Mám 26 rokov a nemám žiadnu kamarátku
Ahojte,ani neviem čo čakám od tejto diskusie,asi sa len potrebujem vypísať..ide o to že nemám komu..mám 26 rokov a nemám jedinú kamarátku..k tomu všetkému sa zo mňa stal introvert a ani sa nedokážem poriadne s nikým novým zoznámiť..kedysi som bola veľmi spoločenská,mala kopu priatelov..v 18ke sa zoznámila so svojím ex ktorý bol veľmi žiarlivý (mala som vždy viac kamarátov ako kamarátok,vyrastala som pri chalanoch,vždy som si s nimi viac rozumela) a tak sa mi okruh priateľov zmenšoval a zmenšoval,zo mňa sa stal introvert..ostal mi však jeden najlepši kamarát s ktorým som sa poznala do škôlky a od cca 6tej triedy na základke sme boli nonstop spolu,sedeli sme spolu v škole,chodili spolu von po škole,vždy mi bol oporou a ten najlepší priateľ..(nikdy medzi nami nič nebolo,ani jeden z nás nikdy nič nechcel ani nenaznačil) bolo to naozaj skutočné priateľstvo..takto sme boli spolu kým sme neodišli na strednú (ja na intrak) ale napriek tomu sme boli spolu stále v kontakte a vždy cez víkend sme boli spolu von...tento úžasný a jediný A skutočný kamarát žiaľ pred 4mi rokmi zomrel na rakovinu..vo mne sa vtedy niečo zlomilo..dlhé mesiace som si to ani nepripúšťala že ho už nikdy neuvidím..a od vtedy som si nevedela predstaviť (a vlastne doteraz neviem) že budem mať ešte niekedy takého človeka,ktorý bude môj skutočny priateľ..jedno či žena,či muž(čo som mala iných kamarátov mužov,skoro každý z nich sa aspoň raz o niečo pokúsil) toto bolo iné,výnimočné..a chcela by som to zažiť znovu..priateľstvo..aby som to upresnila..mám partnera a máme spolu pol ročného synčeka..mám len rodinu a jeho..nemám ísť s kým kocikovat(ako väčšinou kamošky chodia)na kávu,prechádzku nemám komu napísať ako sa má(bez toho aby si niekto myslel že od neho niečo chcem,keď sa ozvem po takej dlhej dobe) a začína mi to byť ľúto..že ozaj okrem partnera sa nemám s kým tak dôvernejšie porozprávať(samozrejme keď som za niečo naštvata na chlapa nebudem za žalovať jemu ak chápete) 🤣 je mi z toho smutno,ale zároveň neviem ako to zmeniť..už sa nedokážem len tak niekomu prihovoriť( v tejto situácii to ani nieje veľmi vhodné) ale toto trvá už skoro 6rokov..a čím som staršia tým viac ma to mrzí..neviem čo s tým..:/ ospravedlňujem sa za výlev,ale aspoň trošku sa mi uľavilo..
Kamarat z detstva ti bol skoro ako brat. Take nieco uz nenajdes nezazijes. Teraz mamicka na materskej zhanajuca muzskeho kamosa..no vela stastia..aby to bolo z jeho strany len kamaratske. Na to zabudni. Skus si najst zensku kamosku.Ja som mala v skolke len jedneho kamosa ..potom od 3r do 12r najradsej dalsieho komosa..ale puberta to vsetko ukoncila. Potom som mala vela bab kamosiek..Je dobre mat zensku kamosku, Niektore veci pochopi len žena, A hlavne ked si uz mama. Potrebujes nejaku mamicku co ma dieta v podobnom veku aby ste sa mohli o veciach okolo deti zasmiat poradit ale aj bavit o uplne inych veciach. A zatial sa vam deti zahraju. Nie je to lahke ale kto hlada ten najde Musis sa len odvazit otvorit svetu.
@miadi napísala som že mi je jedno či žena alebo muž,teraz by som skôr prijala naozaj tu ženskú kamošku...nechcem sa tváriť že nejaký kamarát je/bude ako on,pretože taký už nikdy nikto nebude . Ale chýba mi taká tá butlava vŕba,niekto s kým sa môžem porozprávať,zavolať si..môj chlap je na Tom tak isto..mal "kamaratov" ale od kedy je somnou,odstrihol ich(nechcem konkretizovať prečo,chcel zmeniť svoj život,a "kamaráti" ho ťahali späť dole) teraz sa mu jeden ozve len keď chce požičať peniaze,a má ešte jedného nie z tých kruhov,ale to len občas ak na cigu vybehnú,alebo si niečo súrne pomôcť..inak sme ako také samé dva stĺpy niekde na poli...
Ja som napisala do miestnej skupiny zopaar krat,ci ide niekto kocikovat. . spoznala zo 6 bab a s 2 ostala v castom kontakte. ;)
@ivangeline áno rozmýšľala som aj ja nad tým sa takto s niekým zoznámiť,ale potom som sa na to radšej vykaslala z jednoduchého dôvodu..som príliš uzavretá,vôbec neviem o čom sa s niekým novým baviť..:/ kebyže som ako pred 20tkou tak by som kľudne oslovila aj nejakú mamičku na ulici čo tiež sama kocikuje ..ale teraz som žiaľ aká som..
Nemusis sa obhajovat len som ti napisala moj nazor v skratke ti chcela pomoct . No vidim ze ti to nic nedalo tak sa uz nebudem namahat, Ty jedina si pričina aj riešenie tvojho problemu. Zmena musi prist od teba. Staci naozaj chciet a nieco stym urobit,
No možno v tej skupine nájdeš takú čo bude rapovať aj za Teba😄
A úprimne stačí ak jej pochváliť dieťa a konverzácia sa rozprúdi. Pripadne si priprav vopred otázky čo úprimne by si sa mohla spýtať. Napr. Ako sa im býva v danej lokalite, či je v okolí nejaká zaujímavá lokalita či činnosť, akú knihu film, hudbu má rada.
To najhoršie čo sa Ti môže stať je že si nesadne a viac sa neuvidíte. Teda horšie ako teraz to už nebude ani po neúspešnom pokuse.
Ahoj, mrzí ma že si osamelá. Introvertom si sa ale nestala. Len si ešte doteraz nespracovala straty a traumy životné a to z teba robí samotárku. Bojíš sa že znovu prídeš o blízkeho človeka preto sa bojíš niekomu otvoriť. Je to prirodzená obrana po strate blízkeho človeka, ktorým bol kamarát. Treba ísť za psychológom a otvoriť sa mu. Keď spracujes svoje emócie zo straty a vysporiadať sa so stratou priateľa postupne sa budeš vedieť otvoriť a znovu sa stane s spoločenskou a nájdeš si priateľov/-ľky. Dovtedy to ale bude ťažké. Môžeš si nájsť pár kamarátok ale budeš mať stale blok z tej traumy a nemusí to byť ono.
Držím ti palce aby si sa z traumy čím skôr dostala a vrátila sa do veselšie ho života s priateľmi. Drž sa.
Ak máš malé dieťa, počkaj ešte chvíľu, v škôlke sa mamičky zoznámite a možno sa nejaké kamarátstvo vytvorí. Netvrdím že čakaj že to bude na 100% ale možno sa niečo zadarí. Súhlasím s tým že často si vyhovujú ľudia čo majú podobné problémy, radosti, strasti. Ja som tiež sama kocikovala a všimla som si ešte jednu maminu že tiež sama kočíkuje. Spojilo nás to a kocikovali sme spolu. Poznali sme sa už predtým ale nikdy sme kamošky neboli. Teraz si občas zavoláme, deti sú už trochu väčšie. Držím palce, ale nehladaj zámerne...ono to príde same
aj tu na koniku su rozne diskusie "hladam kamosku na kocikovanie v....." skus sa pohrabat daj do vyhladavania v diskusiach a kludne zaloz novu temu ak tam svoju oblast nenajdes...mozno si dohodnes rande s nejakou ukecanou maminou a ta ta na zaciatok potiahne...neboj sa vzdy su zaciatky tazke casom sa do toho dostanes....len treba nabrat odvahu a spravit prvy krok to je zaklad lebo inak ostanes stat 🙂
Odkiaľ si? 🙂
Ja mám 33 a som na tom rovnako. Tiež ma to niekedy fakt štve, rada by som si niekam niekedy vybehla na kávu, pokecať a tak.
chápem, ja mám kamošky už iba online na skype alebo tu alebo na svojom FB, tiež ma to trápi, ale dúfam, že sa to zmení
Ahoj, vidim ze je to uz stary prispevok ale vyhladalo mi to na googli pretoze mam podobny problem. Chcela som len prispiet napadom, pretoze tiez som introvert a neviem si predstavit len tak ist von s niekym a spoznavat sa ked netusim aka je to osoba a ci si sadneme - dobry napad je prihlasit sa na nieco skupinove - tanec, jazykovy kurz, vytvarny… akakolvek takato aktivita ktora nema priamy ucel ziskavat priatelov ale takto si tam vies s niekym nahodne celkom povahovo sadnut a prirodzene sa z toho vyvinie kamaratvstvo - len si vyber nieco co naozaj chces a bavi ta to a budu tam tym padom ludia s rovnakou zalubou a mozno aj podobnou povahou 🙂
Ja mam tiez teraz problem sa skamaratit a socializovat sa aj ked velmi chcem neviem to - mam pocit ze som sa dlho vyhybala kontaktom a teraz ked chcem tak nikoho nemam a trochu si aj neverim a pridem si ina a mam pocit ze malokedy ma chapu alebo ma chapu zle.
A po 10tich rokoch mam zrazu potrebu chodit vecer von a “pařit do rana” ale vsetkych z mojho okolia to samozrejme akurat preslo a planuju rodinky :D tak vlastne podla svojho napadu co som ti dala by som asi mala chodit do klubov a najdem kamaratov s podobnym cielom 😂
Rozumiem, ako sa citis. Ja zijem v zahranici, teraz pocas pandemie sa mi vsetky kamaratky odstahovali na miesta, kde je lacnejsi zivot, kedze mozu robit z domu. Kocikovat chodim iba s jednou znamou tak raz za dva az tri tyzdne, inak stale sama. S kamaratkami si iba piseme, obcas si zavolame. Nespracovana smrt blizkeho moze sposobit velku traumu. Mne tak zomrela babka, ked som bola v pokrocilom tehotenstve a na zaoceansky let som si uz netrufala. S babkou sme si boli velmi blizke, starala sa o mna prvych 5 rokov mojho zivota. Stale som to nespracovala. Planujem to ale raz spracovat s terapeutom. Myslim, ze by Ti tiez mohlo pomoct spracovat tu smrt kamarata s odbornikom, aby si sa mohla posunut vpred. A blizkych priatelov si clovek moze najst v kazdom veku, nevzdavaj nadej.