zivota si robim dlhodobe, lebo ma posuvaju vpred a nestagnujem s myslienkami, ze vsetko som dosiahol, alebo co vsetko som nedosiahol a nemusim sa trapit s tym, co bolo zle, lebo v dlhodobom plane sa to zvacsa snazim premenit na dobre.
Vies co, ja si zas myslim ze to patri k strednemu veku, ze si zaciname uvedomovat svoju vlastnu smrtelnost.
Co mozes pre seba spravit teraz, je zacat sa starat o seba, o svoje telo i mysel, aby si dlho zila zdrava.
Doporucujem "How not to die" na zaciatok, len aby si si uvedomila ako si skracujeme zivot sami tym, co jeme, a ako varime.
Pridat sport, starat sa o mobilitu, vela chodit, plavat, aby telo zostalo pruzne co najdlhsie. Netreba podavat atleticke vykony, ale hybat sa.
A potom ta mysel, je stale treba hladat radost, objavovat svet, ucit sa, mat konicky, aby bola mysel vyrovnana.
Nehody a niektore choroby neovplyvnis, ale nieco ano, a zameraj sa na to.
Nie je tak podstatne ako dlho budes zit ale akym sposobom. Vies niekto prezije 100 rokov v trapeni alebo prazdnym zivotom. a niekto prezije naplneny zivot za polovicu.
Uzivaj si zivot bud stastna vyuzi kazdu chvilu naplno nech kazda chvila ma zmysel.
Vsetci si zelame zit dlho ale zivot prinasa kadeco a ked je clovek chory alebo sa trapi nechce zit dalsich 60 rokov
tiež som počula od p. farára že človeku je daných 70 rokov... aj potom samozrejme ešte môže žiť - len neraz sú to roky už značne poznačené starobou a zlým zdr. stavom...
autorka, prestaň sa týrať ...
pozri sa na to pragmaticky - myslíš, že tým strachom si život predĺžiš? Nepredĺžiš. Len si otráviš tie roky, ktoré by si bez strachu mohla prežiť šťastne
Presne aj ja tym prechadzam. Zacinam si uvedomovat ten cas,ako rychlo leti. Choroby,ktore sa mozu objavit atd...Cim je clovek starsi tym,je vacsie riziko. Neviem mozno clovek aj vela cita,ze umieraju ludia v strednom veku a aj mladsi.Myslim,ze aj toto nas ovplivnuje.
V strednom veku sa to stáva viacerým, že sa prichytia pri tom, že akosi častejšie si chodia obzerať hrobové miesta.
Ale ty môžeš byť spokojná, z nuly si to dotiahla do relatívne šťastného obdobia, tak si užívaj život so všetkým čo k tomu patrí. Máš na to oveľa lepšie predpoklady, ako nejaký lúzer, ktorý za celý život nebol ničoho schopný a v štyridsiatke je už tak prechlastaný že vyzerá na šesťdesiat.
@veselo_neveselo tiež si myslím, že to patrí k strednému veku také uvedomenie si, že v tom lepšom prípade máš polovicu za sebou.Deti rastu, rodičia starnú, kamaráti zomierajú.Su veci, ktoré ma pred 10 r ani nenapadli a teraz mi prídu na rozum.
Máš žiť dnes a nie zajtra,aj tak to nrovplyvnis
Občas to zrejme napadne každého, mňa hlavne, keď niekoho odprevadzam na poslednej ceste, potom ešte pár dní mi behajú v hlave rôzne myšlienky a potom už fungujem klasika, práca, rodina, víkendy, zaváranie .....
Nie je o čom. Potrebuješ psychológa alebo psychiatra. Sú králi ľudskej duše. Ver mi, že Ti to prospeje. Táto doba a samozrejme nie jednoduché detstvo zanechali šrámy na duši. Určite to urob. Pochopíš, že to bolo najlepšie rozhodnutie aké si mohla urobiť. A ešte niečo, pomôžu Ti spracovať emócie z detstva. A to je sakramenský dôležité, mať to na poriadku. Držím Ti palce.
každý z nás na tomto svete podá ,, nejaký herecký výkon ,, a každá rola sa raz skončí, nakoľko budú obsadení noví herci.... ber to tak...užívaj si každý jeden deň a netráp sa myšlienkami kedy...to z nás nevie nik....a na čo sa tým trápiť....