Majú vaše traumy z detstva vplyv na váš súčasný život?
Ja som mala super detstvo, aj tak sú veci, ktoré na mne zanechali nejaké následky. Prvá asi tá, že sme nemali práve najviac peňazí. Nie, že by sme boli chudobní, ale šetrilo dá kde sa dalo. Napríklad oblečenie. Mala som pár pekných veci, dalo sa pekne obliecť, ale bolo ich málo. Tak som chodila v tom istom, alebo som nemala najkrajšie veci. To vo mne vyvolalo akúsi márnotratnosť na oblečenie, ktoré som si potom zbytočne kupovala... Ďalšia vec bola trauma zo spoločnej izby s bratom ..on bol bordelár, tak som stále mala v izbe neporiadok, aj keď som si upratovala. Teraz mám vlastnú domácnosť a necítim sa šťastná, pretože aj doma mám neporiadok. Teda aby som to uviedla na správnu mieru, nedá sa mi udržať poriadok podľa mojich predstáv. Dnes zobral muž deti von ( inak chodíme na víkendy preč) a ja som upratala aj to, čo som tak dlho zanedbávala. A zrazu mám opäť ten krásny pocit. Máte aj vy niečo čo vás tak ovplyvnilo?
Ja ano,velmi,ale dolezite jensi to uvedomit a zacat na tom systematicky pracovat.
@habibi0 nepriamo ano. Aj ked neviem ci je mozne to pomenovat traumou. Otec sa o nas nikdy moc nestaral, nebyval s nami od mojich 5 rokov, nasledne ho zaujimalo vsetko ine viac ako ja.
V dospelosti si neviem najst normalny vztah, kazdy mi na niecom stroskota, lebo si akosi podvedome vyberam rovnake typy ako moj otec, s ktorymi je jasne uz od zaciatku ze to bude “one man show”. Skusala som to uz aj zmenit, ale moc to nefunguje.
@habibi0 Na mne vplyv zanechali. Naši mali veľmi zlé manželstvo a mamke ani druhé nevyšlo podľa predstáv, s otcom sa roky nevídame. V detstve som nemala pocit opory, bola som na svoje problémy sama a teraz si neviem pýtať pomoc. Tiež sa bojím ďalšieho zranenia od blízkej osoby a preto sa snažím vyhrať každú hádku. A veľmi často používam slovo rozchod. Otec po každej hádke s mamkou odišiel preč. Psychologička mi to vysvetlila ,že si partnera testujem či pri mne ostane aj keď je zlá situácia.
To sú traumy? povedzme, že ťa to ovplyvnilo, ale traumou by som to nenazvala.
Mojou traumou je zubárske kreslo. Povinné hromadné prehliadky za školských čias a necitlivý tabuľkový prístup zubárky vo mne zanechal takú stopu, že každá návšteva zubára vo mne vyvoláva paniku. A to doslova. Pár dní predtým nespím, poriadne nejem, preháňa ma, napína na zvracanie 🤷🏻♀️ bojujem s tým už roky a hoc mám empatickú zubárku, neviem sa toho zbaviť.
Ano, pociťujem to teraz v dospelosti. Ako malej mi neprejavovali dostatok lásky a podpory, nepamätám si chvíľe kedy mi moji rodicia povedali “ľúbim ťa” alebo sa ma opýtali čo ma trápi. Ta ktorá mi dávala najviac lásky bola babka ktorá žiaľ už dávno odišla. Nesiem si to v sebe a bojujem s tým už pár rokov 🙂 Mám veľmi nízke sebavedomie a za všetko sa ospravedlňujem, lásku som vždy vyhľadávala u mužov ktori mi ju ale neopätovali . Kazdopdne je dobre uvedomiť si aké “traumy” si so sebou nesiem z detstva, nájsť príčinu a pracovať s tým.. hoci s odborníkom.
@habibi0 traumy z detstva ovplyvňuju celý život a formujú aká osobnosť sa z človeka stane. Ale to su traumy trochu ťažšie, to o čom píšeš ty, by som traumou nenazvala 🙂 No každopádne si z toho nesies niečo až dodnes ale je dobre, že o tom vieš a vieš prečo to tak je. To je základ aby si s tým vedela niečo robiť a dokázala to zmeniť.
@barka1 vždy som si povedala, keď budem mať svoju domácnosť, tak budem mať poriadok....celkom sa mi to darilo, ale tento rok som bola kvôli tomu často smutná...nedokázala som to zmeniť...ale dnes som chodila po byte ako páv, krásne upratané s pocitom, že som dodržala, čo som si sľúbila v detstve 🤣
@habibi0 u ma bola trauma neviem prečo , ale každú sobotu upratať celý byt pivysavst prach aj na horných poličkách tatko zo po mne kontroval a proste to vo mne ostalo a tak upratujem až keď treba nenávidíme upratovanie a nakupovanie oblečenia nakupujem len vtedy keď to je nutne
Okey, máme inú predstavu o traumách.
Ale áno, veci z detstva sa pretavia do dospelosti a budú ťa ovplyvňovať. Niekoho tak, že sa bude snažiť žiť presne naopak a niekoho tak, že inak ani žiť nevie, takže pokračuje v takej generačnej traume. (Napr v tvojom prípade niekto upratuje veľa a niekto ostáva žiť vo svinčíku, v akom vyrastal. Niekto rieši každé euro, lebo nemal ani keď bol dieťa a niekto rozhadzuje vo veľkom, lebo však konečne mám, musím minúť).
Najviac to vidno asi na výchove. Buď vychovávaš tak, ako si bola vychovaná alebo sa snažíš robiť veci úplne inak, ako tvoji rodičia.
Moje traumy sú trošku viac traumatickejšie, napr nesadnem na bicykel, pretože mi zomrel veľmi dobrý kamarát/moja prvá "crush" pri nehode na bicykli. Veľmi ťažko chodím do jednej nemocnice, lebo tam strávil môj brat detstvo a dostávam flashbacky. A samozrejme bratova smrť je kategória traumy sama o sebe, u mňa podpísaná vo veľmi zvláštnom, až takom tupom prežívaní smrti iných, čo sa niekomu zdá bezcitné (a pritom to je presne naopak, prežívam to až veľmi, ale zároveň to beriem ako súčasť života). A stačí, že mi doktorka povie, že mám jemne zvýšené leukocyty (napr keď som chorá), mňa hneď napadne leukémia, však dedičná. A ešte zopár by ich bolo, ale nie, také traumy ako ty nemám.
No je super, že si to uvedomuješ, odkiaľ pochádza tvoja "motivácia" a už ju len tak zdravo nasmerovať.
Ja mám takú menšiu traumu.Ale ja som to otočila vo svoj prospech.
Neznášam a neznesiem vedľa seba alkoholikov a ľudi,čo pijú alkohol.
Takže od svojich 18 tich nepijem a neznesiem vedľa seba ani človeka,čo pije.
S mužom sme úplní abstinenti
@habibi0 Povedal by som, že dosť zásadný. Sestra sa s tým všetkým lepšie vysporiadala. Ja som od začiatku na mamu dosť naviazený. Otec ju dokopal ked ma čakala. Bola tehotná. Prežili sme s ním hrozné veci. Súd ich našťastie rozviedol. Nikdy sa veľmi o mňa ani o sestru nezaujímal. Vyvolával mame, že aby sa ku nemu vrátila. Bývali sme nejaký čas u jej rodičov. Už od základnej školy som mal problémy. Bolo treba so mnou chodiť ku psychologičke. Sestra to zvládala lepšie. Mama sa na ňu spoliehala. Ohľadne výživného to bolo tiež dosť zaujímavé. Otec posielal na mňa a na sestru po desať eur. Ked jej na pošte dali dvadsať eur tak si myslela, že to je asi vtip. Sama sa v podstate trápila s nami. Neskôr musela ísť do Nemecka na brigádu. Aby sme mohli mať počítač a trošku tak ako iné deti. Lebo bolo treba aj do školy. Tak sa trápime dalej. Najviac má trápi strach ktorý mám nejako v sebe.
Nie vždy, u.mna sa ukázali až po 40.tke.
My sme mali po materiálnej stránke všetko, ale po citovej sme strádali. Prejavy lásky u nás neexistovali, museli sme byť ticho a počúvať na slovo, ináč sme boli okrikovaní. U mňa sa to doteraz prejavuje, som zakríknutá, nerozhodná a mám problém prezentovať svoj názor. Akonáhle má niekto iný názor, hneď stíchnem, neviem si ho obhájiť argumentami, hoci ich mám milión.
Áno. Len nie je trauma ako trauma. Podľa mňa aj toto treba rozlišovať. Sú “zážitky”, ktoré sú za hranicou a majú dopad na úplne všetko. Neuprataná izba nie je na traumu, skôr si povieš, že takto žiť nechceš a nebudeš a robíš všetko pre to aby nebol neporiadok. Neberte to nikto ako zľahčovanie ale sú veci, ktoré sa deťom nemajú diať.
Detstvo, dospievanie, výchova a zázemie ovplyvňujú celý život aj v najzákladnejších veciach ako je výber partnera či zamestnania, ovplyvňujú to našu osobnosť to ako nás ostatní vnímajú a ako vnímame samí seba. To ako to uchopíme spracujeme vieme kreovať v dospelosti je na nás, vieme to vo veľkej miere ovplyvniť ak tomu celému porozumieme a chápeme súvislosťam 😊
Ja som až posledné roky odkedy som mamou pochopila aký vplyv mala na mňa výchova a zázemie, z detstva si nesiem veľa "traum" alebo ako to nazvať a pomocou psychoterapie ich riešim a snažím zdravo spracovať
To nie sú traumy, tak žil skoro každý v tej dobe.
Ja mám traumy s mojej hlúpej rodiny tyraju má psychicky
Je super že si uvedomuješ že nejaké traumy máš a že ovplyvňujú tvoj život. Tak sa vieš lepšie pochopiť, svoje pocity aj konanie a môžeš lepšie pochopiť aj konanie iných ľudi. Si na Tom vďaka tomu omnoho lepšie, než tí, ktorí tvrdia, že žiadnu traumu nemajú (majú, každý má pre pána, aj decko s dokonalým rodičom bude mať z niečoho traumu, možno dokonca z tej dokonalosti 😃) Veľmi pekne o traumach vie rozprávať Ján Vojtko, vyhľadaj si jeho rozhovory a prednášky na YouTube, ak ti sadne jeho štýl, máš o rozumnú zábavu a poučenie postarané 🙂👍
Nemali sme zase mali peňazí ale tak ani veľa .to má niejak neovplyvnili vždy som si veci a peniaze vazila a od 1rocnika na strednej som si zarábala .
To že som napr. Nemala detskú sama nevidím ako problémov naprv sme ju mali jednu izbu aj z rodičmi ale časom rodičia išli do obývačky a urobil si izbu tam aj z na mladom bratom a ja sestra a ďalší brat sme ostali v tej izbe brat aká extra boli boredelari ale ja som si " svoj úsek držiala poriadok a ich neporiadok má nezaujímal .
Ale mne zase nechali detstvo iné veci čo mi spôsobili traumu a ovplivni má aj teraz keď mám už vlastnú rodinu
@habibi0 nie, práve naopak. Myslím, že všetko zlé, co sa mi v živote stalo, zo mna urobilo silného človeka. A to mám za sebou život s otcom - alkoholikom a klamarom, rozvod, a ine perličky.
Zažila som obe tvoje "traumy", vdaka jednej sa viem tesit z maličkosti a nie som náročná na materiálne veci, vdaka druhej sa dokážem prisposobit svojmu okoliu a nemala som problém potom bývat na intrakoch, podnajmoch atd.
Mimochodom to, ze si poriadkumilovaná asi nebude suvisiet s bordelarskym bratom, skor preto, ze to mas proste v povahe.