Mám 25 rokov a bojím sa, že zostanem navždy sám

Pekny vecer. Trvalo mi velmi dlho, kym som sa odhodlal sem napisat. Ani neviem, ako zacat. Je to pre mna tazka tema a to najma z dovodu, ze sa o tom nemam s kym porozpravat, nevedia o tom ani najblizsi. Bojim sa, ze keby sa o tom ktokolvek z mojho okolia dozvedel, ludia by ma automaticky odpisali. Mam pocit, ze som kvoli tomu prisiel o akekolvek zdrave sebavedomie. Roky to v sebe drzim a pomaly kracam zivotom v akomsi presvedceni, ze kvoli tomu zostanem navzdy sam a tato predstava velmi boli.

Mam 25 rokov a sam seba vnimam ako obycajneho chalana. Mam svoje zaluby a pracu, ktora ma bavi a prave toto su veci, ktore ma nejakym sposobom drzia nad vodou, kedze si v poslednej dobe prechadzam narocnym obdobim. Vo veku, ked ma za sebou vacsina chalanov hned niekolko vztahov a skusenosti, mne pred par mesiacmi skoncil ten prvy a ja sa bojim, ze aj posledny. Velmi tazko hladam spravne slova a sposob, akym sa dopracovat k tomu, co ma trapi, nakolko to s koncom vztahu priamo suvisi. Dievcata ma fyzicky pritahuju a pacia sa mi rovnako, ako akemukolvek inemu chalanovi. Rovnako, ako atraktivne zenske telo, ma vzrusuje intimita; vasnive bozky alebo vecerne mazlenie telo na telo, milujem hladkanie, obijmanie a prakticky vsetko, co k tomu patri. Jedina vec mi ale absolutne nic nehovori a tou je samotny sexualny akt, penetracia. Pocitujem to ako nezaujem, absenciu akejkolvek tuzby, potreby o tuto konkretnu cinnost. Nez sme spolu oficialne zacali chodit, snazil som sa jej velmi opatrne vysvetlit, ze v tomto ohlade to nebude uplne standardne. Bola velmi chapava a trpezliva ale je pochopitelne, ze sme sa tomu nevyhli. Nedokazal som si udrzat erekciu, citil som, ze to nechcem, ze idem sam proti sebe a ze sa k tomu jednoducho musim nutit. Velmi zly pocit, ktory uz zazit nechcem. Po nejakom case som dospel k zaveru, ze sa pravdepodobne jedna o isty druh asexuality. Bez ohladu na to, ako skvelo sme si vo vztahu rozumeli, to ukoncila prave kvoli tomu, ze som ju nedokazal spravit stastnou. Chapem ju, len sa po tom vsetkom citim horsie, nez kedykolvek predtym. Citim beznadej a pokladam si otazku, ci je vobec realne stretnut a spoznat dievca/zenu, ktora to pocituje rovnako, ako ja, alebo sa mam pomaly ale isto zmierit s tym, ze naozaj zostanem navzdy sam. Velmi sa toho bojim, nechcem byt sam, chcem citit, ze ma niekto lubi...